ղľáԾ
Vraj sa všetky telesné tajomstvá končia manželstvom. Nemyslím si, že je topravda. Vtedy salen začínajú, lebo isté fakty, ktoré nie sú podľa našich predstáv, jelepšie pred partnerom zatajiť. Zásady manželského sexu sa nám po pár rokoch už meniť nechce, alebo na tonemáme silu, alebo smetoho druhého jednoducho prijali takého, aký je. Ale toneznamená, že je všetko tak, ako má byť.
Charlotte Rocheová neobjavila Ameriku ani vosvojej prvej knihe Vlhké miesta, ani vdruhom bestselleri Modlitby lona (Tatran 2012, preklad Katarína Széherová). A– ona sa oto vlastne anineusilovala. Chcela nám len ukázať sotva dopoly objavenú Ameriku našich sŕdc, našich tiel, našich bolestí apocitov, ktoré tajíme, lebo sa nám aniprvé, anidruhé, anitretie nezdajú pekné, dokonalé, podľa predstáv väčšiny… Tajíme tragédie, ktoré sa nám stali, aaby sme sa snimi zmierili, musíme navštevovať psychológov apsychiatrov. Aké smiešne meradlá! Autorka na úplne jednoduchom opise najbežnejších denných udalostí ukazuje, akí sme trápni, ak sachceme hrať naniečo iné, než vskutočnosti sme, akchceme byť krajší, lepší, dokonalejší, hoci nám tonie jevlastné aani to vôbec netreba. Ak bysme všetci boli naozaj dokonalí – čím bysme sa líšili, čím bysme sa páčili iným? Doma, vpráci, vposteli?
Hoci vás kniha naláka namnohosľubný názov aaj napredchádzajúcu povesť autorky, nie je tým, čo byste očakávali. Nijaké „vzrúšo“ čítanie, nijaké literárne porno. Je to čestné priznávanie sa kbežným radostiam aproblémom, kvzťahu sdospievajúcou dcérou, kvedomému opusteniu predchádzajúceho manželstva, kuklasickému životu, zvláštnemu vtom, že rozprávačka prežila niečo strašné, čo sa sodbornou pomocou usiluje potlačiť astráviť, lebo život predsa ide ďalej, nech žijú vášne, pudy… Láska? Určite láska kživotu.
