ղľáԾ
Milan Rúfus: Báseň a čas
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2005
Tak teda posledná...? Po dvadsaťjedna zbierkach poézie pre dospelých – nerátajúc desať kníh veršov pre deti, knihy esejí početné výbery – prišiel čas aj na tú, ako ju pomenoval sám básnik, áٲú. Závety by sa mali čítať až po skone ich tvorcu... Pravdaže, človek básnik nie je úplne to isté, aj keď uholným kameňom básnictva nášho barda je zákon ich mravnej integrity. Veci okolo poézie sa však nemôžu brať úplne doslovne, súčasťou jej iluminačného zjavu je vždy aj tajomstvo prekvapenie. Jediným vnútorným naladením, v akom možno ako-tak zvládnuť stretnutie so skutočnou Poéziou, je stav očakávania neočakávaného. A tak v stave otvorenosti na prekvapenie už nemohlo byť „prekvapením“, že básnik až príslovečne ‚nehladný po márnostiach sveta chvále‘ po vari vyše tridsaťročnom zotrvávaní v exile súkromia si prišiel osobne prevziať Cenu ministra kultúry SR potom absolvoval „historicky prvú tlačovú konferenciu“, a pozvaných obdaril novou, na túto chvíľu napísanou básňou... Kniha je to naozaj krásna, veľkoryso vybavená typograficky ilustrovaná gvašmi kresbami I. Pavleho. Ale nechajme rituály rituálmi, aj keď tento bol bez pochýb neopakovateľný...
Názov svojím ladením, zdá sa, má odkazovať skôr kdesi do esejistiky, no presne poukazuje na nosnú tému knihy na mysliteľský spôsob jej zvládania. Je ňou údel básne básnika v žitom historickom aj svojom ľudskom čase, odkiaľ nemôže odísť, aj keď prvý je studenou, lesklou nádobou, / tak veľkolepo prázdnou, v ktorej sa mu neľahko žije na chlebe poézie, druhý je najčastejšie sladkou ranou, čiže nekončiacim sa radom skúšok pravosti hodnoty človeka, ohňom straty a bolesti. Pre básnika je nemožnosť odísť povinnosťou vypovedať, pretože: Odmietnuť svedčiť. / Ale veď je to trestné. Tridsaťdeväť básní navonok len rekapituluje variuje témy predchádzajúcej tvorby, ktoré som sa pokúsil exponovať v dvanástich oddieloch výberu z kratších lyrických básní Presné ako chlieb voda (2000). Pozornejší čitateľ zistí, že jednotlivé básne nie sú len variáciami na známe témy, ale sú aj výrazom pokračujúceho zápasu o duchovnosť súčasníka. Väčšinu možno až ohromí básnikova odvaha vypovedať o rizikách, úľakoch aj skrytých bolestiach našej dravej súčasnosti, i ktorých vypovedať sa buď hanbíme, alebo bojíme. Riziká pomenúva celkom adresne: ničím nekorigovaný liberalistický egoizmus (Genetický čip), vyostrovanie sociálnej priepasti (Priveľká tiaž), hazardérske prevracanie hodnotovej orientácie na živočíšny chlieb (ž...) atď. Doteraz sa básnik ešte tak otvorene nevyslovil proti liberalistickému odvracaniu súčasníkov od viery (Oni Ty, Pane, Všetko tu bolo už) zároveň za očistnú silu viery v Boha (Zázračný kolotoč, Škola pokory, Dlhopisy viery, Náš malý očistec i.). Ani tak otvorene nesformuloval svoj nesúhlas s dobou jej civilizáciou ako v básňach Básnik v treťom tisícročí Tomuto svetu. Ba v básni Pokojná rozlúčka sa v čase, keď sa väčšina ľudí alibisticky pokúša vyzliecť z minulosti predstieraním, že išlo len o záležitosť nanútenú zvonku sovietskou mocou, nebojí chlapsky priznať k tomu, že snu o sociálnej spravodlivosti v mladosti aj sám veril je mu smutno z jeho stroskotania na ľudskej nedokonalosti. V mene takto sebaodhaľujúco nastolenej úprimnosti básne, ktorú teraz chápe priam ako DZď (DZď), obnovuje aj svoj dávny spor so slovným eskamotérstvom modernej poézie (Záludné hody slova, Odmietnuť svedectvo, Metafora ako Ding an sich, i.). A tak ako predtým ani teraz neskrýva, že sám žije v sporoch so sebou (Neznáma, zvaná duša, DZď, Nuž, čo...) aj v neistote obavách o trvalosť ním vyznávaných hodnôt (Diagnóza Slovensko I – II, Poprašok na kolíske).
Zoči-voči takto ľudsky neriešiteľnému historickému aj existenciálnemu údelu nám ani Básnik nemôže poskytnúť nejaký pozemský azyl. Preto nás, urozprávané deti Zeme, na konci svojho básnenia zanecháva uprostred znepokojivého ticha tajomstva ticha diaľavy v tušení Blízkeho za diaľavou, s výhľadom: A mnohí ešte zahynú / za život pre živého. Nie je to však poézia, napriek všetkým obavám z možného zlyhania jednotlivcov aj ľudstva, defetistická, ale prorocky burcujúca, kriesiaca v nás odvahu nhlboký vzdor. Je to chlácholivé, či kruté? Je to veľa, či málo? To si musí odskúšať každý sám. Na živom mäse svojej duše svedomia. Nepochybne je to však to, čo básnik považuje za ľudsky najúprimnejšie hodnotovo najtrvalejšie.
No nie je to len o postoji myšlienkach. Stále je to aj o poézii. Aj o tom, ako táto bodka za dielom je vlastne úchvatnou klenbou, ktorá zároveň spevňuje nosné stĺpy jeho myšlienkovej stavby. I o tom, ako sa jeho slovo dokáže vyhnúť čo aj len náznaku publicizmu, ako jeho verš prilieha k rozochvenej aj k rozhorčenej myšlienke, ako aj vo svojej programovej prostote priam hýri stále novými riešeniami atď.
V dobe, keď sú slová čoraz viac poveternými plevami, baj takéhoto básnika veršovníctvo sa mení na stádovité poukazovanie na ich bezmocnosť prázdnotu či vymýšľanie čoraz rafinovanejších „slovných hier“, jeden opravdivý básnik si trúfa tvrdohlavo stáť v slove. V bezokolkujúcom slove hodnom muža!
Viliam Marčok
