ղľáԾ
Péter Esterházy: Opravené vydanie
Bratislava, Kalligram 2006. Preklad Renáta Deáková
Na slovenskom knižnom trhu sa objavil doplnok rozsiahleho románu Pétera Esterházyho Harmonia Caelestis. Tentoraz kratšia kniha, ale sblíženeckým prebalom – pod názvom Opravené vydanie. Pre autora bol tento dodatok viac ako útrpný.
Za „harmonický“ román si autor vyslúžil množstvoocenení. Kritici písali, že postavil pomník svojmu pánu otcovi. Príbuzní ablízki, všetci, čo autorovho otca poznali ako čestného apriameho príslušníka maďarskej aristokracie, ktorá úpela pod komunistickým režimom, Pétera Esterházyho potľapkávali po pleci. Čitatelia na besedách vyjadrovali svoje dojatie aspolucítenie, najmä keď pán otec sa vydania knihy nedožil.
Azrazu... Autor zistil, že tento heroický pán otec bol dlhoročným agentom maďarskej tajnej služby. Rozhodol sa byť ksvojim čitateľom úprimný. Aj za cenu toho, že opľujú jeho vznešené meno. Vtomto texte priznáva, čo prežíval pri čítaní otcových zápiskov, ach, mal také krásne písmo! Je nahnevaný, rozčarovaný, smutný, depresívny, sarkastický, vulgárny, jemný, rozcitlivený, plačlivý, uvažujúci, komentujúci, nešťastný, rozháraný... Citáty zotcovho udavačstva sú vknihe vytlačené červeným písmom. Do červene sa napokon ponoria aj citáty zrománu Harmonia Caelestis. Vnoci, keď už unavené čitateľove oči nevládzu aprižmuruje ich, červeň sa zlieva sčerňou. Zrejme tak akosi to autor zamýšľal, lebo inak si mohol zvoliť aj tučné písmo, kurzívu alebo iné odlíšenie.
Jedným znajflagrantnejších znakov textu je prežívanie hanby. Udávanie zlovoľnému režimu Esterházy prežíva vhlbokom ponížení. Rád by sa ospravedlnil za otca, ale cíti, že ospravedlnenie ťažko môže napraviť krivdy, ktoré sa udiali, aj keď vagentových hláseniach zväčša nestálo nič podstatné. Režim však dokázal z človeka spraviť podozrivého už len preto, že oňom nikto nevedel nič kompromitujúce. Autor sa zamýšľa nad osobnou tragédiou človeka – udavača. Žasne nad fabuláciami, ktoré predstihujú to, čo sám dokáže vyfantazírovať. Udavačstvo chápe ako príšernosť práve pre jeho škodenie druhým. Vtomto zmysle len akoby zdiaľky dolieha nevyslovená, ale mučivá myšlienka, či aj spisovateľova práca nemá čosi spoločné sudávaním, aj keď nepriamym – aazda neškodným. Hranicu udávania by autor mohol sledovať aj pri detských pubertálnych výčinoch, keď je bonzovanie na kamarátov prospešné?!?, ale do takýchto úvah sa radšej nepúšťa, vystačí si svlastnou rodinou.
Ku koncu knihy sa Esterházy prepracoval až kmateriálom o tom, že maďarská kontrarozviedka zvažovala možnosť vyrobiť zjeho otca dvojitého agenta. Zaujímavou eventualitou by zrejme bolo, keby sa ukázalo, že autorov otec vlastne dávno pracoval, povedzme, aj pre CIA aspoluprácou smaďarskou tajnou službou bol iba krytý. To sa však asi nikto tak skoro nedozvie, pretože západné tajné služby svoje archívy neotvárajú. Ale zaujímavé čítanie by ztoho zrejme vzniklo. Hanbil by sa Esterházy za otca – udavača pre Američanov – menej? Udavačstvo je udavačstvo, či nie? Pre niekoho by možno vstal ako Fénix zpopola zatratenia.
Opusťme však rovinu úvah, ku ktorým tento zvláštny text kauzálne provokuje. Minulosť sa zmeniť nedá, iba fiktívne, prosebne. Po mesiacoch strávených na nedobrovoľnej stoličke vštudovni autor dospieva kpoznaniu, že napriek všetkému tragickú postavu svojho pána otca má stále rád. Akoby bol jeho otec schizofrenicky rozdelený na dvoje – milovaného svojrázneho otca atajného agenta. Pán otec je pritom iba príkladom duchovného marazmu, do ktorého vminulých desaťročiach upadli stredoeurópske krajiny. Priepasť je však hlbšia, ako sme si mysleli. Čo na tom, že priepasti sú aj inde, táto je naša a plná bahna. Ťažko hľadať pod nohami pevnú pôdu. Aj preto je reflexia opraveného vydania, doplnku skôr pokľaknutím pri modlitbe ako plnou katarziou, očistením.
Ľuboš Svetoň
