ղľáԾ
Už je to nejaký čas, odkedy básnik Ján Buzássy obdivuje viac krásnu harmóniu metronómu než voľnejší pohyb hudobných sekvencií aviet. Aj takto, parafrázujúc Ezru Pounda, by sa dala opísať Buzássyho voľba viazaného verša advojice kvartet, „polsonetov“, ktorými napĺňa svoj básnický zápisník. Základná voľba určená metr(ón)om býva vnímaná ako záťaž aako vynútená poslušnosť voči pravidlám, vsprávnych rukách sa však stáva liacami, ktorými sa usmerňuje cesta vpred.
Buzássy znova potvrdzuje, že patrí medzi špičkových básnikov, môže si trúfnuť aj na tie najťažšie témy o láske, duši, Bohu, zmysle života bez toho, aby vyznel banálne alebo pateticky. Nie všetky básne áž sú vydarené rovnako, ale vnajlepších sa blíži kmaximálnym vrcholom, aké poézia tohto typu môže ponúknuť.
Tajomstvo básnikovho úspechu je vtom, že vie odhadnúť nielen to, čo je pre čitateľa dôležité (atraktívne, potrebné, užitočné), ale dokáže nájsť vbásni pre čitateľa miesto. Veľká časť poézie (umenia) robí chybu, keď svoju pozornosť získava odhaľovaním vlastných intímnych miest – telesných, duševných, detailmi myšlienok atúžob –, prúdom vedomia či na spôsob spovede. Detabuizácia po čase vyprázdnila svoje témy, až ostáva priestor iba pre bizarnosť, ktorá krátkodobo zaujme, ale nemá veľkú váhu. Väčšina Buzássyho básní by prešla skúškou správnosti, akú svojho času pomenoval Zbigniew Herbert avparafráze znie – teš sa zpoézie, kým ju nepoužívaš na útek zo skutočnosti.
VBuzássyho poézii sa od skutočnosti neuteká, dokonca aj veci, ktoré sú hravé avtipné, sú dôsledkom predstavivosti (schopnosť vidieť aj to, čo je neviditeľné) anie fantázie (čo by bolo, keby): „Drevená dlážka ticho hovorí / otom, kto tu bol, akto tu šliapal, / meral tie blízke svetské priestory, / akto vnich zanechal svoj ľudský zápal. // Vrzne aj keď nikto nestojí, / to ona zachováva jeho pohyb, / pohyb vimaginárnom pokoji, / ktosi tu žije, bez najmenších pochýb.“ Citovaná báseň so všedným názvom Drevená dlážka (s. 24) vôbec nenasvedčuje tomu, že pôjde opoéziu, oumenie, ktoré si takmer vždy stanovuje absolútne ciele. Táto zameranosť na malé je prvým kontrapunktom, ktorého kontrastný charakter posilňuje deklamatívny ráz viazaného verša. Básnik si vyberá za tému vŕzgajúcu dlážku, pripomínajúcu človeka, ktorý po nej kedysi chodil. Autor dlážku oživuje, personalizuje, robí znej svedka, vytvára tajomnú, melancholickú náladu čohosi (azda aj kohosi) strateného, čo sa viac nevráti. Ikeď sa na prvý pohľad zdá, že pôjde odeskriptívnu atmosférickú báseň, ukrýva sa vnej jeden podstatný zvrat – záverečný verš nepodáva referenciu na to, čoho viac niet, pretože tu naozaj je niekto, kto tu „bez najmenších pochýb“ žije. Je to lyrický subjekt aautor zaznamenaného pozorovania, ktorým sa nanovo napĺňa význam básne oďalšiu úroveň.
Buzássyho úloha básnicky zaujať takouto formou je ťažká – dá sa povedať, že zlyhanie číha na každom kroku. Stačí, že téma nebude podaná dosť prekvapivo, alebo niekde zaškrípe rým arytmus ana celú báseň doľahne tieň pochybenia. Vpomerne veľkom výbere (pretože pri takýchto krátkych žánroch sa vždy vyberá zmnožstva textov) je len málo básní, ktoré editor či autor nemusel zahrnúť. Zmysel básnického zápisníka je však aj vtom, že pokrýva celú šírku ľudského žitia od prebúdzania po snívanie, od zoon politikon až po privátne sebaspytovanie. Najcennejším Buzássyho talentom je schopnosť poéziou vysloviť definície, vktorých zúročuje skúsenosť človeka so svetom abásnika so slovom. Kdesi vpozadí cítiť školenie na poézii šesťdesiatych rokov, na konkretistoch, od ktorých si na viacerých miestach požičia gríf, od Válkovej skepsy, ale vpodstate ostáva typicky svoj: mysliaci empirik, ktorý skúma záležitosti srdca. Literárnych kritikov často miatol racionálne vedený jazyk, pre ktorý sa Buzássymu pripisovalo miesto medzi filozofujúcimi autormi. Vjadre však skúmal askúma najmä lásku, vzťahy, vzájomnosť aich prejavy vspoločnosti.
Už viackrát sme mohli zažiť, že aj vpokročilom veku si básnici udržiavajú bystrý úsudok (v našom okolí vynikajúci Czesław Miłosz, Jaroslav Seifert či Karel Šiktanc). Je to čas, keď sa prirodzene ukazujú rozdiely medzi podstatným a účelovým, čo sa dá pomenovať aj ako rozdiel medzi tým, čo je skutočne prospešné, napĺňajúce život (dokonca aj vkresťanskej perspektíve večnosti) a tým, čím náš jedinečný čas – ako to hovorí známa frazéma – doslova zabíjame.
Ján Gavura
