ղľáԾ
Sága prerastajúca do filozofie
Jacek Dehnel: ľ, Bratislava, Kalligram 2009. Preklad Karol Chmel
Nestáva sa často, aby prvotina zaujala tak čitateľov, ako aj literárnu kritiku. Poliakovi Jacekovi Dehnelovi sa to s románom ľ podarilo.
Už po krátkom čítaní je zrejmé, že najmladší výhonok starej rozvetvenej rodiny skoreňmi vPoľsku, Prusku ina Ukrajine tlmočí príbehy vzťahujúce sa krodine, ktoré mu rozprávala múdra babka. Orálna história položená na papier. Jednotlivé príhody sa síce snaží ako–tak utriediť podľa hĺbky ponoru do minulosti, avšak už zakrátko sa čitateľ stratí vspleti príbuzenstva aprestáva mu byť jasné, komu čo presne prisúdiť. To, napokon, ako sa ukáže, nie je až také dôležité. História totiž dýcha magickým realizmom starých zašlých čias aťažko dať ruku do ohňa za tvrdenie, že autor sa neinšpiroval Márquezovým Macondom. Práve vykreslenie doby sjej odbleskami v zrkadlách, bez ohľadu na konkrétne priradenie osoby, je tou podstatnou matériou. Dehnel včerajšok adnešok neporovnáva, ba dokonca naplno nevyužil ani princíp paradoxov, čo je tiež jednou zmožných ciest stvárnenia histórie zámožnej rodiny so šľachtickými apodnikateľskými koreňmi. Čo sa stalo, stalo sa ako prirodzená súčasť bytia.
Napriek tomu kniha by vyznela dostratena, keby vzáverečných kapitolách autor neopísal súčasnosť. Starnutie aodchádzanie babky do sveta tieňov aj so všetkými nepríjemnými príznakmi staroby. Jacek Dehnel práve na tomto usychaní začína chápať kolobeh života. Napriek záznamom ozdetinštievaní ainých smutných prejavoch starnutia je vlastne oslavou babky, chválou všakovako múdro isomylmi achybami prežitého života. Názov ľ má vsebe viacero významov. O babke vratanovom kresle možno povedať, že je babuľa. Avšak aj dievča môže byť babuľou. Rodičia Dehnelovej babky akosi dlho, až päť rokov sa nevedia rozhodnúť ojej mene, nuž ju dovtedy volali jednoducho ľ. Atoto oslovenie jej napriek oficiálnemu menu Helena aj prischlo.
Na pozadí takto koncipovanej rodinnej ságy autor vyrozprával aj dejiny pomedzia strednej avýchodnej Európy, jeho históriu rôznych zriadení arôznych útlakov. Zo všetkých morálnych poučení, ktorých sa mu od babky dostalo, najpodstatnejšie sú tie, ktoré sa vyjadrujú kfilozofii prežitia. Individuálneho, rodinného icelostného. Lebo život by mal pokračovať. Stratégia ataktika prežitia môžu byť rozdielne, ba neraz až vprotiklade kpudu sebazáchovy, lebo náhody asystémy, ktorými sa riadi svet, nemožno vúplnosti tak či tak pochopiť.
Vnuk ababka nie sú vknihe vopozícii, ale nažívajú spolu vsymbióze, ktorá, pochopiteľne, má tiež svoje fyzické hranice. Umožňuje však vnukovi vdialógu nasať babkinu nahromadenú životnú energiu vjej celistvom skúsenostnom chápaní. Celé toto odovzdávanie posolstva je pritom podané vzrozumiteľnom jazyku. Nečudo, že takto poňatá kniha slávi učitateľov zaslúžené úspechy.
Napokon aj zvýraznenie osudov žien, pretože to boli práve ony, čo posúvali život zgenerácie na generáciu, rodili avychovávali deti, udržiavali domácnosť aani v zlých časoch nezastavili kyvadlo pokračovania sveta, má nepochybne svoj pôvab afilozofickú hĺbku. Zrejme aj táto naračná vrstva knihy prispela ktomu, že Jacek Dehnel za ňu získal cenu Pas Politiky abola nominovaná aj na stredoeurópsku literárnu cenu Angelus.
Ľuboš Svetoň
