ղľáԾ
Vladimir Vojnovič: Moskva 2042
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2008
Preklad Ján Štrasser
Vladimira Vojnoviča (1932) pozná slovenská verejnosť najmä vďaka románu Život aneobyčajné dobrodružstvá vojaka Ivana Čonkina, ktorý okrem nesporných literárnych kvalít priniesol zámienku mocným na obvinenie autora anapokon k jehonútenému exilu. Vojnovič žil vUSA, teraz žije striedavo v Nemecku a Moskve. Za hranicami vydal ďalšie romány, poviedky, fejtóny, rozprávky iverše. Jeho spisba bol preložená do tridsiatich jazykov. Známeho vojaka Čonkina roku 1993 podľa scenára Zdeňka Svěráka sfilmoval Jiří Menzel. Slovenskému čitateľovi sa Vojnovič pripomína opäť. románom, tentoraz dedikujúcim utópiu už vnázve: Moskva 2042.
Vraví sa, že dobré knihy nútia ľudí premýšľať ešte dlho po tom, čo dielo zmizlo znočného stolíka. OMoskve 2042 možno povedať, že kpremýšľaniu nenavádza, nepodnecuje filozofické úvahy, ani zamyslenie nad vlastným životom, apredsa sa oknihe treba zmieňovať vsuperlatívoch. Jej sila je vo výslednom dojme. Kým však dôjde kzoskupeniu tejto ústrednej sily, humor, satira asarkazmus, často okorenené černotou, ľahká nôta arezký rozprávačský krok čitateľa vťahujú do diela a jednoducho sa nemôže odtrhnúť od tragikomickej figúrky rozprávača – ,,vyemigrovaného“ spisovateľa. Pravda, meno si trochu pozmenil, namiesto Vojnoviča je tu Vitalij Nikitič Karcov. Vprvej, najrozsiahlejšej časti románu bohato čerpá z podmienok života emigranta – Rusa vNemecku avAmerike, uťahuje si zvlastnej pozície iz rôznych velikášskych manierov rovnako vyhostených autorov. Vďalších častiach cestuje včase do budúcnosti a ocitá vMoskve ohradenej múrmi, kde konečne vybudovali komunizmus. Ale aké to je zriadenie? Vojnovič doťahuje proklamačné heslá akedysi jestvujúce absurdity do ešte väčších pokrivení, takže vroku prvého vydania románu (1986), či presnejšie včasoch jeho písania, museli bdelým strážcom socializmu od jedu škrípať zuby. Vroku 1986 sa však už vRusku rozbiehala perestrojka anekritizovateľné sa odrazu občas pokritizovať smelo. Zpohľadu dnešných mladých ľudí sa mnohé giganezmysly ateraabsurdity vknihe, vychádzajúce zreálií, môžu zdať len vtipným rozprávaním. Tí, čo predošlé režimy nezažili a žijú iba vsúčasnosti abudúcnosti bez hlbších znalostí minulosti, nemôžu chápať zosmiešnenosť epoliet vkrivých zrkadlách.
Vojnovič vzávere románu zmierňuje kritický osteň avyslovuje nadčasové pravdy opakujúc ich po iných velikánoch ducha, ako, že ľud je pri revolúciách, zmenách režimu vždy ovcou schopnou vmene nových plamenných ideálov nivočiť okrem zla aj dobro. Ani tým však dojem kankánovitosti zo svojich riadkov nevymaže. Tragifraška (u mladších vnímaná už bez toľkej tragickosti) je vdruhej polovici diela vtipne zamotaná do nového komunistického spisovateľského údelu. Milovníci sci-fi, ale aj ostatní sa zabavia nad riešením paradoxu časovej slučky so zmenou vlastných napísaných riadkov vrománe, ktorý autor pred odletom do budúcnosti ešte nenapísal.
Strochou zveličenia, ale zato smimoriadnou empatiou Vojnovič vníma aj fenomén otvorenej ruskej duše. Nie náhodou zdôrazňuje hľadanie vodcovskej charizmy, čakanie na novodobého Spasiteľa, Godota. Stým sa vo vhodnej chvíli spája aj pompéznosť atradičnosť kást samoderžavia acárskeho zbožťovania. Vojnovič, včase dopísania Moskvy 2042 na vrchole tvorivých síl päťdesiatštyriročný, ukázal vynikajúcu znalosť svojich krajanov. Budúcnosť mu svojsky dáva za pravdu.
Vrámci výsledného dojmu ostáva nezodpovedanou otázka, či niektoré predpovedané praktiky predsa len nenájdu svoj reálny pendant aj vspoločnosti iného zriadenia, amožno nie važ takej vzdialenej budúcnosti. Stačí pripomenúť dnešnú diskrimináciu starších vzamestnaní, vzdravotníctve... Obyvatelia budúcej Moskvy, aby sa naplnilo heslo, že vkomunizme sú všetci ľudia mladí, zdraví akrásni, chorých astarých prehadzovali za múr. Čo ak všeobecne vývoj bez ohľadu na režim je nastavený tak, aby predsa len ešte ako tak skúsenostne sociálnu gerontokraciu vystriedalo celosvetové neskúsené bezohľadné kindermanažovanie? Aj vminulosti sparťanské podmienky striedal bezuzdný hedonizmus, presladzovanie nastupovalo po presáľaní, prečo by teda skúsení asvývojovými krivkami oboznámení autori ako Vojnovič, nemohli vo svojich konkrétnych utópiách upozorňovať na globálne hrozby? Ato je dôvod, prečo mocní sveta utopistov neznášajú.
Ľuboš Svetoň
