ղľáԾ
Za všetko môže moja mama. Celkom za všetko nie, ale to sa tak hovorí, keď chceme zvaliť vinu na niekoho iného. V roku 1962 zadovážila vstupenky do divadla Nová scéna na večerné predstavenie, ktoré sa volalo ձďáaneb Albert, Julius a tma. Autormi boli Miroslav Horníčeka MilošKopecký. To, čosa najavisku odohrávalo, nebola divadelná hra, ale niečo, čo do klasického divadla vlastne ani nepatrilo. Autori aj interpreti boli tí istí dvaja páni, ktorí viedli vtipné, múdre azábavné dialógy na rôzne témy. Bolo to divadelnévystúpenie komickej dvojice, aké preslávili českí svätí Jiří Voskovec a Jan Werich. Neskôr Voskovca nahradilMiroslav Horníček.Ich predscény som poznal z gramofónových platní. Na predstavenie ձďásom sa tešil tak veľmi, že sa to mohlo skončiť iba sklamaním. Ale neskončilo. Horníček iKopecký boli dokonalí tým, čo hovorili aj ako to hovorili. Miloš Kopecký bol o triedu lepší herec, ale v ձďáuto nehralo úlohu – to bol veľmi disciplinovaný voľný štýl písaný na telo. Divadelná hra má byť text, ktorý môže naskúšať a zahrať ktokoľvek. ձďánie. Bez Horníčka a Kopeckého by to bol ibasuchý text, vyfučaný balónik, prázdna slimačia ulita. Smiali sme sa, obdivovali a cenili sme si ich predošlévtipy, úlohya dialógy. Je zaujímavé, že Horníček a Kopecký dlho vydržali v hlavách divákov ako dvojica, hoci po ձďáusa vybrali každý svojou cestou. Horníček to potom vysvetľoval.
„Setkali jsme se na jistém úkolu. A z nedostatku podobných úkolů jsme se pakrozešli. Miloš k čistému a báječnému herectví a já zůstalu toho svého psaní a vyprávění příběhů.“
