ղľáԾ
„Chcel som byť sám, niekde na najhoršom mieste sveta, vravím kamošovi, napíš mi to do googlu, no avyskočila nám Manila...“ opisuje poľský reportér Wojciech Tochman (1969) dôvod, prečo cestoval práve na Filipíny. Vo svojej knihe Eli, Eli tomuto ostrovnému štátu v juhovýchodnej Ázii preniká pod kožu. Cestuje tam duševne rozorvaný, dva roky po smrti svojho otca. Jeho cieľom je urobiť reportáž oľuďoch, ktorížijú na cintoríne, priamo na hroboch, medzi kosťami svojich nebožtíkov. Ako to býva zvykom, realita je ešte prekvapivejšia.
Manila – mesto zločinu, drog, slumov, prostitúcie a obchodu sbielym mäsom, mesto plné potkanov, švábov, chorôb aneustále pribúdajúcich hovien. Čitateľ spolu sautorom blúdi peklom na zemi – špinavými uličkami i miestnymi cintorínmi, zároveň počúva jazyk ulice a nešťastné príbehy tých najchudobnejších. „Je to kniha oturistike za chudobou – o novom spôsobe cestovania. Keď si ľudia znašej časti sveta prenajímajú sprievodcov, aby im ukazovali biedu achudobných ľudí podobne ako zvieratá vZOO. Vangličtine by sme to mohli nazvať poorism,“ povedal autor pre portál Mono.
Cvaknutie fotoaparátu je tým prvotným, čím nás uvádza do deja. Vidíme znetvorenú Ate Jo – ťažko chorú ženu spľuzgiermi po celom tele. Cvak. Vdovu Angelinu žijúcu na hrobe ôsmych úplne cudzích ľudí. Cvak. Zbadáme malé siroty Piu aBuboya, bývajúcich vskrini a bojujúcich oprežitie. Cvak. Alebo holohlavého vraha Danila starajúceho sa o štvorročného syna. Ich spoločným menovateľom by mohla byť beznádej, apráve vďaka tomu ich turisti fotografujú – veľmi necitlivo ačasto aj bez súhlasu. Tochman však čitateľovi ukazuje, že ľudská bieda nie je anemôže byť lacnou atrakciou. Čím sa títo ľudia snažia uživiť a očom snívajú? Prečo tu muži umierajú takí mladí? Koľko sirôt žije na cintoríne aprečo sa one nikto nestará? Odpovede na otázky sú prekvapivé avýsledkom je veľká obžaloba spoločnosti, súčasnej filipínskej vlády, politikov, cirkvi ibývalých kolonizátorov. Pátranie po tom, čo znamená názov knihy, nás zároveň privedie kBiblii, kJežišovým slovám: „Eli, Eli, lama sabachtani?“ (Mat 27, 46). Je to totiž citát úplne vystihujúci rozpoloženie najchudobnejších obyvateľov Filipín: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“
„Chcel som robiť portréty usmievajúcim sa trpiacim chudákom, fotiť ich pahýle, vredy aich šťastné tváre. Chodieval som za nimi niekoľko dní, ale tí, ktorých som našiel, sa usmievať nechceli,“ priznáva Tochman. Spolu sním (v jednej zkapitol) čitateľ stručne nazrie do dejín ľudských ZOO po celom svete. Zároveň si uvedomí, že novodobé dejiny tohto druhu ešte stále pokračujú – ato nielen na Filipínach. „Nech nás mučia tie obludné zábery,“ píše Tochman vzávere knihy, čím sa odvoláva na citát americkej spisovateľky a kritičky Susan Sontagovej z diela Ocudzom utrpení. Pokiaľ ide opoľský originál knihy Eli, Eli, ten vyšiel vroku 2013 spolu so snímkami fotografa Grzegorza Wełnickiego. Išlo ofotoportréty tých ľudí, ktorých osudy opísal Tochman vknihe. Je preto veľká škoda, že na Slovensku vyšla kniha bez obrazového materiálu, na sile jej to však rozhodne neubralo.
Celkovo môžeme zhodnotiť, že poľský spisovateľ a novinár Wojciech Tochman vždy vyhľadáva témy, od ktorých iní žurnalisti odvracajú zrak. Stavia sa pritom do roly reportéra-svedka. Susedské spolunažívanie, genocída, občianska vojna, drogami iprostitúciou rozvrátená spoločnosť – auprostred toho všetkého konkrétny človek – práve to ho zaujíma. Vďaka svojej zvedavosti už priniesol svedectvá nielen zFilipín, ale aj zRwandy, Bosny aHercegoviny či ztábora sýrskych utečencov. Vrhá sa do každodenného života ľudí vmnohých kútoch sveta aukazuje nám situácie zdruhej strany objektívu... Lebo je načase pozrieť sa na svet Tochmanovými očami, na taký, aký skutočne je, drsný, pravdivý a neprifarbený. Ana záver ešte jedno upozornenie: Kto si prečíta knihu Eli, Eli, už nikdy nebude dovolenkovať ako predtým.
Oľga Gluštíková
