ղľáԾ
Ján Buzássy: Bystruška
Levoča, Modrý Peter 2008. Edícia Mušľa
Svieži, milý až detinský titul nás vovádza do básnických textov, ktoré sú však utohto spisovateľa staršej generácie už od počiatkov jeho tvorby nastavené inak: reflexívne aproblémovo. Bystruška však môže evokovať aj bystrosť ducha – rýdzosť úsudku, čo zas Ján Buzássy takisto od počiatku využíva ako tvorivú metódu, teda ako textotvorný prístup, spôsob, akým si otvára cestu videnia. Averu je to časom, životom apoéziou ostrieľaný, aba aj trafený, múdry majster, ktorý prekračuje prah klamov azdanie vymieňa za trvácejšie záblesky skutočnosti. To všetko robí podľa konverzného kurzu stanoveného vlastnou vzdelanosťou, kultúrnosťou, koncentráciou myšlienok a kontemplatívnym vnímaním, notiež vo vyváženejmiere aj tematicko-situačnou expresívnosťou. Rokmi to pripomína trpezlivú, cizelérsku prácu rezbára bez dláta, vktorého prítomnosti akosi samé od seba vystúpia zdreva sochy; zbeztvarých zhlukov slov, zo slov dnes už chronicky uštvaných krutinným, agresívnym významom sa zrazu vybuduje básnický tvar, niečo pevné, hmotné azároveň neuchopiteľne hlboko-vysoké. Taká je báseň Jána Buzássyho scelou svojou normatívnosťou, zodpovednosťou, autenticitou, skúsenosťou agnómickosťou. Veď znovu zas siahol ksvojim osvedčeným dvojiciam štvorverší sbežným rozmiestnením rýmov, ktoré so skromnou hravosťou ajemným objaviteľstvom podčiarkujú ich eufóniu iprednesový charakter. Aako je vjeho autorskej tradícii už zvykom, rad týchto básní zakončil básnickou skladbou vo voľnom verši. Tentoraz až dvomi, obe sú však obystruške, odramatickej alegórii nášho sveta skolážou napätých záberov alakonických mentálnych výstrižkov, motivicky napojených na protikladné dvojice, ako dievča-ženskosť a hmyz, prirodzenosť akonzum, čistota azvrátenosť, duša atelo, stálosť apokušenie...
Ján Buzássy patrí knemenným autorským typom, čo nepotrebujú experimentovať avlastnú umeleckosť odvíjajú od klasických, tradičných ideálov,od hľadania podstatnej zákonitosti, vyváženosti anevyhnutných hodnôt. Dobro, láska, krása asúlad tu majú cieľovú pozíciu, no nie natoľko vzdialenú, aby ich dosahovanie vzbudzovalo skepsu znedosiahnuteľnosti, a aby sa ich plnosť sploštila na glazúru obvykle peknučkého básnenia. Dôležité aživotaschopné sa javí to, že ich pozícia je prežívaná tu ateraz. Vyplýva zvnútorného presvedčenia, z úprimnej, intelektuálne oduševnenej participácie na bytí az vecí vo významovom dianí básne často završovanej ači len tak pretkanej prekvapivým deduktívnym úsudkom – múdrosťou. Závažnosť výpovede potom nie je mdlá, oproti apriórnosti hotových básnických tém tu máme nadľahčujúcu spontaneitu tematického východiska, postreh alebo detail; arovnako, oproti uhladenej jazykovej frizúre sa tu vynára esteticky zaujímavá štylistická pestrosť vyplývajúca zkombinácií hovorovosti, hrubosti apoetickosti. Vlyrickom subjekte, vplachom vzdelancovi (s. 69), sa stretol starec-filozof sglosátorom, kritikom, ironikom, učiteľom amravokárcom, samozrejme, aj sbásnikom. Nečudo, že vzhľadom na túto sústavu identít čítame breviár subjektívneho poznania písaného zo súvislých aprerušovaných čiar rozhraničujúcich individuálny aspoločenský svet. Napriek komplexnosti si zachováva mysliteľskú čírosť aľudsky dojemnú emotívnosť rozkolísanú pesimizmom a pátosom.
Texty zbierky sú sebareflexiou, odporúčaním, poučením, varovaním, výchovnou lekciou aj aforizmom, podobenstvom alebo poznámkou. Sú predovšetkým básňou, ktorá potvrdzuje samu báseň ako neopakovateľný, svojbytný aničím nenahraditeľný náročný umelecký útvar. Buzássyho báseň sa preto nedá relativizovať, redukovať, ani nijako inak vyjadriť: svojou endemickosťou navyše upozorňuje aj na všeobecné vnímanie básnenia neprávom zbaveného vsúčasnosti akejkoľvek dôležitosti. Báseň prosto nie je alternatíva, raz anavždy by sme si mali zapamätať, že je vo svojich najvernejších realizáciách nevyhnutnosťou. Avٰš nachádzame pretento názor nespočetné dôkazy. Odcitujme si jeden znich: „Verš učí, ako sa robiť lepším, / aby pravda, ak je, pekne zaznela, / ale ak nie je? Preto sa tak teším, / keď slovo zbásne nájde priateľa.“
Radoslav Matejov
