ղľáԾ
Vo Francúzskom inštitúte v Bratislave (24. septembra 2008) pri príležitosti nadchádzajúcich 100. narodenín významného francúzskeho etnológa, antropológa a filozofa Claude Lévi-Straussa prednášali ojeho diele profesor Miroslav Marcelli a Martin Kanovský, ktorí sa zaoberajú modernou francúzskou filozofiou a semiotikou na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Martin Kanovský preložil jeho dielo Totemizmus (Chronos 1998) anapísal knemu doslov. Vslovenčine vyšiel vpreklade Pavla Vilikovského jeho Mýtus avýznam (Archa 1993). V češtine sú k dispozícii Strukturální antropologie aMyšlení přírodních národů.
StoročԾ clivého proroka
Kjubileu francúzskeho filozofa Claude LÉVI-STRAUSSA
Vo Francúzskom inštitúte v Bratislave (24. septembra 2008) pri príležitosti nadchádzajúcich 100. narodenín významného francúzskeho etnológa, antropológa a filozofa Claude Lévi-Straussa prednášali ojeho diele profesor Miroslav Marcelli a Martin Kanovský, ktorí sa zaoberajú modernou francúzskou filozofiou a semiotikou na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Martin Kanovský preložil jeho dielo Totemizmus (Chronos 1998) anapísal knemu doslov. Vslovenčine vyšiel vpreklade Pavla Vilikovského jeho Mýtus avýznam (Archa 1993). V češtine sú k dispozícii Strukturální antropologie aMyšlení přírodních národů.
Claude Lévi-Strauss sa narodil vBruseli 28. novembra 1908 v židovskej rodine pochádzajúcej zAlsaska. Jeho starý otec bol rabínom vsynagóge vo Versailles, otec maliarom-portrétistom, ale po objavení fotografie sa dostal na mizinu. Claude Lévi-Strauss študoval vParíži najskôr právo, neskôr filozofiu, roku 1948 získal doktorát za prácu La Vie familiale et sociale des indiens Nambikwara (Rodinný aspoločenský život indiánskeho kmeňa Nambikwara). Vpolovici 90. rokov vyšli vo francúzskom vydavateľstve Plon jeho posledné knižné práce Saudades do Brasil (1994) aorok neskôr Saudades do Sao Paulo (slovo ,,saudade“ pochádza zportugalčiny agalicijčiny, označuje smútok, ktorý sa zmocňuje človeka, keď sa cíti zbavený svojej minulosti). Vydavateľstvo Gallimard tento rok vydalo pod titulom Oeuvres (Diela) na 2128 stranách viaceré už publikované, ako aj nevydané diela. Claude Lévi-Strauss bol publikačne činný nepretržite neuveriteľných 72 rokov. Jeho teoretické texty sú písané pútavým štýlom, často so značnou dávkou poetickosti. Pôsobivá cestopisná esej o prírodných národoch Južnej Ameriky Smutné trópy (Tristes tropiques, 1955) bola dokonca navrhnutá na Goncourtovu cenu. Svojím štýlom a atmosférou si dodnes získava aj laikov, obvykle zoznámenie sjeho dielom je prvým krokom mladých ľudí na ceste k štúdiu etnológie či ԳٰDZDZóe. Lévi-Strauss sa priatelil s vedúcou osobnosťou francúzskeho surrealizmu André Bretonom. Začiatkom druhej svetovej vojny sa roku 1941 (obrazne i doslova) ocitli na jednej lodi, ktorá ich viezla cez oceán do emigrácie do USA. Tam nadviazal spoluprácu s lingvistom Romanom Jakobsonom. Znamenala pre neho hlbší prienik do teórií modernej jazykovedy, predovšetkým fonológie. Jakobson francúzskemu etnológovi sprostredkoval skúsenosti českého štrukturalizmu medzivojnového obdobia. Základom vedeckej metódy sa stáva vnímanie poznania ako reťaze rozdielov, reprezentovaných diferenčnými príznakmi. Prakticky ju použije v spolupráci s Romanom Jakobsonom v interpretácii básne Charlesa Baudelaira Ѳč. Roku 1949 Lévi-Strauss vydáva knižku Elementárne štruktúry príbuzenských vzťahov (Les structures élémentaires de la parenté). Materiál etnológie usporadúva podľa invariantných vzorcov spoločných ľudskému mysleniu všeobecne. Na knižke spolupracuje s matematikom André Weilom. Spolu sRolandom Barthesom, J. Lacanom aM. Foucaultom sa stáva hlavným predstaviteľom francúzskeho štrukturalizmu. Hoci polemizuje s názormi existencialistov (Jean-Paul Sartre a Simone de Beauvoir boli jeho spolužiakmi), od politického kontextu sa usiluje udržiavať odstup. Napokon ako od celého storočia, v ktorom žije. Za svoje najväčšie myšlienkové vzory považuje francúzskych mysliteľov konca 18. a začiatku 19. storočia – Rousseaua (pokladá ho za najväčšieho francúzskeho etnológa) a Châteaubrianda. Hoci pochádza z rodiny maliara, nikdy neprijme abstraktné umenie; nadpriemerne citlivý na hudbu (jedným z jeho vzdialených príbuzných bol Jacques Offenbach) uznáva výlučne klasiku. Viacero rozborov svojich mýtov „skomponuje“ ako vety symfónie. Lévi-Strauss považuje etnológiu za spôsob uchopenia človeka. Odpoveď na otázku „kto som?“ nehľadá vnútri osobnosti ako filozofia, ani v predchádzajúcich časových obdobiach spolu s históriou, ale vo vzdialenom priestore, v iných kultúrach. Roku 1958 vydáva 1. časť Šٰܰٳܰáej ԳٰDZDZóe (Anthropologie structurale, 2. časť vychádza r. 1973), roku 1967 prvý zo štyroch zväzok ýٴDZDz, čiže logiky mýtu. Lévi-Strauss v týchto knižkách odhaľuje mnohosť vesmírov ľudského myslenia. Ako jeden z prvých vedecky fundovane ukazuje a dokazuje spoločné princípy ľudského myslenia. Myslenie kmeňových spoločenstiev Južnej Ameriky, Austrálie či Oceánie nepovažuje za primitívne, ale odlišné. Práve preto namiesto termínu primitívne národy presadzuje dnes používaný výraz prírodné národy. Z jeho analýz anatómie mýtov vyplýva, že zdanlivo bizarné, nezmyselné prvky nadobúdajú význam až v kontexte celku, čiže štruktúry. Spoločné princípy myslenia pre Lévi-Straussa znamenajú rovnoprávnosť ľudí. Otázku vníma po druhej svetovej vojne nevyhnutne veľmi citlivo aj v dôsledku svojho židovského pôvodu. Na konferencii UNESCO v roku 1952 prednáša o rase, v knižke Rasa a dejiny (Race et Histoire) ukazuje silu ich rôznosti. Rovnosť ľudí, ale nie je rovnakosť. Roku 1971 pred UNESCO rozvíja tému Rasa a kultúra. Upozorňuje na zánik množstva malých kultúr, bráni právo etník odmietať tlak väčšinového (hoci nie hrubou silou). Jednou z najdôležitejších úloh etnológie a kultúrnej ԳٰDZDZóe podľa Lévi-Straussa je zaznamenávanie miznúcich rozdielov, na ktoré hľadí s clivotou už v spomenutej knižke Smutné trópy. Stratou každej podoby ľudského strácame časť seba, tvrdí. Čas však neslobodno násilne a prudko stáčať proti jeho toku. Prežijú len veci kultúry schopné udržania svojej štruktúry bez umelej pomoci zvonka. Nostalgia, ktorú označuje portugalským výrazom ,,saudade“, ako pocit by potom mohla a mala byť motorom čo najusilovnejšieho zaznamenávania svojho budúceho materiálu.
Miloš Ferko
