ղľáԾ
Táto netradičná zbierka poviedok sa dá čítať dvoma veľmi odlišnými spôsobmi, ktoré vedú kdvom veľmi odlišným kritickým záverom. Samozrejme, každý čitateľ (a dokonca aj kritik) má právo vybrať si ten svoj spôsob čítania knihy, ale vtomto prípade by hádam bolo poctivé vyskúšať ich oba aovýsledkoch oboch čítaní potom aj napísať. Tak poďme na to.
Prvé čítanie je akademické, poučené, sofistikované. Také, ktoré vníma text v historicko-poetickom kontexte, zaraďuje ho do akýchsi estetických rámcov, porovnáva sinými textami spodobnými tendenciami... Takéto „učené“ čítanie je vprípade Majlingovej knihy Ruzká klazika veľmi vďačné. Dospieva totiž krýchlemu ajednoznačnému záveru, ktorý sa dá zhrnúť do jednej krátkej vety: Tento text je čistá postmoderna. Dôkazov, ktoré takýto záver podporia, ponúka kniha množstvo. Niektoré hneď na obálke. Ak je jedným zo základných postmoderných postupov literárna hra založená na mystifikácii obrátenej voči samotnému textu, jeho pôvodu či autorovi, tak Daniel Majling uvádza sám seba na obálke knihy nie ako autora zbierky poviedok, ale „len“ ako zostavovateľa aprekladateľa antológie – teda zbierky poviedok viacerých autorov. Obálka pritom avizuje aj ďalšie postmoderné postupy. Názov Ruzká klazika je predsa zjavným intertextuálnym odkazom (nič nie je postmodernejšie než odkazovanie literárneho textu na iné texty). Akeďže je tu tá „ruzká“ klasika ešte aj skomolená, tak ide aj oodkaz ironický (v teórii postmoderny sa hovorí oradikálnej irónii).
Čo obálka knihy sľubuje, to jej vnútro vplnej miere dodáva. Zbierku tvoria poviedky napísané komickou imitáciou klasického ruského štýlu. Táto imitácia sa navyše sama stáva témou knihy. Próza takto odkazuje sama na seba (áno, aj to patrí do základného repertoáru postmoderny). Mystifikačný príbeh pôvodu tohto textu sa formuluje hneď na úvod, vPredslove apotvrdzuje sa vzáverečnom rozhovore sfiktívnym autorom – imitátorom. Vtýchto rámcoch sa čitateľ dozvedá legendu osamotných poviedkach, ktoré sú vraj len neveľmi podarenou napodobeninou kvalitnej literatúry. Tento literárny „fejk“ sa dostáva do komických – pretože celkom nenáležitých – súvislostí so všetkými známymi „fejkami“ komerčného sveta, ako sú pašované ukrajinské cigarety či lacné čínske napodobeniny známych značiek. VPredslove sa spomína „kamión sfejkovou ruskou klasikou“ či „neľudské podmienky, vktorých sa táto fejková klasika píše“. Úvaha, že priemyselná produkcia „fejkov“ by sa mohla týkať aj literatúry, je absurdná, apreto vtipná. Táto absurdita má však aj vážnejšie konzekvencie: ukazuje, že vdnešnom svete azda nič nie je bezcennejšie – ateda menej hodné imitovania – ako práve literatúra. Tu sa pritom „fejkuje“ nielen literatúra, ale aj skutoční ľudia pohybujúci sa okolo literatúry. Za autora už itak vtipného Predslovu je ešte vtipnejšie označený akýsi Ján Štrasserr, teda imitácia skutočného slovenského básnika atiež významného prekladateľa ruskej literatúry Jána Štrassera. Rozhovor namiesto doslovu zasa vedie namiesto skutočného popularizátora literatúry Dada Nagya akýsi Dado Naď.
Do tohto mystifikačného rámca sú teda zasadené samotné poviedky, ktoré naplno rozbaľujú celý postmoderný arzenál. Okrem všadeprítomnej intertextuality je to aj už spomínané ironické spochybňovanie autora aautorstva – napríklad v „prekladateľských poznámkach“, ktoré upozorňujú na autorove chyby anedostatky. To je však len jeden zmnožstva postupov scudzovania textu, vystupovania zfikcie avytvárania metafikcie. Akademik by sa tiež mohol schuťou rozpísať oMajlingových poviedkach ako opostmodernom pastiši, teda vedomej povrchnej napodobenine iného umeleckého diela, ktorá zpôvodiny preberá vonkajšie prvky (v tomto prípade typický ruský štýl), ale mení, ironizuje či úplne likviduje jeho vnútorné významy. Mohol by tiež odhaľovať princípy postmodernej hry kultúrnych ahistorických kontextov – vpoviedke obájkarovi Krylovovi sa napríklad nájde odkaz na Rolanda Barthesa zinej kultúry ihistorického času. A mohol by ďalej upozorňovať na postmoderné zdôrazňovanie paradoxnosti, absurdity aabsencie zmyslu vsúčasnom svete.
To všetko by akademik mohol, ale napokon by si musel položiť aj jednu nepríjemnú otázku: Načo teraz, preboha? Tridsať rokov po tom, čo dokonca aj Slovenskom prehrmela postmoderna vcelej svojej sile. Odvtedy si jej možnosti už vyskúšalo toľko autorov, že sa im dávno stihla znechutiť, znalec súčasnej slovenskej literatúry by ju mohol už pár rokov považovať za mŕtvu.
Originálne je dnes vraj už len to, na čo sa stihlo zabudnúť. To sa postmoderne ešte nepodarilo. Asi aj preto si pri čítaní Majlingových poviedok akademický čitateľ až príliš často spomenie napríklad na tvorbu Woodyho Allena – jeho film Láska asmrť je takisto paródiou ruskej klasiky devätnásteho storočia. Samozrejme, Majling o týchto súvislostiach dobre vie, takže o„smrti aláske“ ako jediných skutočných témach pre písanie nechá rozprávať jedného zo svojich fejkových autorov vpoviedke Láska je veľká čarodejka. Pri čítaní Majlinga sa však dá spomínať aj na množstvo slovenských knižiek posledných dekád. Na knihu Vražda ako spoločenská udalosť, vktorej si autor Dušan Taragel vymyslel iných autorov asebe prisúdil len rolu prekladateľa, ale aj na Pavla Vilikovského (Večne je zelený), Tomáša Horvátha (Akozmia), Pavla Rankova... SPetrom Pišťankom zasa Majlinga spája radikálny humor, sktorým zaľudňuje svoj literárny svet smiešnymi ľudskými kreatúrami – sú tu ruskí zbohatlíci, pre ktorých ich manželky organizujú „poľovačky zvrtuľníka na medvede ana jelene“, ale aj lekári, ktorí sa namiesto liečenia ľudí kopú do gúľ...
Akademické čítanie sa teda môže končiť konštatovaním otypicky postmodernom charaktere tohto textu, ktorý je síce zručne napísaný, ale vlastne neprináša nič nové.
Lenže – je tu ešte aj to druhé možné čítanie. To, ktoré kašle na akademizmus anechá sa empaticky viesť textom. Aj v tomto čítaní si vychutnáme Majlingovu vtipnú literárnu hru – zpovahy veci zábavnú, ale aj nezáväznú anezávažnú. Ale tentoraz za ňou objavíme aj zaujímavú hĺbku a závažnosť. Napríklad vskvelej poviedke Pritakal životu, vtomto veľkom podobenstve oživote ako väzení a tvorbe akohovne... Samozrejme, vtip opäť spočíva vparadoxnom spájaní extrémne vysokého (duchovno, láska, zmysel života, tvorivosť) sextrémne nízkym – vtomto prípade priamo fekálnym. Ale iba vtipom sa tá poviedka nevyčerpáva. Veď aj jej kľúčová veta – „Radšej milovať kus hovna, ako nemilovať vôbec.“ – je nielen smiešna, ale hádam aj pravdivá...
Majling hovorí vo svojich vtipných poviedkach vážne veci, ktoré sa vážne povedať nedajú. Často len tak na okraj, mimochodom, vľahko prehliadnuteľnom detaile. Hovorí ovzťahoch aosexe, o samovražde adôvodoch pre ňu, ovzťahu starých rodičov aich dospelých detí, oslovenskej literatúre amieste Slovenska vo svete... Ovšeličom dôležitom azaujímavom. Apreto je to skvelá knižka. Napriek, a nie vďaka jej postmodernej štylizácii.
Peter Darovec
