ղľáԾ
Anton Hykisch
Rozkoše dávnych čias
Martin, Matica slovenská 2009
Známy slovenský prozaik Anton Hykisch (1932), tvorca krátkej poviedkovo – reportážnej formy, ale najmä veľkých historických románov, vnajnovšom rozsiahlom autobiografickom románe Rozkoše dávnych čias zachytáva časové rozpätie od súčasnosti naspäť do medzivojnových rokov – od mladosti svojich rodičov asvojho detstva, cez mnohé životné peripetie, až po najsúčasnejšiu súčasnosť. Prológ aepilóg tvoria vernisáže vbratislavských galériách, reportážne záznamy v prepojení na autorskú sebareflexiu.
Osobnosť autora je centrum všetkého diania, veľmi zložitý, často aj protirečivý mechanizmus jemného, kultivovaného acitlivého intelektu, ktorý verne amiestami veľmi dramaticky zachytáva rozličné politické premeny, miestami zase sodstupom toho, kto pozná príčiny. Uzlové prevraty slovenských dejín prepojené na európsku asvetovú politiku sú vrománe skĺbené snajvnútornejšími poryvmi detskej, dospievajúcej amužnej duše. Stareckej nejde autor tak samozrejme vústrety, aj vlastné vnúčatá sú mu viac kamaráti, hocinemá už toľko príležitostí venovať sa im. Tak, ako je tento román hlbokou analýzou duševných pochodov, je ajsyntézou múdrosti, skúseností, vzdelania apoznatkov.
Na rozdiel od predošlých Hykischových diel je nový román štýlovo nejednoliaty. Odlišuje sa najmä použitím mnohých štrukturálnych prvkov do takej miery, až by sa zdalo, že isté časti boli určené na samostatný románový celok (Ten pán vkúte, Prevrat, Tá dáma vkúte, skoro 140 strán, ai.). Svojou poetikou sa vymaňujú z ostatných textových úsekov. Autorský rozprávač sa suverénne anezakryte pohybuje vtretej aprvej osobe, čo vytvára zvláštny efekt premenlivosti, zároveň však koncentrácie do jedného bodu. Hykisch mení prézent aperfektum, ako mu to vyhovuje. Neusiluje sa oilúziu astriktný pohľad dieťaťa, ale detské spomienky pokojne kde-tu dopĺňa náhlym komentárom súčasníka vprézente. Aj keď vzávere hovorí, že nechce byť vševedúcim autorom, je absolútnym demiurgom svojej interpretácie vlastnej minulosti aminulých desaťročí celej krajiny. Miestami prenechá komentáre aj ostatným postavám. Vo všetkých častiach sú zakomponované správy znovín, lebo autor nielen vášnivo číta tlač, ale aj excerpuje. Tieto dobové komentáre dopĺňajú kolorit tak vecne, ako ajlexikou, ktorej dnešný čitateľ, najmä mladý, už nemusí rozumieť. Preto ako apendix uvádza v časti Vysvetlivky významy jednotlivých zastaralých, ale aj špecifických slov. Štruktúra 462–stranového románu nie je klasická. Nie je dodržaná chronológia adej sa odvíja vretrospektívach avo viacerých významových dejových vrcholoch. Autorská narácia sa pohybuje od asociácií kreflexívnosti pomedzi fakty arealistický dej, popretkávaný snami, predtuchami, aby sa znova vrátil do skutočnosti. Detailné opisy sa striedajú so skicami ažvýstižným metaforickým zachytením podstaty opisovanej situácie. Opis sa strieda sdialógmi – klasickými, kde repliky patria istým postavám aich charakterizujú, ale nájdeme idialógy, ktoré nesú zväčša myšlienky adobové informácie (s. 64, 65, 134–141). Prevažne seriózny tón sa niekde uvoľňuje vhumornom pohľade alebo vironickej výpovedi. Treba pripomenúť, že autor prináša mnohé vecné poznatky ovývine histórie, ktoré mozaikovito dopĺňajú vedomosti okľúčových obdobiach slovenských dejín.
Hykisch vtomto románe predviedol genialitu autora, ktorý pevne ovláda svoje remeslo. Dramatické vrcholy osobné sa miestami kryjú spolitickými, a tak jasne vidno, ako je človek len malou súčasťou dejín, je udalosťami zasiahnutý niekedy veľmi ťažko, aj politicky, aj zdravotne.
Anton Hykisch ponúka čitateľom výnimočne hlboký zážitok spoluodkrývania takmer celého jedného storočia slovenskej histórie. Aak písanie románu autorovi pripomína stavbu chrámu, tesaného dlhé roky do skaly (s. 36), máme pred sebou sakrálno-profánnu stavbu, postmoderne zložitú, so zákutiami, obetiskami, oltármi, aj vchodovým labyrintom, ktorým autor prechádza nie ako Boh, ktorý dopredu vie, ale ako poučený, no predsa pokorný pozorovateľ dejov ivlastného vnútorného sveta.
Mária Bátorová
