ղľáԾ
Bratislava, Edition Ryba 2005
„...nech mi do rána pod nohami / praskne zem avyraší znej / diabloň,“ môžeme si prečítať vknihe Divosestra, za ktorú Eva Lukáčová získala literárnu cenu Rubato. Ktovie či jej pod nohami naozaj do rána vyrašil tento čudesný strom, no na jeho knižnú podobu sme si museli počkať šesť rokov. Napriek tomu sa čakanie vyplatilo.
ZEvy Lukáčovej sa medzitým stala Eva Luka. Ato, čo bolo vdebute len naznačené, sa teraz vyliahlo do konkrétnejšieho tvaru. Nemyslím si však, že ukončeného. Nie vzmysle, že čosi by ostalo nedopovedané. Bude však naozaj zaujímavé, kam tento básnický cestopis po Japonsku avlastnom autorkinom vnútri nakoniec vyústi.
Pri letmom pohľade na básne sa môže zdať, že sú kvalitnými nasledovníkmi tých predchádzajúcich. Po svojej tvarovej stránke sa veľmi nezmenili aEva Luka pokračuje od miesta, kde skončila. Jej poetika pripomína to, čo unej už poznáme – aj takto by mohla znieť klasická recenzia. Abola by to aj pravda, keby...
Keby za všetkým napísaným nebolo ešte čosi navyše. Netrúfam si povedať čo, pokúsim sa to však opísať, našepkať. Ako som už naznačil, básne predstavujú akýsi básnický cestopis. Nie ale cestopis miest, skôr ľudí, jemných drobných chvíľ, myšlienok, pocitov zniektorých miest. Eva Luka ich nezachytáva úplné, vždy len čosi naznačí, dopovedať necháva čitateľa („Pocítim bolesť // ako pri zranení: ako keď kráse / stále niečo chýba.“). Využíva pri tom rôzne motívy, sktorými sme sa mohli stretnúť už vDivosestre, napr. zajačik zrozprávky oAlici zkrajiny zázrakov. Tieto motívy variuje nie opakovaním významu, ukladá ich vždy do rôznych vzťahov, čím dosahuje posúvanie zmyslu do nových polôh (dobre to vidno na ploche básní Hiroko Mori aHiroko Mori II).
Báseň ačitateľ sú pre ňu akoby dvaja cudzinci, ktorí sa vzájomne snažia porozumieť si („Čo si môžeme ponúknuť, dvaja cudzinci / na opustenom ostrove, vakých rozhovoroch / si budeme dokrvava vydrážďovať ústa?“). Postupne, ako čítame ďalej avchádzame do priestoru obrazov, nachádzame zrazu neuveriteľný smútok a bolesť. UEvy Luky by sme mohli hovoriť oostrom, čistom cite („A nezľakni sa, keď niekedy vspánku / začuješ ukrutný krik páva: to ťa len tvoja mŕtva láska // pozdravuje znoci.“). Tento cit u nej nie je ani vtieravý, nezachádza za nechty ako špina, ani nás neomámi svojím priveľkým jasom. Je vnás len natoľko, nakoľko ho sami do seba pustíme, prípadne nakoľko ho vieme odčítať.
Pri ešte hlbšom ponore do tejto čudesnej poetickej rieky, nachádzame na dne motívy, sktorými sme sa vslovenskej poézii streli, tuším iba raz, pri Erikovi Grochovi vjeho knižke Baba Jaga: Žalospevy. Je to mysticizmus vzmysle pekla, diabla, čarodejníc. Neviem ako sa to Eve Luke podarilo, no tieto motívy využila ako keď „večný pavúk“ začne „omotávať znútra dom temnými slinami“. Nenápadne, ušľachtilo, tajomne. Tomu sa prispôsobil aj výber slov. Majú jemný archetypálny nádych, často sú ekvivalentmi čohosi čierneho, temného azlého amajú vsebe iskrytý gnómický charakter („On si však nesie / vzáhyboch kože jed, namiešaný / pre všetky telá žien: po láske sním / znich budú // moje sestry.“).
پň Evy Luky nadväzuje – ako som spomenul – niektorými básňami amotívmi na Divosestru (napr. báseň T. II), no netvorí jej samostatné pokračovanie. Svojou poetikou acítením je predsa len kdesi inde. Je to vyhranenejšia aucelenejšia výpoveď, ktorá ale naznačila priveľa otázok, aby zostali nedopovedané. Anajkrajšie na knižke je to, čo sa už dlho nepodarilo žiadnej inej zbierke – konečne máme zasa možnosť čítať Poéziu anie iba miešanie aprestupovanie viac či menej podarených obrazov.
Radoslav Tomáš
