ղľáԾ
„Obrazovka sa stala priestupnou. Zrazu tu bola možnosť prejsť zpozície toho, kto sa pozerá, do pozície, vktorej sa pozerajú naňho,“ píše súčasná francúzska autorkaDelphine de Viganv románeDeti, náš poklad.
Prosím, ak snívate otom, aby ste boli osoby videné na sociálnych sieťach, túžite byť šťastní, bohatí adostávať pochvalné komentáre od virtuálnych priateľov, túto knihu nečítajte. Asi by vás jej priamočiarosť afunkčná práca sargumentmi nepresvedčila. Ak sa netúžite predvádzať „priateľom“ na sociálnych sieťach arozhodne nechcete byť vtomto populárni, žiadaní azbohatnúť, túto knihu nečítajte. Nič, čo by ste dávno nevedeli, sa vnej nedozviete. Román úspešnej francúzskej autorky Delphine de Vigan Deti, náš poklad je určený pre ľudí nerozhodnutých, ikeď ťažko povedať, aké percento populácie tvoria. Reálny svet je zo dňa na deň čoraz väčšmi pohlcovaný virtuálnym, to je fakt.
„YouTube aInstagram vlastne len uskutočnili sny všetkých adolescentov, ktorí chcú byť milovaní, sledovaní, mať fanúšikov. Anikdy nie je neskoro využiť to.“ ( s. 193)
Influencerka a policajtka
Spisovateľka vrámci nekomplikovanej rozprávačskej stratégie sleduje osudy dvoch odlišných žien, ktoré situuje do Francúzska nedávnej minulosti, prítomnosti ablízkej budúcnosti. Jedna je matkou, druhá nie, jedna je influencerka na YouTube, druhá je policajtka, nenápadne žijúca osobný život na druhej strane reality a čo najďalej od sietí. Próza je psychologickým románom napriek tomu, že nevyužíva mimoriadne umelecké prostriedky, skôr len systematicky sleduje jednoduchú dráhu od myšlienky po činy postáv. Vidíme im do hláv, rozumieme kauzalite ich rozhodnutí, vieme si zložiť celkový obraz situácie, rovnako privátnej ako celospoločenskej. „Koľko záberov zo sona je publikovaných každý týždeň na Instagrame alebo Facebooku? Koľko fotografií detí, rodiny, koľko selfie? Čo ak je súkromný život prežitkom, čímsi, čo sa opotrebovalo, alebo horšie, ilúziou? Aj keď sa človek neukazuje, je na očiach, je sledovaný, je identifikovaný, registrovaný, archivovaný. Bezpečnostné kamery, trasovanie komunikácie, cestovanie, platby, to všetko zmenilo náš vzťah kobrazovému záznamu, kintimite.“ (s. 192 – 193)
Všetko bude dobré...
Román je, okrem iného, analýzou konzumentského životného optimizmu, čo na sociálnych sieťach prekvitá ako základný biznis; šťastie znamenajú tovary aich dostupnosť vo všetkých významoch týchto slov, tovary aich dostupnosť. Jedna zprotagonistiek je šťastná, pretože verí, že všetko bude dobré, všetko bude dobré, všetko bude dobré! Druhá vie, že život je zložitý, prináša sklamania aťažkosti. „,Myslíte na samovraždu?´ spýtal sa jej pred pár dňami služobný lekár pri každoročnej lekárskej prehliadke. ,Nie, nie konkrétne,´ odvetila. ,Anekonkrétne?´ Nekonkrétne... sa radšej nepribližuje kotvoreným oknám. Ale to mu nepovedala.“ (s. 279)
Kľúčovou témou románu je zneužívanie detí, aj keď „len“ vrámci komercie, hoci sexuálny rozmer je latentne prítomný. Jednou zprvých myšlienok pri zmiznutí malej hviezdy internetu je podozrenie, že páchateľ je pedofil. Obrázky sú dostupné dvadsaťštyri hodín denne pre všetkých, ktorí majú chuť sa pozerať.
Dokonalá hyperrealita
Román rozpráva aj oláske. Protagonistka oslovuje publikum slovíčkom zlatíčka anepretvaruje sa, pretože tu ide oskutočnú a obojstrannú lásku. Zlatíčka ju milujú a ona miluje zlatíčka, dali jej tak veľa... popularitu, peniaze, vlastné značky... Navyše od nej túžia počuť názor na všetky vážne témy, čo vládnu týmto svetom. Aza to všetko sa stačí párkrát do týždňa ukázať, ukázať vlastné deti, hromady tovarov arodinné šťastie. „Deti niekedy hrajú vopred pripravené úlohy, ktoré sa očividne naučili naspamäť. Stále však ide oto, aby sa zachoval dojem amatérskeho aautentického záznamu zrodinného prostredia, ktorý je zárukou, že divák sa môže svideom maximálne identifikovať.“ (s. 140 ) A ak by ste si nezorientovane mysleli, že je to fabulácia, mýlite sa; je to trend. Baudrillardova hyperrealita dovedená do dokonalosti. Kto zostáva za jej hranicou? Tých nerozhodnutých pár percent populácie, čo ešte musia na vlastnej koži zistiť, vktorej zo skutočností sa aktuálne vyskytujú? Ľudia slaxným vzťahom kinternetu atechnológiám či, jednoducho, zrôznych dôvodov bez pripojenia majú menší výber a zdá sa, že časť otázok vyriešených. Ale, vieme, kto sa práve a odkiaľ pozerá? Platí totiž ono známe: To, že som paranoik, ešte neznamená, že ma nesledujú. Apráve otom Delphine de Vigan píše.
Ivica Ruttkayová (1963)
Redaktorka Slovenského rozhlasu. Venuje sa kultúrnej aumeleckej publicistike aproblematike spoločenských vied prevažne vo vysielaní Rádia Devín. Píše poéziu, prózu, rozhlasové adramatické texty arecenzie – najmä na diela zo súčasnej slovenskej asvetovej literatúry.
Zdroj foto: ActuaLitté / Wikimedia Commons
K obálke
Delphine de Vigan: Deti, náš poklad
Preklad: Andrea Černáková
Bratislava: Ikar, 2023
