ղľáԾ
Bratislava, Artforum 2011
Preklad Miroslava a Ján Gavurovci
Čas odchádzania jejeden znajťažších. Napomedzí života asmrti možno v ľudskom vnútri nahmatať množstvo pocitov, ktoré sasnažia intuitívne rekonštruovať zmysel vecí minulých aobrúsiť ostré hrany tam, kde sa to ešte dá. Knevyhnutnému rozjímaniu nad všetkým, čo už nikdy nebude inak, pristupuje po čase aktrozlúčky – dialógu s tými, ktorí prežijú azachovajú spomienky. V „rozhovoroch pred koncom“ samnohí odkláňajú odjednoznačnosti slov a načierajú do útrob pamäti, hľadajúc rozhrešenie aodpustenie. A snáď príliš neprekvapí, že práve pamäť je (v zlomových chvíľach) prekvapujúco tvárna – pravdu spochybňuje mýtom, realitu prikrášľuje snom, aby príliš nebolela. A práve obezvýznamnosti pravdy aliečivej sile odpustenia rozpráva román Veľká ryba.
Nie je ťažké uhádnuť, prečo hlavný hrdina komunikuje sumierajúcim otcom zbezpečnej vzdialenosti rozprávkového sveta. Wallace si veľmi dobre uvedomuje autentickú živosť detských predstáv, vkladajúcich doskladačky reálneho sveta práve tiedieliky, ktoré vnej chýbajú najviac. Vsnahe zachovať naivnú úprimnosť detského myslenia saautor vdominantnom dejovom pláne textu odreality od začiatku dištancuje a dômyselne vytvára jejfantazijnú alternatívu: priestor odvážnych činov, vktorom, aknaozaj veľmi chcete, môžete zajeden deň skrotiť obra, ajzachrániť bezbranné dievčatko pred krvilačným psom. Hodnotový kódex autorovho rozprávkového sveta zodpovedá altruistickej morálke, akcentujúcej dobro ako základný činiteľ medziľudských vzťahov. Jeho hlavným vykonávateľom jeotec hlavného hrdinu: zdetskej perspektívy horozprávač vykresľuje takmer akomytologického hrdinu so všetkými zodpovedajúcimi pozitívnymi atribútmi. Nie náhodou sapri Wallaceových autorských inšpiráciách spomína antická mytológia, vyzdvihujúca koncept človeka obdarovaného deistickými schopnosťami. Ajpre Edwarda Blooma (najmä vretrospektíve synovských spomienok) je každá prekážka ibapotenciálnou, neohroziteľnosťou, šľachetnosťou a šarmom (nehovoriac už ovrodených nadprirodzených schopnostiach) pôsobí podmaňujúco nacelý svoj životný priestor a stáva sa prakticky jeho živým symbolom. Osvojich ohromujúcich zážitkoch navyše rád afarbisto rozpráva. Práve motív spontánneho rozprávačstva poukazujúceho nageneračný kolobeh odovzdávania príbehov asinajlepšie vystihuje tradicionalistické prostredie amerického Juhu, vktorom saromán odohráva. Naratív nosť vzťahu otca asyna jenavyše vyjadrená ajkompozične – text je súborom kratučkých uzavretých epizód, ktorých spoločným činiteľom je práve otec hlavného hrdinu. Smutným kontrastom chlácholivých detských predstáv jerealita, doktorej autor nazrie iba občas, aakoby zboku: ukazuje muža zlomeného chorobou rozplynutými snami, celoživotne uhýbajúceho pred dospelosťou kamsi zahorizont mystifikácií a výmyslov, ktoré vrealite pôsobia alibisticky ainfantilne. Wallace však nevynáša nadjeho osudom príkre hodnotiace súdy, necháva na čitateľovi, sktorým zdvoch rozprávaných príbehov sadokáže lepšie stotožniť. Akoby tušil, že čas nakoniec ajtak všetky chyby zahladí.
