ղľáԾ
Vdvojznačnom románe Nevďačná cudzin(k)a sa autorka vyrovnáva so skúsenosťou emigrácie, ako aj sprijímaním roly utečenkine, odktorej sa očakáva vďačnosť aradosť z toho, že môže konečne žiť vslobodnej krajine. Ako ale mala vysvetliť, že sa v lepšom svete cíti tak zle? Prostredníctvom dvoch spomienkových vrstiev prepojených rozprávačkou v prvej osobe autorka sosarkazmom ahumorom reflektuje vlastné zážitky z udomácňovania sa v novej krajine. Spolu shlavnou hrdinkou prežijete vzburu voči jednostrannému predsudku domácich, že imigrant má splynúť sväčšinovou spoločnosťou, má sa naučiť jazyk, má poslúchať, nevytŕčať, nefrflať, potlačiť svoju pôvodnú identitu. Zúfalstvo zo straty pôvodnej vlasti sa ale postupne mení na radosť zo získavania nových, hybridných identít v cudzote najrôznejšieho druhu. Druhú, rovnako výraznú rovinu, tvoria pohnuté osudy súčasných migrantov, ktorí prichádzajú zo svojej domoviny snádejou lepšieho života do Švajčiarska aktoré autorka sprostredkováva v role tlmočníčky. Román predstavuje vyvrcholenie literárne originálnej práce s osobným a kolektívnym smútkom. Ukazuje možnú cestu, ako sa vyrovnať so stratou domova a nestratiť pritom vlastnú identitu.
