Druhá zbierka prekladateľky a poetky mladšej strednej generácie (nar. 1975).
Jedna z prvých kníh v slovenskej literatúre, ktorá kladie otázku, či je materstvo ženou - matkou vždy a za každých okolností automaticky vnímané ako rola prinášajúca pocit šťastia a naplnenosti. Spolu s lyrickou subjektkou sa miestami chaoticky pohybujeme, potácame, cudzokrajnými prostrediami, partnerským vzťahom, pripútanosťou k dieťaťu, až narazíme na krajinu vlastnej duše. Neisto sa v nej rozhliadame, opatrne stanovujeme hranice pre iných. Tých blízkych, čo sú nám zároveň vzdialenými. Ferenčuhová vystupuje zo svojich veršov znova a znova ako niekto, kto sa nerozhodol byť niekým iným, pretože ešte vždy môže byť aj sám sebou. Kniha osciluje medzi lyrickou a epickou polohou, čo je pre Ferenčuhovej písanie príznačné, rovnako ako vnímavosť k nenápadným, a predsa veľavravným detailom. Dá sa v nej vybadať aj rovnako pre Ferenčuhovú typická alternácia racionálneho odstupu a citovosti na úrovni jazyka.
