ղľáԾ
Výber zceloživotnej tvorby výraznej autorskej osobnosti zväčša skôr potvrdzuje ako popiera čitateľské dojmy zjej jednotlivých opusov, navyše pomôže nahliadnuť do jej tvorivej dielne koncentrovanejšie ikomplexnejšie. Nebolo tomu inak ani pri mojom čítaní výberu zprozaickej tvorby našej poprednej spisovateľky aherečky Milky Zimkovej Nerieš to. Ku komplexnosti pohľadu prispelo aj to, že výber doplnený oviacero nových textov prezentuje širšie spektrum, autorka zaradila do knihy okrem kratších či rozsiahlejších poviedok aj glosy, fejtóny, črty, esejistické fragmenty, ba aj úryvky zrozhovoru (s Gabrielou Rothmayerovou zknihy Dve vtom). Vo všetkých spomínaných žánroch sa Zimková pohybuje suverénne, zachovávajúc si osobitosť prístupu k zobrazovanému iosobitosť štýlu. Vybrané texty, akokoľvek žánrovo pestré, tematicky irozsahom rozdielne, nezaprú originálnu, vslovenskom literárnom kontexte jedinečnú anezameniteľnú autorku vyznačujúcu sa spontánnosťou prejavu, no aj stabilnými, jednoznačnými hodnotovými postojmi.
Milka Zimková nenapísala (možno presnejšie by bolo: nevydala) veľa kníh a nemá na konte ani hrubé romány, apredsa sa jej podarilo vytvoriť svojský zimkovský literárny svet scharakteristickými postavami ipostavičkami, sľahko rozpoznateľným koloritom, nehovoriac ani onemenej charakteristickej, pôvabnej jazykovej spleti spisovnej slovenčiny so šarištinou. Ojednej z autorkiných kníh som pred pár rokmi napísala, že je to literatúra plná skutočnosti, po prečítaní výberu by som pridala konštatovanie, že je to literatúra plná skutočného človeka či skutočnej, nefalšovanej, neriedenej človečiny. Vtýchto textoch necítime ani najmenší závan konštruktu, ktorý by si chcel podriadiť realitu. Zimkovej postavy predstavujú človeka dobrého izlého, šťastného inešťastného, pokorného ispupného, mladšieho istaršieho, jednoduchšieho ikomplikovanejšieho, nezištného isebeckého, láskavého ikrutého. Tieto postavy stelesňujú značne rozsiahlu škálu ľudských vlastností, približujú najrôznejšie polohy i podoby ľudskosti. Autorke stačí na toto obsažné prezentovanie celkom malý priestor, zárodok príbehu, náčrt dejovej línie, najčastejšie neukončenej, otvorenej, vyzývajúcej kdotváraniu čitateľskou imagináciou. Súvisí to pravdepodobne stým, že autorka sa vtextoch sústreďuje na vhodne vybrané kľúčové momenty a nerozptyľuje sa nepodstatnými odbočkami – najmä ak nehrajú zhľadiska príbehu úlohu dôležitého pozadia. Jej rozprávanie síce na jednej strane pôsobí ako nesmierne spontánne, na druhej strane má prevažne pevnú štruktúru a možno vňom vycítiť jasnú autorskú koncepciu.
Vistom zmysle možno povedať, že Zimková pokračuje svojimi poviedkami, ale iscenármi, glosami, úvahami vpísaní svojej životnej „jednej Knihy“, sčasti ukotvenej vosobne prežitom (autobiografickom), no zároveň presahujúcej individuálne bytie asmerujúce kskúsenostiam aživotným príbehom iných ľudí. Opisujúc napríklad zážitky zo svojho hereckého putovania po domácich izahraničných festivaloch či po obecných kultúrnych domoch prináša aj humorne, ba niekedy satiricky ladené obrázky daného prostredia i kultúrnej situácie vtej-ktorej spoločnosti. Zimkovej prózy, podobne ako jej monodrámy, sú sčasti úsmevno-ironické až groteskné, ale najmä vážne, hĺbavé, zachytávajúce dramatickosť (každého) ľudského osudu; sú epické, no takisto reflexívne, občas lyrické; stretáva sa vnich realistické spodobenie sjemným oparom fantázie asnivosti.
Zimková je výborná pozorovateľka, kritická, ale aj empatická, vie sa vžiť avcítiť do rôznych osudov, presvedčivo zachytiť vnútorné pohyby, napätia, konflikty i zápasy, ktoré jej postavy zvádzajú, rozumie svojim hrdinkám ihrdinom, zväčša ich neodsudzuje, ani keby si to zaslúžili, má pre ich slabosti inedostatky dostatočnú mieru pochopenia. Najautentickejšie azda predsa len vyznievajú postavy blízke ľuďom, akých dôverne spoznala vrodnom valale, pracovitým, čestným, skromným, no aj hrdým – ich predobrazom ostávajú autorkini starí rodičia. Optikou určenou ich hodnotami Zimková premeriava vyumelkované figúry snobských, duchovne zakrpatených novozbohatlíkov, karikuje ich honbu za peniazmi, kariérou, slávou, odhaľuje ich egoizmus, citovú povrchnosť amorálnu vyprázdnenosť. Podobne kontrastne vyznievajú obrazy uponáhľaného, hektického, anonymitou zastretého života mestského človeka oproti pokojnejšiemu, sprírodou väčšmi harmonizujúcemu životu na dedine. Je očividné, že pre autorku sú nesmierne dôležité otázky identity, koreňov, tradície, tak ako je pre ňu dôležité vzťahovať sa kdomovu ako kpriestoru, ktorý nás kedysi formoval avoči ktorému máme istú zodpovednosť. Spisovateľka otýchto veciach hovorí nepateticky, nesentimentálne, no sbytostnou zaujatosťou.
Príbehy sa vknihe striedajú súvahami ostave súčasného globalizovaného sveta, ojeho ďalšom smerovaní, ale aj očase ľudského života, okrásach všedného dňa, oradosti znaplnených medziľudských vzťahov, z kvitnúcej záhrady. Som presvedčená, že výber zdoterajšej tvorby Milky Zimkovej má tematickou ižánrovou košatosťou šancu osloviť širšie čitateľské vrstvy.
Etela Farkašová
