暗网禁区

Vydávanie denníkov autoriek a autorov po膷as ich 啪ivota iste nemo啪no pova啪ova钮 za celkom nepríznakový postup. O膷akávame v nich texty 膷i textové ná膷rty, ktoré sú príliš osobné, resp. ka啪dodenné na to, aby sp暮艌ali estetické a poetologické kvality, ktoré na svoju tvorbu autori/autorky kladú. Tento rozpor mô啪e preklenú钮 napríklad 啪áner (viac 膷i menej beletrizovanej) autobiografie. Denníky, tak ako iné texty podobného charakteru (korešpondencia, rozhovory, spomienky), sú zvä膷ša v literárnohistorickom bádaní skúmané ako pomocné, sprievodné dokumenty, a spravidla sa stávajú predmetom záujmu po smrti spisovate木ov/spisovateliek. V sú膷asnosti sme si však u啪 zvykli na zvýšený výskyt aj mnohých iných ešte donedávna neortodoxných vydavate木ských, autorských a (seba)propaga膷ných postupov, ako na produkty zmenenej toto啪nosti literárneho diela, ktoré sa stalo predmetom marketingových stratégií a autori/autorky ktorého – akoko木vek marginálni – sú be啪ne veselo (seba)ikonizovaní u啪 po膷as 啪ivota. Nielen tento kontext sa však aktualizuje pri kni啪ke Tvrdé drevo detstva od Mily Haugovej. Charakter jej tvorby je toti啪 nato木ko spovedný (v zmysle tzv. confessional poetry), 啪e hranica intímneho a verejného, resp. denníkového a autorského v nej, je nato木ko priepustná, a啪 sa stáva nepostihnute木nou. V zákonoch sveta jej poézie je písanie bytím a text telom a naopak; texty, ktorými svoju poéziu sprevádza (publikované rozhovory, fragmenty denníkov, preklady), preto mo啪no 膷ím 膹alej, tým výraznejšie (s pribúdajúcim vekom autorky) vníma钮 ako organické pokra膷ovanie jej básnickej tvorby.

Tvrdé drevo detstva okrem denníkových fragmentov obsahuje záznamy snov, výber z listov, úryvky z rozhovorov a ob膷asné autorkine komentáre k textom a ich výberu (ako zostavovate木a však tirá啪 uvádza Matúša Mikšíka). Výsostne osobné ladenie kni啪ky pod膷iarkuje fakt, 啪e je ilustrovaná dielami poetkinho zosnulého partnera Petra Ondrei膷ku, spomienky na ktorého v texte podobne ako iné návratné motívy (odvedenie otca, detské rozhodnutie umrznú钮 na protest) vytvárajú akúsi – vágnu, ale predsa – osnovu. Textové fragmenty sú radené nechronologicky, percep膷ne najnáro膷nejšie je vnímanie rýchlo sa striedajúcich 膷asových rovín, v ktorých do hry v啪dy vstupujú aspo艌 tri 膷asové kontexty – 膷as písania/koncipovania knihy (ke膹啪e jednotiaci subjekt sa z 膷asu na 膷as 膷itate木ovi uká啪e), 膷as písania fragmentu a 膷as vo fragmente zobrazovaný/kreovaný. Od obvinení z edi膷nej nedôslednosti a škandalózneho nedostatku sebakritiky kni啪ku zachra艌ujú náznaky kompozície – tematického zoskupovania fragmentov, resp. vplývania jedného textu do 膹alšieho, no najmä spomínaná práca s návratnými traumatickými motívmi a aj vysoká estetická kvalita niektorých textových pasá啪í. Knihu tak isto mo啪no chápa钮 jednak ako primárny/umelecký text, a jednak ako metatext – Haugovej ars poeticu. Je bojom proti strate pamäti, proti ni膷ote neexistencie, a zárove艌 poskytuje vstup do sveta poetkinej básnickej tvorby aj 膷itate木om a 膷itate木kám, ktorí ju tak do h暮bky nepoznajú. Zvýšená komunikatívnos钮 textov, prozaickos钮, výraznejšia sujetovos钮 (resp. pútavos钮 – napríklad v skoro a啪 pasoliniovsky ladenom „pokuse o poviedku“ Isolda Sacra), krotená fragmentárnos钮 a hermetickos钮 knihe umo啪艌ujú oslovi钮 aj obecenstvo, ktoré po poézii, resp. po hermetickejšej, „elitárskej“ literatúre azda nesiahne vôbec. A to je dobre, lebo v Haugovej básnickej tvorbe sa skrýva mnoho z toho, 膷o definuje 膷loveka, 啪enu, mu啪a, bytie a smr钮.