Zlatá rybka

Ocenenieza tretiumyšlienku získala aj Ema Šišovská,ktoráje študentkouGymnázia Janka Kráľa v Zlatých Moravciach.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok.
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze..

Druhá prémiaza tretiumyšlienku:

Esej bola inšpirovaná myšlienkou:

„Hľadali ste v sebe nejaký pevný bod, ale objavili ste ľudí s rôznymi povahami a názormi.“(Ján Johanides: Súkromie)

Ľudia vedia byť ako rybári. Číhajú na brehu ačakajú, že sa chytíme do ich siete. My tápame vo vlastných myšlienkach, topíme sa vo svete. Ale oni nie. Oni vtom majú jasno. Iba čakajú na rybu, ktorá sa nachytá anechá sa lapiť do pasce. Vtakých chvíľach sa obraciame sami na seba. Nevieme, komu môžeme veriť. Nevieme, kde číhajú pasce. Ale vieme, že musíte plávať ďalej. Atak plávame, až kým sa nelapíme do pasce. Rybár vytiahne sieť avrukách drží rybku. Druhý rybár mu vraví, že je to skvelý úlovok. No prvý rybár v nás vidí výnimočnosť. Jedinečnosť. Sme jeho zlatá rybka. Atak nás pustí. Vtedy sa zamyslíme, či je svet naozaj taký krutý, plný rybárov, alebo nie všetci rybári sú takí krutí ako svet. Zamýšľame sa nad tým, že je dobré mať vôkol seba ľudí, ktorí v nás vidia zlatú rybku, ako ľudí, ktorí v nás vidia úlovok. Ďalšieho kamaráta do zbierky kamarátov. Vskutočnosti sme rybári všetci. Je však len na nás, či vostatných vidíme ich vlastnosti asme ochotní riskovať, alebo hádžeme všetkých do jedného vreca plného kamarátov. Keď nás ľudia sklamú, prestávame veriť na sľubný začiatok. Veríme iba na sľubný koniec. Sklamanie je ako dýka vsrdci. Nemôžeme dýchať. Vykrvácame. Po dlážke steká všetka ľútosť, empatia idôvera. Potom príde niekto, kto utrie všetku krv avráti ju späť.

Po prvom lapení do pasce som mala šťastie. Ušla som spod siete rybára, no jeho ruky ma navždy poznačili . Dlhé roky priateľstva sa premenili na kruté spomienky. Človek, ktorému som verila sa v priebehu jednej sekundy zmenil na tŕň vsrdci. Stala sa zneho príťaž azlá skúsenosť. Stala som sa rybou, ktorá mala nepriestrelný štít. Nikoho som nepustila dnu. Vystavala som okolo seba pevné múry nedôvery, ktoré nedokázal rozbiť nik. Myslela som, že to je moje poslanie. Byť rybár anie ryba. Byť vlk anie ovca. Byť tá, ktorá láme srdcia, nie tá, ktorá je zlomená. To bol môj pevný bod. Môj ochranný štít. Fasáda.

Dostala som sa do bodu, kedy som očakávala, že horšie to už nebude. Vlastne ani lepšie. Ale prečo by malo byť zlé, byť sám? Niekedy samota otvára dvere do nepoznaných svetov. Namiesto priateľstva plného falošnosti žijeme vo svojom svete.

Plávala som ďalej svidinou na nový začiatok. Moja cesta vôbec nebola krátka. Ako som tak plávala, narazila som na mnoho rýb. Rýb, ktorých šupinky boli ošumelé avýraz tváre pod bodom mrazu. Plávali po riečnych chodbách školy ako bez duše. Boli obeťami šikanovania, hlúpych narážok, či dokonca zopár bolo ako ja. Strápené svojím osudom.

Každá ryba je súčasťou potravinového reťazca. Na vrchu toho nášho boli všetky ryby, ktoré plávali sveľkým húfom ďalších rýb. Ryby samotárky, na ktoré všetci ukazovali prstom boli na jeho samom spodku. Zo dňa na deň sa prognózy menili. Každá ryba sa každým dňom ocitala nižšie alebo vyššie. Záležalo od toho, koľko bol kto ochotný venovať svojej popularite aobľúbenosti. Ale prečo by tí nepopulárni mali byť šikanovaní? No ačo, že sú iní? Inakosť znás robí ľudí. Ak by bola celá generácia rýb rovnaká, narušil by sa potravinový reťazec anikto by neprežil. Vtedy je jedno, či ste populárny, alebo nie. Vaša šanca na prežitie by bola rovnako nulová.

Vtedy som sa dostala do fázy môjho života, kedy som sa stala pevným bodom sama pre seba. Nepripútavala som sa k ľuďom aprežívala som na brehu bez ľudského dotyku. Takto som úspešne preplávala až po ďalšie rázcestie života. Cestou som pomohla iným, ktorí moju pomoc potrebovali. Na rázcestí som narazila na dve možné cesty, ktoré by mali rôzny vplyv na môj, beztak celkom nudný život. Prvá cesta bola nudná, ako tá, ktorou som doteraz išla. Síce ma nik nesklamal, veď ani nemal kto. Držala som si odstup. Bola som vbezpečí za vysokými múrmi, ale rozhodne som nemienila čakať večne. Rany sa pomaly zacelili abola som pripravená vydať sa druhou cestou. Cestou plnou rybárskych pascí. Stretla som veľa nových ľudí, ktorí mi prirástli ksrdcu ako ruže. Obmotali sa mi okolo srdca anedovolili mu krvácať. Cítila som sa výnimočná. Bola som zlatá rybka. Videli vo mne viac, ako som si osebe myslela sama. Vždy som mala pocit, že je najlepšie objaviť vsebe pevný bod . Objaviť zlatú rybku. Byť oslobodená od predsudkov, od narcisov, ktoré rástli samovoľne. Byť síce sama na pustom brehu, no byť chránená od ďalšieho pádu. No namiesto toho som narazila na ľudí, na rybárov, ktorí mi dali šancu veriť. Veriť vlepší začiatok. Každý znich bol iný. Boli ako ruže, no každá inej farby. Boli ako chrobáky, no nie každý vedel lietať. Boli ako ryby, no nie všetky plávali vpred. Aj oni mali svoju minulosť, svoju cestu, ktorá ich zmenila. No napriek tomu som ich rešpektovala, aj keď sa mi tŕne ruží začali dotýkať srdca. Myslela som len na to, že aj oni to majú ťažké. To ich ospravedlňuje. Videla som vnich zlato, ktoré ma oslepilo. Videla som iba jeho žiaru alesk.

Niekedy si myslíme, že našich blízkych kamarátov poznáme. Avšak sú naozaj takí blízki? Nikdy si nemôžeme overiť, či vravia pravdu. Atak som sa chytila do pasce. Verila som každému ich slovu. Netvrdím, že by ľudia mali byť opatrní anenadväzovať priateľstvá, ale myslím si, že netreba byť priveľmi otvorený.

Začala som si uvedomovať úmysly ich milých slov. Pravú tvár ich rád. Aopäť som tápala. Tŕne ma bodali do srdca akrvácajúc, hľadala som breh. Breh, ktorý ma dostane preč zvody. Zmyšlienok. Zúvah. Breh, na ktorom budem len ja . Pochopiť, čo chcem ačo očakávam od života. Opäť to záchranné koleso samoty. Len ja na pustom brehu. Aký to má vôbec zmysel? Prečo sa skrývať? Prečo nebyť zlomená, ale silná? Možno sa to zfyzikálneho hľadiska nedá, ale keď si niečo zmyslíme, naše myšlienky sú silnejšie ako nejaká fyzika. Nastal čas prestať byť šedou myškou astať sa zlatou rybkou. Nie preto, že by si to omne mysleli rybári, ale preto, že si to myslím ja. Je pravda, že moje srdce vykrvácalo, no predsa len vňom štipka lásky ostala.

Vtedy nastala druhá kapitola môjho sľubného začiatku. Prestala som skrývať svoj hnev ismútok. Múry začali praskať avšetci vedeli, čo ma trápilo. Všetci vedeli, že môj hnev je oprávnený. Mala som kamarátov, no nevedeli omne všetko. Bola som ľúbená, ikeď som knim nemohla byť úprimná. Možno ma sklamali, no dala som im šancu. Prestala som hľadať breh aišla som ďalej cestou plnou pascí.

Vživote narážame na veľa prekážok, na veľa rybárskych pascí ifalošných úsmevov na tvárach ľudí. Vtedy sa netreba skryť. Nesmieme hľadať breh aupadnúť do zabudnutia. Nesieme prežívať, musíme žiť. Musíme zabudnúť na fyzikálne zákony adokázať, že je možné byť zlomený aj silný. Avtedy som spoznala tých pravých kamarátov. Neboli rybári, ale ryby. Rovnako otupené ľuďmi, ktorí ich vživote sklamali. No napriek tomu plávali ďalej. Ikeď ich ľudia sklamali, rozhodli sa žiť. Dali mi nádej. Každý znich mal vsrdci iný tŕň, no navzájom sme si ich vybrali. Spolu sme si hojili rany. Spolu sme búrali múry. Preto som prišla krozhodnutiu, že je potrebné byť opatrný, no netreba sa báť riskovať. Je potrebné byť sebavedomý, no nechystať pasce. Je potrebné byť silný, no neubližovať. Aaby som nezabudla, je potrebné byť rybárom, no nechytať ryby.


Esej hodnotí poetka Dana Podracká:

Autorka pracuje sbiblickým podobenstvom zEvanjelia podľa Matúša, kde sa píše orybároch ľudí („Poďte za mnou aurobím zvás rybárov ľudí“; Matúš 4:19). Vtomto prípade ide o duchovné nasledovanie, duchovnú cestu. Autorka však píše odvrátenej podobe tohto podobenstva, keď hovorí orybároch ľudí ako olovcoch. Fenomén lovcov pozoruje vo svojom okolí. Lovci ľudí nastavujú pasce, siete ahľadajú úlovok – obeť. Prejavuje sa to aj vkamarátstvach so sľubným začiatkom atrpkým koncom. Autorka píše: Po prvom lapení do pasce som mala šťastie. Ušla som spod siete rybára, no jeho ruky ma navždy poznačili. Dlhé roky priateľstva sa premenili na kruté spomienky. Človek, ktorému som verila sa vpriebehu jednej sekundy zmenil na tŕň vsrdci. Najtrpkejšia je zrada, hoci možno je to trochu prisilné slovo. Stačilo by hovoriť osklamaní, ktorá môže mať aj pozitívnu stranu. Autorka vie, že ak aj človek zostane sám, je treba samotu prijať, pretože je to práve samota, ktorá nám môže otvoriť dvere do nepoznaných svetov. Ajedným ztýchto svetov je aj náš vlastný svet.

Esej ukrýva vo svojom názve zlatú rybku. Symbolizuje to, že vkaždom znás žije aj zlatá rybka, ukrývajúca vsebe, vprípade prepustenia na slobodu, nie rozprávkové splnenie troch želaní, ale osobitú ľudskosť, výnimočnosť. Ako vsebe objaviť zlatú rybku, je to skutočné opozitum voči lovcom ľudí. Autorka to popisuje takto: Stretla som veľa nových ľudí, ktorí mi prirástli ksrdcu ako ruže. Obmotali sa mi okolo srdca anedovolili mu krvácať. Cítila som sa výnimočná. Bola som zlatá rybka. Objaviť vsebe zlatú rybku znamená objaviť vsebe pevný bod.

Mať vsebe zlatú rybku znamená aj lepšie vidieť tých druhých, vrátane obetí šikanovania, pretože zpozície lovcov ľudí je každá ryba len súčasťou potravinového reťazca. Nič viac. Znamená to ocitnúť sa na rázcestí života. Opustiť jednu cestu avydať sa tou inou, duchovnou.

Zlatá rybka má dar pozlacovať, vnášať nové svetlo do reality života. Nie je to mačacie zlato, ani pozlátka, je to osvit nielen nášho života, ale aj do života tých druhých. Otvára priezor pre vnútornú slobodu. Zmyslom tohto osvetlenia je pochopenie, že vkaždom môžeme objaviť niečo, skutočné apravé. Táto myšlienka je nosnou bázou eseje. Či ako to naformulovala sama autorka: Nesmieme prežívať, musíme žiť. Musíme zabudnúť na fyzikálne zákony adokázať, že je možné byť zlomený asilný.

Stým sa možno len stotožniť.