ղľáԾ
Začneme kdesi od Adama. Nie od biblického praotca ľudstva, ale od pomyselnej verzály. A či skôr „verbály“, veď na začiatku bolo slovo. Slová, zážitky, očarenia. Potom príbehy, rozprávky, povesti... Zaznamenané, zapísané. Aj literárna teória a história nás učia, že ústna slovesnosť vznikala pred vznikom písanej. Práve povesti – patriace k najkrajším výtvorom i našej ľudovej slovesnosti – sú jedným z dôležitých pilierov poznania (a uvedomovania si ľudskej náležitosti k ná-rodu, miestu i času), hoci nie vždy zrkadlovo presne odrážajú ٴǰé fakty a súvislosti. Isté však je, že sú podaním príbehov, ktoré zanechali silnú stopu (vnem a dojem) v mysli človeka, a ten sa ich – prvoplánovo fascinovaný a pripravený poučiť nasledovníkov v druhom pláne – rozhodol podávať ďalej. Aj preto prešli cez vody dlhých stáročí po lavičke ľudskej pamäti až k nám a majú stále tendenciu plávať v čase – aj keby nedajbože do tých prehlbokých vôd spadli! – ďalej. Pravdaže, veľakrát prerozprávané/prepísané – a prefabulované riečkami individuálnej invencie, potôčikmi regionálnych špecifík, ale aj kyslými dažďami nepresností –, predsa však vyvierajúce z pôvodného (!) prameňa.
V (dlhodobej) súčasnosti je termín DZť takmer výlučne vyhradený pre oblasť ľudovej slovesnosti. Nemôžeme však zabúdať, že v minulosti sa za prostonárodnú DZť označovala i ľudová rozprávka. Bezpochyby, DZť je naozaj v mnohom podobná rozprávke. Azda najmarkantnejšie sa táto rodová príbuznosť prejavuje v povestiach éDzԾý o vše(ne)možných bytostiach a javoch. Podobná rozprávke je však napríklad aj tým, že vykresľuje jednoduchý dej a je skôr krátka ako dlhá. Možno práve preto využíva „barličku“ reálneho základu...
Už niekoľko rokov úspešne zapĺňa v tomto smere našu literatúru edícia Povesťová mapa Slovenska. Mapa je odnedávna opäť úplnejšia o rovnú päticu tradične obsahovo múdrych a vizuálne (graficky i ilustračne) pekných titulov – Š. Moravčík: Povesti o slovenských hradoch; J. Mäsiar: Hontiansko-novohradské povesti, príhody a zbojnícke piesne; H. Košková: Poludnica z Čerepeša; J. Cíger Hronský: Slovenské povesti I a J. Horák: Slovenské povesti III. – všetky vyšli s vročením 2010.
Tu sme povinní našu informáciu doplniť, že vždy ide už o povesti ܳٴǰé, po každej stránke predstavujúce chutné pohostenie. Priam tortu s dvoma čerešničkami navrchu! To už máme na mysli dvojicu klasikov – nielen žánru, ale aj celej literatúry pre deti a mládež – a ich spomenuté výbery, výstižne pomenované ako Slovenské povesti I a III.
Prvou čerešničkou je doplnené vydanie Hronského povestí. Erudovaný výber spod pera originálneho tvorcu s neskrývaným obdivom k hodnotám histórie, ale aj invenčným prístupom k ich novým stvárneniam. Kto pozná Hronského (doslova!) prácu so žánrom, vie, že uplatňoval oba najzákladnejšie tvorivé prístupy: cieľavedomú heuristiku v archívoch a terénny výskum. Kombináciu – ako to presnejšie povedať? – pevného zadku a dobrého ucha. Vynikajúcim príkladom sú napríklad jeho viackrát vydané Brondove rozprávky (prvý raz 1932), priam nezištný návod, ako prejsť od nadšeného záujmu k cielenej reprodukcii a vystúpiť až na vrchol ܳٴǰého stvárnenia.
Túto niť cítiť aj v danom výbere, pričom typologicky v ňom prevažujú miestne (vzťahujúce sa ku konkrétnemu miestu) a ٴǰé (o významných udalostiach národných dejín) povesti. Mimochodom, Hronský si dobre uvedomoval, že práve posledne menované sú prameňom lepšieho poznania minulosti a aj úspešným doplnením zvyšovania prirodzeného vlastenectva hlavne medzi mladšími čitateľmi. Teraz prejdú krížom-krážom Slovenskom chodníčkom viac ako troch desiatok povestí. Aby vedeli napríklad, prečo je Váh divá rieka, poťažkali si skamenené peniaze, zišli sa s Jutrobogovým kováčom a či kráľom Matejom na salaši... S pomocou poznámok a vysvetliviek (sprostredkovaných zodpovednou redaktorkou J. Krébesovou).
Po Cígerovi Hronskom Horák. Zrejme to tak má byť, veď aj literárna kritika ho označila práve po veľkom matičnom literátovi za najvšestrannejšie vybaveného prozaika. Treba jedným dychom – v danej súvislosti – dodať, že na jeho povestiach už zmúdrela nejedna generácia čitateľov. Vo výbere od prvej verzály po poslednú bodku cítiť, že okolím stre doslovenských banských miest a legendárneho Sitna sprevádza znalec – podsitnianski kronikár. Naplno znejú všetky akordy jeho tvorby, z ktorých chceme zvýrazniť triumvirát: nevšednú rozprávačskú schopnosť; empatiu s utláčanými a sociálne slabšími, a vhodne nastavený pomer zložitosť/rozsah príbehu. K tomu všetkému už akosi automaticky „pribudla“ ucelená tematická niť jednotlivých príbehov i (potrebný!) slovníček menej známych slov a – dobrá kniha povestí je tu! Vďaka horákovskému svetu
– z pochopiteľných príčinných javov nie príliš presvetlenému radosťou – spoznáme nielen tajomné prostredie baní a dielní remeselníkov, ale aj okolité hrady, protitureckých bojovníkov, čaro skutočnej lásky, ale aj tŕne podlosti olamované odvahou i ochotou obetovať sa pre druhých. Jednoducho, opäť život z časov minulých, vo svojej podstate však taký istý ako dnes. Legendické opisy hodnôt národa i všeplatné princípy ľudského spolužitia...
Pribúdajú nové knihy edície, vynárajú sa spomienky na časy, ktoré už pesimisti pokladali za stratené. Optimistickí realisti však poznajú recept na návraty i odhaľovanie tajomných krás zo šperkovnice národného bohatstva. Je dobré vedieť, že DZť, ako jeden z východiskových žánrov epiky, je stále v priestore európskej kultúry – popri rozprávke – najrozšírenejší. Slovenská vydavateľská produkcia a čitateľská odozva hovoria v posledných rokoch až o renesancii povesti. Môže sa zdať, že tento žáner u nás nikdy nestál v kúte záujmu, no treba ho stále pripomínať novými vydaniami (prvými i doplnenými). Aj ako prirodzenú hrádzu pred: odreál ňovaním až démonizovaním literatúry pre mladých všakovakými „upíriádami“; odnárodňovaním „harrypotteriádami“; a (treba napísať aj to!) splošťovaním nadhodnocovanými „mámtalentiádami“.
Čo na záver? Azda iba toľko, že hoci sa dej povesti pomerne často končí tragicky, jej súčasný príbeh sa, našťastie, ukazuje vo veselších farbách. A ako sa povesti čítajú? Nuž, cítite sa ako pri návrate do detstva. A čo deti? Ako keď sa – hoci o tom nevedia – vrátia do detstva rodu. Národa. Kdesi k Adamovi.
