ղľáԾ
Ivan Kamenec: Po stopách tragédie
Bratislava: Premedia, 2020
Najslávnejšia knižná práca historika Ivana Kamenca Po stopách tragédie vyšla druhýkrát vo vydavateľstve Premedia vroku 2020. Hoci popisuje tragické osudy slovenských Židov počas 2. svetovej vojny, je užitočné spomenúť, že sama kniha mala svoj neľahký osud.
Oosude samotnej knihy veľa vypovedá sám autor vjej úvode. Na téme slovenského holokaustu totiž začal pracovať od roku 1965 ako na svojej dizertačnej práci. Keď však prácu úspešne obhájil, ocitla sa na dvadsať rokov v „šuplíku“. Prvýkrát tak bola publikovaná vroku 1991 aspolu sňou začal rásť aj záujem otémy zdejín holokaustu, antisemitizmu azdejín židovského obyvateľstva na Slovensku. Počet autorov venujúcich sa téme primerane narástol, atak vďaka úsiliu mnohých znich je dnes táto tragická časť slovenských dejín omnoho prebádanejšia.
Kľúčový počin
Vo svetle toho, že po roku 1989 sa strhol zápas onovú interpretáciu slovenských dejín 20. storočia, bolo vydanie Kamencovej monografie kľúčovým počinom. Bola to neoľudácka historiografia, ktorá sa pokúšala rehabilitovať režim pod vedením Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), nastolenej vjesenných dňoch pomníchovského Slovenska.
Takáto rehabilitácia však nie je dosť dobre možná, ak zistíme, že spomínaný režim hneď od samého začiatku, teda už od jesene 1938, včase existencie autonómnej Slovenskej krajiny vrámci 2. Československej republiky prijímal prvé protižidovské opatrenia. Tým bolo okradnutie stoviek slovenských Židov aich chaotické vyvezenie na územie, ktoré malo byť odstúpené Maďarsku na základe Viedenskej arbitráže.
Po vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939 sa utvárala vpodstate už veľmi skoro represívna legislatíva ľudáckeho režimu. Jej súčasťou už boli aj protižidovské predpisy, smerujúce kzadefinovaniu Židov (podľa vládneho nariadenia z18. 3. 1939 išlo oosoby židovskej viery), kobmedzeniu počtu Židov vjednotlivých profesiách akich vylučovaniu zverejnej služby. Predpisov bolo, samozrejme, veľmi veľa, predovšetkým to bolo vládne nariadenie známe ako Židovský kódex. Ten už definoval Židov na základe pôvodu anie náboženstva apriniesol drastické obmedzenie ich občianskych práv aslobôd. Osudy židovského kódexu však kniha I. Kamenca nesleduje len prostredníctvom vtedajšieho Slovenského zákonníka, ale najmä vpraxi. „Aplikačné problémy“ sa dotýkali otázky, či napríklad vylúčiť Židov zverejnej dopravy úplne alebo nie, prípadne sa riešili praktické otázky súvisiace s nosením Dávidovej hviezdy, povinne označujúcej Židov.
Jalová otázka
Súbežne stýmto procesom popisuje monografia Ivana Kamenca aj štátom organizovanú lúpež židovského majetku (tzv. arizáciu). Ojej organizácii prostredníctvom Ústredného hospodárskeho úradu (ÚHÚ) astratégii sa môžeme dočítať zvlášť v4. av5. kapitole, keď autor rozkrýva osudy šéfa ÚHÚ Augustína Morávka, administratívne riadenie arizácie či všadeprítomnosť korupcie arodinkárstva. Tragédia slovenských Židov však vyvrcholila najmä prostredníctvom dvoch fáz deportácií.
Tá prvá sa diala spočiatku bez právneho základu, sprimeraným chaosom, sprítomnosťou uplácania asbyrokratickou cynickosťou, ktorú autor knihy podčiarkuje lakonickou zmienkou otom, ako „vyvážaní Židia nevezú so sebou žiadne predmety, ktoré podliehajú colnej povinnosti“.
Jednotlivé detaily vykresľujúce pomery pri deportáciách autor knihy završuje vzťahom vládnych činiteľov k „riešeniu židovskej otázky“. Predmetná otázka, či „vedeli alebo nevedeli“, sa stáva vo svetle realizácie deportácií vpodstate jalovou, ak vieme oupozornení pápežského diplomatického zástupcu Burzia adresovanom Vojtechovi Tukovi opripravovanej fyzickej likvidácii Židov vPoľsku, ocelkovej nelogickosti posielania detí astarcov „na prácu“ do zahraničia či opropagandistickom zámere slovenskej vlády zameranom na oslabovanie sympatií kŽidom.
Toto všetko bolo doplnené ešte odporným handlovaním medzi ľudáckym režimom aTreťou ríšou ohľadom zaplatenia 500 ríšskych mariek za každého vyvezeného Žida. Čitateľovi behá mráz po chrbte, keď vidí cynické vymáhanie nacistov tohto „dlhu“ za „ubytovanie, stravovanie, šatenie aškolenie Židov“.
Keď je názor povýšený na fakt
Názov knihy Po stopách tragédie je azda najvýstižnejší, aký mohol autor použiť. Čítajúc si jej stránky by sme mali mať na mysli najmä dve veci. Tou prvou je, ako veľmi vypovedá relatívne krátke, no nesmierne dôležité obdobie týchto dejín oSlovensku.
Ivan Kamenec veľmi často zdôrazňuje, že sa vyhýba vyslovovaniu viny, avšak sám hovorí ozodpovednosti vtedajších mocných. Táto zodpovednosť je sohľadom na faktografiu knihy aďalších výskumov zjavná aneotrasiteľná; pritom platí, že zodpovednosť znamená niesť následky. Druhou vecou je, čo by táto kniha mala priniesť súčasníkovi.
Vdnešnom svete, vktorom je „názor“ povýšený nad fakt, je svedectvo azachovávanie pamäti onajväčšej tragédii slovenských dejín tým najmenším, čo môžeme vzrkadle svojej minulosti urobiť.
Miroslav Lysý (1979)
Slovenský historik zaoberajúci sa stredovekými dejinami, špecializuje sa na arpádovské obdobie Uhorska a na ohlas husitskej revolúcie. Pôsobí na Katedre právnych dejín a právnej komparatistiky na Právnickej fakulte UK vBratislave.
