ղľáԾ
Sławomir Mrożek: Baltazar /Autobiografia
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2008. Preklad Marianna Petrincová
Smenom známeho poľského prozaika, dramatika, grafika, autora vynikajúcich grotesiek, absurdných divadelných hier či satirických textov sme sa unás stretali najmä všesťdesiatych rokoch. Jeho hry inscenované aj na zahraničných javiskách zobrazovali zložitú dobu a človeka zmietajúceho sa vpolitických, ale aj v celkom obyčajných ľudských víroch. Groteskne, až absurdne vykreslené postavy, udalosti – od historicky významných dejov po každodenné triviálne zážitky celkom „malého“ človeka – vyvolávali smiech, ale aj vyzývalipremýšľať a zaujať aktívny a kritický postoj voči zobrazovanému, voči realite, vktorej žili.
Vydavateľstvo Slovart prináša žánrovo odlišnú Mrożekovu knihu: autobiografický román-memoáre s lakonickým, no výstižným názvom Baltazar. Hľadanie paralely sbabylonským kráľom vtomto prípade nie je vôbec náhodné, tuvšak nie prorok Daniel, ale choroba – mozgová mŕtvica, ktorá autora postihla pred šiestimi rokmi, sa stala podnetom na osobnú bilanciu: ľudskúaj literárnu. Ako píše sám spisovateľ vprológu, písanie sa stalo preňho prostriedkom, akým – na radu svojej terapeutky – bojoval safáziou ako dôsledkom spomínaného ochorenia. Ciele, ktorými bolo postupné rozpamätávanie sa a obnovenie schopnosti písať ahovoriť, sa autorovi podarilo splniť. Navyše vytvoril zaujímavý text prinášajúci správy ojeho živote, oliterárnych začiatočných hľadaniach, odobrých amenej dobrých rozhodnutiach vrôznych životných etapách, ovzťahoch, do ktorých vstupoval (a vniektorých prípadoch aj vedome vystupoval), oumeleckých ambíciách apodobách, vakých sa mu ich darilo realizovať...
Baltazar Աáš len správy onajrôznejších privátnych aprofesionálnych peripetiách sprevádzajúcich Mrożekov život, ale aj operipetiách, ktorými prechádzalo vminulom storočí Poľsko, ba ktoré poznačili aj celú Európu...Vprvej časti tohto literárneho „sebaúčtovania“ sa autor sústreďuje na svoje mexické roky (nadväzujúc tak na svoj Denník návratu), druhá rozsiahlejšia časť knihy prináša spomienky na detstvo, dospievanie, štúdium, emigráciu, príchody a odchody, na striedanie krajín, kde autor žil, anapokon na návrat do Poľska.
Vknihe sa dočítame oautorovej láske ku Krakovu, ozážitkoch zčias štúdia architektúry, ojeho priateľstvách apracovných začiatkoch, ako aj oudalostiach, ktoré vpolovici 20. storočia otriasali jeho vlasťou, či už to bola nemecká okupácia, druhá svetová vojna alebo éra sovietskej moci. Dočítame sa oKatyni, odogmatických päťdesiatych rokoch, opostupnom vytriezvení zpovojnových ideálov, oideovom hľadaní (a blúdení), oautorovej rodine, opredčasnej matkinej smrti (postave matky, svojmu vzťahu k nej venuje najviac pozornosti, očividne vúsilí pochopiť zložité rodinné väzby, napätia, silné emócie aj frustrácie). Celé toto rekonštruovanie minulosti sa odohráva na pozadí detských amladíckych spomienok, ktoré však zveľkého časového odstupu reflektuje reflektuje dospelý, zrelý človek. Vtexte tak dochádza kprelínaniu časov, ale aj perspektív, život rozpamätávajúceho sa nadobúda vtakejto dvojperspektíve kontúry logicky pospájaného celku, napriek tomu, že niektoré čiastočky mozaiky pôsobia ako náhodne nahromadené fragmenty, osobná história vyjavuje svoj zmysel... Azda tým najdôležitejším však je, ako sa spisovateľ dokázal – vďaka „vypisovaniu sa“ z afázie – vyrovnať svlastným životným príbehom, zorientovať sa vňom, svojím spôsobom sa od neho aj oslobodiť azačať tak „novú“, baltazarovskú existenciu...
Kniha je dokumentom opolitických zvratoch vPoľsku a vo viacerých európskych krajinách, oumelcových rozhodovaniach opúšťať vlasť aopätovne sa do nej vracať... Stretneme sa vnej s významnými osobnosťami ( politického aj umeleckého života), dočítame sa napríklad ojeho spoločnej ceste do Paríža sTadeuszom Nowakom,Wisławou Szymborskou aJanom Szczepańským, otom, ako poľskí umelci aintelektuáli objavovali „západný svet“ za oponou, ale aj ako ho dobýjali a ako si museli pre seba definovať vzťah „západ“ – „východ“ akonfrontovať sa s ním...
Osobná bilancia pôvodne zamýšľaná ako súčasť terapie sa stala pre spisovateľa aj spôsobom, ako si overiť apotvrdiť vlastnú identitu, ako si overiť, či má pre svetobežníka, akým Mrożek je, význam čosi ako domov, aak áno, kde ho nachádza... Na posledných stránkach otejto téme hovorí veľmijednoznačne: „Navyknutý na voľnosť aplný síl, nemohol som si privyknúť na myšlienku, že Poľsko je mojím údelom. Ale teraz dokážem hovoriť apísať len po poľsky acítim úľavu ako niekto, kto sa po dlhom putovaní vrátil do rodného domu.“ Azda to znie až paradoxne, že choroba, stratená pamäť areč, by mohli byť tou okľukou na životnej ceste človeka, ktorá ho privádza do východiska a navracia tam, kde už raz bol – samozrejme, nie je to už ten istý priestor, ani ten istý človek, oboch delí nič menej anič viac ako jeden zložitý ľudský príbeh... Som si istá, že spisovateľovo rozprávanie o putovaní po svete ajeho návrate do rodného domu môže zaujať aj ostatných, ktorí po tomto baltazarovskom sebanachádzaní siahnu.
Etela Farkašová
