ղľáԾ
Podobne, ako Salmelin debut 27 čiže smrť robí umelca, aj tento jej literárny počin je do slovenského kontextu uvádzaný správami ojeho pozitívnom prijatí vo fínskych periodikách. Túto skutočnosť dokladuje napríklad aj internetový portál vydavateľstva Artforum, na ktorom je sprístupnený názor fínskeho kritika, básnika avydavateľa Erkki Kiviniemiho – podľa neho je Salmelin román Antihrdina „majstrovské dielo, ktorého veľkosť nebola zatiaľ pochopená“. Internetový portál Artfora však prináša ešte jednu zaujímavú interpretáciu, ktorá román spája s autorkiným debutom, ato poukazom na tematickú aformálnu príbuznosť najnovšieho textu sjej predošlou tvorbou; stým rozdielom, že tón Antihrdinu „je však omnoho temnejší“. Zdá sa teda, že tu máme vystavaný obraz kontinuálne rozvíjanej kvalitnej literárnej tvorby.
Do rozohraných hier onajkrajší literárnokritický superlatív v reflexii Salmelinej tvorby však vstupuje literárna kritička Marta Součková recenziou autorkinho debutu Ačo robí literatúru? (Romboid 7/2012). Součkovej reflexia neskrýva sklamané očakávania, vyrobené povesťou debutu, aoprávnene sa pýta na estetický účinok Salmeliných inovatívnych postupov. Podrobnou analýzou tematicko-naratívnych metód astratégií kritička upozorňuje nielen na využívanie už opotrebovaných metód výstavby textu (čím vlastne anuluje pôvodne naznačenú inovatívnosť), ale aj na umeleckú nepresvedčivosť prózy 27 čiže smrť robí umelca. Ak si pripomenieme Součkovej výhrady kdebutu, sktorým Antihrdina udržiava tematickú iformálnu príbuznosť, potom obraz kontinuálne rozvíjanej kvalitnej literárnej tvorby stráca jeden z dvoch svojich prívlastkov. Po prečítaní románu Antihrdina sa totiž zdá, že Salmela si zumelecky nepresvedčivých postupov vytvára svoj konštantný poetologický podpis.
Fabula románu Antihrdina je jednoduchá, žiada sa povedať, že triviálna. Nebudem ju však rekonštruovať, aby som prípadného čitateľa nepripravil o „pôžitok“ zjej odhaľovania, pretože jej ukrývanie je to, čo tento román charakterizuje. Narátor/ka totiž fabulu ešte zatemňuje systematickým prekrývaním elementárnych častíc príbehu či hoci len základného pohybu postáv verbalistickou ekvilibristikou. Úlohou čitateľa je užiť si túto ekvilibristiku anásledne sa ňou prekopať kdianiu, ktoré je pod ňou ukryté. Tento trend ustúpi až vposlednej tretine románu, keď personalizovaný narátor/ka azároveň postava Smerodajka potrebuje sblížiacim sa koncom rozprávania sprehľadniť, odhaliť apointovať predtým konštruované udalosti. Než však ktomuto bodu dospeje, rozprávanie rozvíja ako mohutný prúd verbálnych ornamentov či slovného ohýbania adeformovania aj triviálneho diania. Jazyk narátora sa často oslobodzuje od motivácií abúrlivo sa rozvíja čerpajúc energiu zvlastnej zotrvačnosti. Obsah výpovede je nezriedka prekrytý agresívnym efektným plynutím výrazu ajeho identifikácia (po užití si týchto efektov) vzmysle „o čom sa tu vlastne hovorí“ si vyžaduje (paradoxne) recepčné odsunutie tejto opony. Antihrdinom tohto románu je predovšetkým výrazový plán textu.
Tento postup má svoj zdroj vsnahe opatetizáciu acynizáciu tonality rozprávania, vzásade ide oproces ozvláštnenia výpovede (Šklovskij), avšak miera distribúcie takto vychýleného prejavu je takmer neúnosná. Patetizmus acynizmus by mali byť uplatnené vo vzťahu kzodpovedajúcim tematicko-motivickým okruhom, ato tak, aby tvorili funkčnú významovú jednotku, avšak ak tieto polohy román aplikuje na opis takmer každého pohybu, detailu, prvku vmnohostrannom románe, stávajú sa len jazykovou hrou astrácajú svoju špecifickosť, funkčnosť. Tenzia jazyka nie je vyrovnávaná detenzívnymi prvkami, román je väčšou svojou plochou vychýlený do neprirodzených rovín, akéhosi pokriveného odrazu reality. Len na margo: obrovské množstvo prívlastkov neutralizuje dynamiku slovies, pohyb, dianie je akoby zastavené vopisoch, ornamentoch, ktoré na seba strhávajú pozornosť. Napríklad veta na strane 193 má viac ako tridsať prívlastkov.
Takto stálo atrvalo vykrivený, neprirodzený jazyk nedokáže niesť, zachytiť či pomenovať prirodzené príznaky postáv, čo nachádza svoj dôsledok vich tvarovaní a neživotnosti. Postavy, štylizované prehovorom rozprávača, preberajú charakter jazyka, ktorým sú modelované; vtomto románe sú postavy vrazené do víru výrazovej ekvilibristiky, majú život tohto jazyka, pričom až do posledných kapitol románu chýba prvok, ktorý by ich poľudštil či ľudsky individualizoval. Postavy sú duchaprázdne figuríny naprogramované systémom jazyka, ktorý ich obklopuje, čiže vlastne nastavením narátora, ktorý aj mnohé repliky postáv prerozpráva vo svojej výrazovej rovine.
Tento systém tvarovania textu možno čiastočne motivovať: ato upriamením pozornosti na personalizáciu rozprávača/ky a priestorom, vktorom sa príbeh odohráva. Román je otvorený vUtópii, následne sa však postavy presúvajú do KoroNova, „Hlavného mesta Únie Molocha“ (s. 38), vktorom sa odohráva väčšia časť deja. Salmela vopisnej konfrontácii týchto krajín modeluje (najmä pre Utópiu) znaky dystopickej spoločnosti; prevláda vnej pasívna agresivita mýtizačnej ideológie, nesúmernej koláže, patetických hesiel a téz. Pre KoroNovo je zase príznaková reklama akonzum. Problémom modelovania priestoru je však jeho statickosť a umelosť, vpodstate ide len okulisu, jednoduchú schému dodatočne zatemňovanú mnohými amnohými prívlastkami. Na jej pozadí sa odhaľuje životný príbeh Smerodajky, istý typ rodinnej tragédie, ktorej dôsledky sa môžu prejavovať práve vspôsobe rozprávania.
V rozhovore pre portál Medzi knihami Alexandra Salmela naznačuje spojenie románu Antihrdina so súčasnosťou. Román má byť obrazom našej skutočnosti, má „reagovať na súčasnú situáciu asvet“, vrománe prezentovaná krajina má veľmi pripomínať stredoeurópsky priestor apozorné čítanie by malo tieto paralely odhaliť. Už to tak býva, že podobné inštrukcie treba potvrdiť, inak hrozí obvinenie znepozorného čítania, no napriek tomu: nemyslím si, že svet Utópie aKoroNova, postavy Tzala, Smerodajky, Anttiho, Meteory a ich základný konflikt či ideový tieň románu nesú túto referenčnú kvalitu – dôvodov je viacero, napríklad už aj preto, že Salmelin postup tvarovania je založený čiastočne aj na aktualizácii socialistických modelov minulosti, model sveta je zjednodušený aviac referuje kliterárnemu než mimoliterárnemu kontextu; a ďalšie. Zobrazený svet je svetom tohto konkrétneho románu.
Už sme si zvykli na to, že literárnokritické ocenenie doma ivzahraničí dostávajú aj umelecky matné texty.
Marcel Forgáč
