��������

Vydavateľstvo Slovart 2015

Šéfredaktorka portálu Fandom.sk, autorka a  spoluautorka deviatich kníh Alexandra Pavelková v najnovšom titule ponúka čitateľom cyklus siedmich poviedok prepojený rámcovým príbehom. Bety, zamestnankyňa realitnej kancelárie, ukazuje klientovi Petrovi Párničanovi ponuku priamo v  teréne. V údolí rieky Slatiny. Cestou späť z obhliadky domu začne prudko pršať. Silný vietor zvalí strom na prednú časť auta. Cestujúcim sa nič nestane, no vozidlo je nepojazdné. Ponáhľajú sa hľadať prístrešie a pomoc. Nielen kvôli nečasu. Bety vzala na obhliadku dcérku Nelly. Tá je diabetička, súrne potrebuje cukor. V  zdanlivo opustenej chalupe našťastie nájdu Tinu, Heralda a  psa Elizeja, obydlie, pomoc i  vľúdne slovo – v  podobe príbehov, ktoré si navzájom rozprávajú. Atmosféra však nie je idylická. Voda v  okolí stúpa. Slatina sa vylieva z brehov. Rozprávači bojujú o život...

Metódu prepojenia textov rámcujúcim príbehom použil v  polovici 14. storočia taliansky prozaik Giovanni Boccaccio, tvorca Dekameronu. Na prelome 15. a 16. storočia sa ňou inšpirovala sestra francúzskeho kráľa Františka Margaréta Navarská v  knihe Heptameron. V prvom prípade desať postáv rozpráva po desať príbehov počas morovej epidémie vo Florencii, v druhom skupinku aristokratov uväznia záplavy na úpätí Pyrenejí. Pavelková v  prostredí stredného Slovenska na rozdiel od predošlých autorov vedome koncipuje aj rámcujúci príbeh ako text s dynamickým dejom, v priebehu ktorého máme dokonca možnosť sledovať vývoj vzťahov postáv.

Názvy štyroch zo siedmich poviedok súvisia so živlami: �����ň, ��������ň, Ľ����, Rieka. Autorka využíva žánrové štruktúry historickej prózy s  témou upaľovania čarodejníkov (Ľ����), fantasy o  putovaní skupiny elfov (Jazda za kráľom), historickej fantasy inšpirovanej miestnym prostredím a  povesťami (�����ň, Desiatka, Rieka), detektívne ladeného trileru z  prostredia renesančnej Florencie o  maliarovi, ktorý pokrýva plátno obrazmi z krvi obetí (Farba), prózy s dedinskou tematikou o žene, dvoch mužoch, poklade, vine, utrpení, treste a vražde zručne a s citom namiešanej v štýle „à la Milo Urban“ (��������ň). Texty nesporne zaujmú vybrúsenou lexikou, v rámci ktorej autorka premyslene, s pôžitkom dávkuje ľubozvučne znejúce archaizmy a  dialektizmy (napríklad padláš – povala, gang – veranda a  pod.). Atmosféru knihy umocňujú zručne zvládnuté rozprávačské stratégie. Najzložitejšie koncipovaný, „exotický“ text z Florencie sprostredkuje podnikateľ Párničan pomocou čítačky. Bety prispeje dvoma príbehmi bez fantastického ozvláštnenia, pes Elizej priblíži poslucháčom dobrodružstvo elfov z pohľadu koňa, Herald vyrozpráva príbeh pomsty lokalizovaný na územie stredného Slovenska do obdobia starých Slovanov, Tina ponúkne tradičnejšiu, archaickejšie podanú „povesť“ o  boji rieky Slatiny s uhorským kráľom Belom IV. Pavelkovej prózy sú myšlienkovo jednoduché, nie však nenáročné. Nehanbia sa „tasiť“ poučenie práve prostredníctvom všeobecne známych vecí, na ktoré často zabúdame alebo sa ostýchame pomenovať ich.