Ján Buzássy rozdelil svoje zvä膷ša osemveršové básne v zbierke Na mieste (Modrý Peter 2015, ilustr. Michal Ormandík) do troch 膷astí: Za sebou , Zima rekonvalescencie , Jedna báse艌 . Prvé dve majú spolo膷né témy a motívy, tretia s podtitulom Pri prekladaní I. Bunina, I. Annenského, V. Gofmana , pozostávajúca zo štyroch básní, prináša autorove dojmy, ktoré v 艌om zostali pri prekladaní uvedených autorov. V tej súvislosti by sa 啪iadalo uvies钮 celú ú啪asnú báse艌 ( Z poetiky ) z prvej 膷asti zbierky, ktorá hovorí o básnickej tvorbe, o jej procese a výsledku. A treba sa zmieni钮 aj o funk膷nej kompozi膷nej zvláštnosti celej knihy – báse艌 List krá木ovnej sa nachádza na šiestich miestach zbierky, zaka啪dým s iným obsahom, ktorý v jednotlivých bás艌ach sémanticky graduje: lyrický subjekt v istom 啪ivotnom 膷ase, „ ke膹 nám u啪 smrtka ohmatáva miechu “, h木adá v spleti ciest „ toho, kto má vies钮 “, zápasí najmä sám so sebou, aby zápas vyústil do litanickej modlitby („ nedaj mi, prosím, zhynú钮 ako hnide “) s prosbami nielen pre seba („ nech sa zas duše zmenia “).
Poéziu vraj netreba chápa钮, treba z nej ma钮 zá啪itok, ale „ lesk všetkých básní... len slepci postihnú... v svetskom bahne,... neuvidíš, ale cítiš významy “. Poézia Jána Buzássyho je náro膷ná, za jej obrazmi, impresiami, symbolmi je hlboko polo啪ený druhý plán a k nemu táto poézia pri钮ahuje, lebo „ tón v tóne, téma v téme “. Všetko, o 膷om hovorí, obsahuje podstatu 膷love膷ieho vnímania sveta a zákonitostí reálna. Sú tu vykreslené aj pocity 膷loveka, ktorý nevidí alebo nevie vidie钮 a vníma钮. Aj preto Buzássyho poézia jemne úto膷í, silno oslovuje, nabáda 膷loveka k refl exii nad sebou samým, hoci prostredníctvom motívu kvetu 膷i trávy, ktorá „ rastie z posledných síl ...“ V bás艌ach sa prejavuje autorova múdros钮 a skúsenos钮 veku (osobitne vo vz钮ahoch), sú tu spomienky na 膷as, „ ke膹 sa chodievalo naproti “ i na 膷as, „ ke膹 sa 膷akalo “. Poézia je miestami práve cez spomínania istou spove膹ou, spytovaním svedomia, neustálym obzeraním sa za minulos钮ou prostredníctvom najrôznejších motívov. Tlak 膷asu ovplyv艌uje psychiku a vz钮ahy medzi 木u膹mi. Lyrický subjekt si zrete木nejšie uvedomuje mnohé pravdy, ktoré naj膷astejšie nemô啪e nielen zmeni钮, ale ani ovplyvni钮, „ iba si spomenú钮, 膷o kedy hrialo / a 啪e tu spievali vtá膷atá. / To všetko dohromady bolo málo “. Porovnáva, konfrontuje veci a javy, ktoré symbolizujú plynutie. Autor-pozorovate木 a znamenitý vnímate木 všetkého jemného okolo seba pou啪íva konfrontáciu a paralelu 膷loveka a vecí 膷i javov v jeho prostredí. Cez predmety a javy stvár艌uje 啪ivot 膷loveka, z ktorého 膷asom ubúda ako pridávaním lesku ošúchanej minci, ktorej hmota sa tým postupne stráca. Ustavi膷né h木adanie analógií, 膷asto pre isté vý膷itky, 膷astejšie pre upokojenie mysle a duše – na to autorovi slú啪ia najmä prírodné motívy. Tak ako v niektorých iných zbierkach stvár艌uje podobenstvo medzi prírodnými zákonitos钮ami a 木udským konaním, ktoré však, na rozdiel od prírodného, má v sebe 膷asto ve木a negatívnych postupov. Lyrický subjekt je akoby sú膷as钮ou prírodného prostredia. „ U啪 tváre v šere ne膷akane zredli ,“ staroba viac otvára unavené, choré o膷i, ktoré lepšie vnímajú, pozorujú a rozumejú, h木adajú podstaty i seba. 膶lovek poci钮uje boles钮 nielen z blí啪iaceho sa umierania, ale aj z ni膷enia, lyrický hrdina v akomsi zúfalstve vysloví: „ Zni膷te svet, aby sa nám odchádzalo / o 膷osi 木ahšie. “ Pesimistické tóny, zá啪itky z posledných „vecí“, s ktorými sa dostáva v realite do kontaktu, údiv nad krehkos钮ou, ktorej je málo („ aj ke膹 je dokonané, zem zistí, / kto padol na zem, a 膷i dozretý .“), realita okyptená o zmysly jedinca, domnienky, podozrievania, depresie z neistoty („ zmysly tušia “) – toto všetko je súkromím subjektu, „ kde dobré so zlým 啪ijú pokope “. Napriek pochmúrnosti sa však objaví i úsmev a lyrický subjekt, zápasiac so všetkým (aj so sebou), si povzdychne: „ Píšem, ach, Bo啪e, teda ešte som .“ Záblesky pokoja, ale 膷astejšie strachu, neistoty z blí啪iacej sa budúcnosti u lyrického hrdinu na okamih prekryjú prírodné obrazy, aby mu vzápätí pripomenuli zánik. Osobitne jesenné motívy sú v Buzássyho poézii pôsobivé – symbolizujú pribúdanie 膷asu a pribli啪ovanie sa „zimy“. 膶lovek sa však nechce podda钮 starnutiu: „... chcem krá膷a钮 膹alej svetom písmen / a pozna钮 h暮bku. Náuku .“ Silný je motív osamelosti starého 膷loveka aj vo chví木ach sviato膷ných, „ ale vnútro pokra膷uje v práci “. S pribúdajúcim 膷asom (a veršami) pribúda oddanosti do vôle Bo啪ej, no aj religiózne motívy sú predstavené vo famóznych náznakoch a symboloch: „ nie je to drevo, je to 钮a啪ký krí啪, / stúpa a pre ka啪dého má návrh .“
