ղľáԾ
Škodoradosť je najväčšia radosť
Boris Filan: Dole vodou. Správa osplavovaní delty Dunaja sJožom Rážom as našimi manželkami
Bratislava, Ikar 2009
Svieže aaj faktograficky príjemne nepreplnené dielko zodpovedá nárokom, aké sa kladú na modernú cestopisnú reportáž. Uvoľnené rozprávanie pretavené cez osobnostne prežité, navyše spozoruhodne dobrou bohatou slovenčinou, dáva šancu čitateľom opäť raz prebdieť noc. Podobne ako predchádzajúca kniha rozpomienok na vlastné detstvo Bratislavské krutosti (2008), aj kniha Dole vodou je spestrenákošatejšími opismi.
Už samotná téma má vsebe čaro upútať textom synchrónne s tečúcou lenivou, ale aj mimoriadne romantickou vodou. Rumunská delta Dunaja je blízka ivzdialená zároveň, viac netreba dopovedávať, lebo Filana vjeho náruživom písaní ťažko prepísknuť. Shumorom anadhľadom tvoril všetky doterajšie cestopisné knižky, ani táto „rumunská“ nie je výnimkou. Lenže splnenie dávneho chlapčenského sna vari každého šuhaja doplaviť sa až na koniec potoka, rieky, až tam, kde všetky toky končia, pri mori, môže mať niekedy aj veľmi nezvyčajnú realizáciu. Filan sa „poľudštil“, nevypravil sa na konce svetov, aby onich zvestoval dobré správy, ale do obyčajnej dunajskej delty, kam za ním bez ekvilibristiky môže aj obyčajný smrteľník. Kdobru mu slúži, že túto svoju skôr negatívnu skúsenosť, aj keď vspoločnosti Joža Ráža a manželiek, nezatajil alebo sa nesnažil prebiť onakvosťou rôznych skvostov ziného súdka. Kniha vyznieva veľmi úprimne, i keď popravde možno autor sám trochu kalkuluje spríťažlivosťou škodoradosti čoby najväčšej radosti, ak nie planetárnej, nuž aspoň tej našskej, slovenskej. Koho by už nepotešilo dočítať sa, ako dve známe osobnosti šoubiznisu dostali cestovateľsky na frak? Ako im spadol hrebienok? Ako snimi za eurami zažiadaní prefíkanci vybabrali? Hoci autor vzávere naznačuje, že možno predsa len nejaká spravodlivosť vdelte veľtoku jestvuje anie je dôvod byť pesimistom či zčitateľského pohľadu totálnym škodoradostníkom, dielo Dole vodou je predovšetkým ozápase štyroch jednotlivcov pri svojom putovaní neskončiť vo výlevke. Zároveň treba obdivovať trpezlivosť najmä ženských polovičiek „zájazdu“ pretrpieť niekedy ududrane, niekedy stoicky aniekedy adrenalínovo katatonickú stiesnenosť prostredia, komárie nájazdy, schizofrenické služby first quality v „penziónoch“ avšeličo iné. Hlboko snímam pomyselný klobúk.
Dobrodružstvo je vtipne azároveň adekvátne bohato doplnené fotografickou dokumentáciou. Nemožno tu nájsť zábery typu prospektových, pohľadnicových, sú spontánne, ako je to celé spontánny príbeh uvoľneného utužovania ozajstného chlapského priateľstva schlapčenskými „lotrovskými“ očami.
Ľuboš Svetoň
