��������

Preklad Adriana Komorníková
Artforum 2014

„...práve miestami rozvláčny a snový spôsob rozprávania prispieva k vytvoreniu veľmi špecifickej atmosféry, ktorá je na knihe azda najcennejšia.“

Kevin Powers je mladý (tridsaťštyriročný) americký vojnový veterán, básnik a spisovateľ. Žltí vtáci sú jeho románovým debutom, silne inšpirovaným vlastnými skúsenosťami z vojny v Iraku. Napísal ho vraj preto, aby zodpovedal neustále sa opakujúcu otázku, aké to tam bolo, ktorá však nepramenila z nedostatku faktografických informácií. Takmer okamžite po jeho vydaní (v USA v roku 2012) sa ocitol v centre pozornosti amerických aj zahraničných médií a kniha mu priniesla množstvo prestížnych ocenení (napr. cenu časopisu Guardian či Hemingwayovej nadácie).

Pomerne chytľavý názov Žltí vtáci je metaforou prevzatou z tradičnej americkej pochodovej piesne, ktorú v úvode aj nájdeme. Myslím, že výborne zachytáva zdravý vzťah (väčšiny) vojakov k násiliu. Rozprávačom pomerne jednoduchého príbehu je mladučký vojak John Bartle, ktorý po smrti svojho spoločníka, vojaka Murpha (o tejto ústrednej zápletke sa dozvieme hneď na začiatku), prežíva zmes pocitov viny, zmätku a znechutenia všeobecne. Po prepustení do civilu sa mení na bezprizorné indivíduum, utápajúce sa v nejasných spomienkach, neschopné načerpať akékoľvek nové podnety.

Dej sa točí okolo trojice postáv (okrem Murpha a Bartla i seržanta Sterlinga). Kapitoly z dvoch Bartlových období sa nelineárne striedajú. Prvé obdobie sa odohráva v roku 2003 na fronte v Iraku a druhé po Bartlovom prepustení z vojenskej služby v roku 2005, prevažne v Spojených štátoch. Obe sú písané formou flashbackov a v minulom čase.

Americký kritik (a tiež vojnový veterán) Michael Larson napísal, že pre Powersa snáď neexistuje taká obloha (strom či kvet), ktorá by mu nestála za pár adjektív.

Lyrický jazyk v celej knihe buď pravdepodobne s nadšením prijmete, alebo vás bude rozčuľovať už od samého začiatku (prvá veta románu znie: „Vojna sa nás pokúšala zabiť na jar.“). Na druhej strane, práve miestami rozvláčny a snový spôsob rozprávania prispieva k vytvoreniu veľmi špecifickej atmosféry, ktorá je na knihe azda najcennejšia. Mieša sa v nej melanchólia, nostalgia, spomienky, súčasnosť aj fantázie hlavného hrdinu. To všetko takmer neoddelené, natoľko rozfragmentarizované a miestami až surreálne, že výsledkom je unikátny obraz mysle napadnutej či priam rozštiepenej vojnou. A teda aj istej bezútešnosti, ktorej sa človek asi nevyhne a v ktorej len ťažko oddeľuje minulé a súčasné, vymyslené a skutočné. Vlastná pamäť ho zrádza. Takže, ak chcete okúsiť, čo so zdravou, trocha poetickou mladou mysľou urobí vojna, bez toho, aby ste ju museli pocítiť na vlastnej koži, prečítajte si túto knihu. Nie je možno bezvýhradne literárnym skvostom, ale určite je nad mieru uveriteľná.