Recenzia
24.12.2010

Krimiprípady reportéra AZ 15/16 - Ľuboš Jurík - Reportér opäť zasahuje

Reportér opäť zasahuje

Koniec a začiatok, pred a po, takto by sa v krátkosti dal zhrnúť obsah dvoch ďalších častí príbehov reportéra Antona Zárubu s názvami Navždy zbohom a Ja som niekto iný.

Navždy zbohom sa zaoberá prípadom vraždy zamestnanca ministerstva, pri ktorej sa stratia dôležité dokumenty o plánoch presunu nemeckých vojsk smerom k hraniciam ZSSR. Časovo je príbeh lokalizovaný krátko do obdobia po vzniku prvej slovenskej republiky. Z tejto udalosti cíti Záruba menšiu radosť, než by podľa názoru okolia mal, a tak aj pod vplyvom žiaľu z potratu ním nechceného dieťaťa milenky Manciky Hajóssyovej odchádza za priateľkou Julianou do Švajčiarska.

Záruba prichádza do Bratislavy po druhej svetovej vojne, zamestná sa vo svojej predošlej pozícii, stretáva starých známych: šéfredaktora Alojza Mentela, súkromného detektíva Štefana Gaburu, bývalého boxera i bývalého gardistu Francka Húsku a policajného radcu Augustína Zérera. Mesto je trocha zničené (kamenný most cez Dunaj nahradil pontónový), no spamätáva sa; viac než ono sa ale zmenili ľudia aj atmosféra. Všeličo a všetko je inak, pričom sa nevie, prečo – vládne tiesnivosť, neistota a nepredvídateľnosť. Reportér sa preto radšej vrhne do riešenia konkrétneho prípadu, ktorý sa odvíja od listu s varovaním anonyma pred vraždou v kaštieli grófa Nemanického. Text zároveň obsahuje výzvu reportérovi, aby pomocou svojich skúseností činu predišiel. Záruba odchádza s novou sekretárkou redakcie Kaťjou, no krátko po príchode do kaštieľa na dedičku majetku takmer spadne škridla zo strechy, následne niekto zrazí zo schodov verného komorníka a... Ďalej čítajte kvôli pointe sami.

Atmosféra zväzku Ja som niekto iný, ktorý na rozdiel od predošlého vychádza prvýkrát, zľahka (najmä takmer neprestajným erotizujúcim iskrením vo vzťahu k ústrednému protagonistovi) pripomína príbehy Zbigniewa Nienackeho o pánu Tragáčikovi, no tiež legendárnu komédiu omylov Martina Friča Když Burian Prášil s Vlastom Burianom v hlavnej úlohe. Pravdaže, u Juríka je humor takmer kompletne nahradený melanchóliou, jej podsúvanie postavám miestami pôsobí trocha prízračne.