ղľáԾ
Bratislava, Post Scriptum 2011
Preklad Mária Flochová
Nemožno s určitosťou povedať, prečo sú niektoré fiktívne svety tranzitívnejšie než iné, ani to, prečo niektoré príbehy mimotextovou realitou preniknú, a iné sajej sotva dotknú. Svet textu nemusí byť nevyhnutne mimetickým zrkadlom skutočnosti, aby ho čitateľ dokázal uchopiť, ajpreto sa čoraz viac fikčných svetov ocitá vamorfnom priestore bezčasu, kde sa však odohrávajú drámy prekvapujúco ľudské. Ajich hrdinovia nahlodávajú vlastné vnútro, až sa zdá, akoby v ňom hľadali čosi ozajstné. Čo však, aksnaha dotknúť sa vosvojom vnútri niečoho živého ústi dobolesti?
Na podobné otázky sapokúša nájsť odpoveď ajhlavný hrdina románu 𱹾徱ٱľý francúzskeho prozaika Pascala Janovjaka. Ak na začiatku textu autor modeluje jeho život akobezradné blúdenia vnepriateľskom priestore a čase, potom zlom, ktorým následne prechádza, možno vnímať ako očistenie sa odnutnosti fyzického bytia.Zároveň je však ajinkarnáciou emocionálnej podstaty hrdinu, odhalením nie práve najpriezračnejších „spodných prúdov duše“. Odchvíle akoGriffin nečakane nadobudne schopnosť zneviditeľnenia, začína sabezvýhradne opájať mocou, ktorú sosebou tento status prináša. Znovu preciťovaná voľnosť asloboda bytia súčasne prehlbujú jeho vnímanie, stávajú sa nástrojom scitlivenia zmyslov a od tých už nie je ďaleko k zákernostiam aslastiam, ktoré možno vdanom stave vykonávať bezstrachu zodhalenia a neželaných dôsledkov. Transformácia ľudskej bytosti nanestálu energetickú stopu jepre Janovjaka spôsob, akopoukázať naambivalentnú sémantiku tela, ktoré vmedziľudskej komunikácii pohlcuje svojou dominanciou osobnosť jednotlivca dotakej miery, že až pojeho „prekročení“ možno rekonštruovať jeho individualitu v úplnosti. Ajhlavný hrdina nadobúda vedomie vlastnej hodnoty týmto spôsobom, i keď sú jeho činy spočiatku trochu krátkozraké – vstave nebytia saoddáva erotickým dobrodružstvám, kráti si čas krádežami vzácnych umeleckých diel, spomstychtivou rozkošou okupuje životy svojich nepriateľov. Transcen dentálna podoba jeho bytia má spočiatku pozitívny rámec, postupom času sa však jej význam negativizuje, napokon predstavuje iba (ďalší) prázdny priestor, (podobne akoodložená telesná schránka) pritesný na to, aby v ňom bolo možné zotrvať.
Je sympatické, že napriek exkluzívnosti témy autor nestavia presvedčivosť príbehu nalacnej efektnosti a násilnej dynamizácii deja, alenecháva hoplynúť pomalým lyrickým tempom, vktorom saslová menia napoetické obrazy (ženských tiel, prímorských krajín, životom poznačených tvárí). Realita vnímaná hrdinom saestétsky vizualizuje najmä prostredníctvom impresií krásy, vyjadrenej intimitou (ženského) tela, ktoré je vtomto kontexte prehrdinu zároveň výzvou ikacírskym pokušením. Výrazná estetizácia dejového plánu textu definuje ajjeho celkovú poetiku, ktorá je veľmi citlivá ajemná (miestami až subtílna), znásobená drobnokresbou exotických prostredí, doktorých sahrdina (vpletený docudzích životov) presúva. To však neprekáža, naopak. 𱹾徱ٱľý je dôkazom toho, že o vážnych veciach netreba hovoriť zbytočne nahlas, aj šepot postačí.
