U nás v Knihách LIC to po膷as celého februára 啪ilo (fíha, kde啪e sa tu vzal taký výraz, 啪e to „niekde 啪ilo“?) najmä o piatej. Koloman „Kali“ Kertész Bagala si toti啪 zavše povie, 啪e je nevyhnutné ma钮 v našom hlavnom meste aspo艌 jednu literárnu akciu denne – a v súvislosti s tým, 啪e si Kali s ro膷nou periodicitou zmyslí aj to, 啪e by bolo fajn (aha, opä钮 slovo akoby z inej sféry) ma钮 mo啪nos钮 objavova钮 nové tváre sú膷asnej slovenskej spisby, vzniká nie膷o ako séria podujatí 膶au o piatej. Samozrejme, Kali nie je jediným literárnym nadšencom, a aj všetkým ostatným, ktorí sa na nie膷o podobné dajú (ke膹啪e 膷asto ide o dobrovo木ní膷enie), patrí ve木ké 膹akujem, alebo – toto raz naozaj medzi re膷ou utrúsil Balla – „ako hovoria naši televízni športoví moderátori: díky“.
V膹aka ale aj tým, ktorí píšu. A aj tým, 膷o 膷ítajú! Sú膷as钮ou Kaliho série autorských vystúpení ocenených poviedkarov (zo sú钮a啪e Poviedka 2016) a pisate木ov poézie (z Básní 2016) bol aj mladý, šestnás钮ro膷ný Andrej Bublák a okrem jeho veršov ako takých bolo pozoruhodné to, 啪e sa mu ako samozrejmos钮 zdalo 膷íta钮, a to dokonca aj sú膷asnú poéziu. Ak som minule hovoril o potrebe dialógu a inokedy o študentke, ktorá ne膷íta knihy, tu máme (povedané opä钮 bulvarizujúcejším jazykom) „opa膷ný extrém“.
Prekvapilo ma však to, 啪e ma to prekvapilo. Písa钮, 膷íta钮 a rozpráva钮 sa o literatúre, kedyko木vek je to mo啪né, by toti啪 asi ozaj malo by钮 samozrejmos钮ou. Nemusia predsa za ka啪dou 膷innos钮ou by钮 prísne kvantifikovate木né výsledky na to, aby mala zmysel. Veru tak, zmysel toti啪 dáva aj kultivovanie slovom – písaným, hovoreným, 膷love膷ím.
Matúš Mikšík
