ղľáԾ
Virginia Woolfová: Pani Dallowayová
Preklad: Michal Breznický
Bratislava: Ikar, 2021
Pohyblivá, drobná postava pani Dallowayovej svižne kráča po londýnskych uliciach vjedno júnové ráno. Tak sa začína známy román ikonickej britskej spisovateľky Virginie Woolfovej. Podobne ako Odyseus Jamesa Joycea aj román Virginie Woolfovej zachytáva jediný deň.
Vjedinom dni román obsiahne celý život Clarissy Dallowayovej, ktorá „povedala, že kvety kúpi sama“. (s. 5)Je rok 1923, je po prvej svetovej vojne, hoci jej hrozivý tieň stále visí nad Britániou. Muž, ktorého Clarissa kedysi ľúbila, sa zastaví na návštevu.
Modernizmus Virginie Woolfovej je nesmierne príťažlivý svojou prepracovanosťou, poetikou asofistikovanou optikou. Jej technika sa zameria na jediný bod ajediný moment, od ktorého sa potom asociatívnym spôsobom odvíjajú spomienky na iné miesta aminulé časy. Vrománe sa toho veľa neudeje: pani Dallowayová sa pripravuje na večierok, ktorý sa na sklonku dňa odohrá. Avšak každý moment prítomnosti (často na tú prítomnosť upozornia zvony Big Benu), je odrazom do neutíchajúceho prúdu vedomia. Úlomky zážitkov z mladosti, záblesky citov aútržky, čiastočky amomenty bytia sú zas aznova pozastavené náhlym vpádom hlučnej prítomnosti, napríklad ostrým treskom výfuku prechádzajúceho automobilu: „A keď sa pribrala chodiť so slečnou Pymovou od vázy kváze avyberať kvety, nezmysel, nezmysel, vravela si čoraz pokojnejšie, akoby tá krása, tie vône, tie farby, aj slečna Pymová, ktorá ju mala rada adôveruje jej, boli vlnou, ktorej sa dáva zalievať adáva udúšať tú nenávisť, toho netvora, udúšať všetko; avlna ju dvíhala hore, hore, av tom – och! Na ulici sa ozval výstrel zpištole!“ (s. 17)
Woolfovej príbeh nie je lineárnym rozprávaním; tak, ako sa pani Dallowayová pohybuje včasovom kruhu svojich spomienok areflexií, vytvára sa aj priestorový kruh okolo nej. Autorka necháva jeden zmyslový dojem, vizuálny alebo zvukový, zachytiť viacerými postavami románu, atak štruktúrovane prepája jednotlivé postavy aich vedomia. Pomocou jediného vnemu vytvorí zrkadlovú dvojicu Clarissy Dallowayovej aSeptimusa Smitha, vojaka trpiaceho post-traumatickou stresovou poruchou. Woolfová strategicky pretkáva temné vlákna Septimusovho príbehu sligotavými niťami privilegovaného života Clarissy. Tá si spomína na milovanú priateľku, ktorá fajčila cigary, behala nahá po chodbách dávneho domu ich mladosti ateraz je znej vážená dáma znajvyšších kruhov.
Intenzívna prítomnosť aschopnosť cítiť
Ako pani Dallowayová kráča skvetmi vruke, Woolfová symbolicky asociuje postavy skvetmi. Motív kvetov pomáha čitateľovi vytvoriť si psychologický portrét postavy. Konzervatívny manžel Richard Dalloway obdaruje manželku drahými aelegantnými ružami, kedysi extravagantná Sally Seton pestuje exotické avzácne ibiškové ľalie. Rovnakovzácny cit ju spájal smladučkou Clarissou vminulosti. Virginia Woolfová symbolikou kvetov skôr naznačuje ako vyslovuje. Ahoci Clarissa „nevie premýšľať, písať, ba ani hrať na klavíri, Arménov si pletie sTurkami, miluje úspech, nenávidí nepohodlie, chce byť obľúbená, navraví kopu nezmyslov aopýtajte sa jej, čo je rovník, dodnes to nevie,“ (s. 93) Clarissa má schopnosť cítiť iných ľudí, „zmysel ich bytia“. (s. 140)
Práve tá intenzívna prítomnosť pani Dallowayovej zapôsobí na čitateľa aj dnes, takmer sto rokov po fiktívnom júnovom dni vLondýne. Pani Dallowayová je hostiteľkou skvelého večierka pre prestížnych hostí. Obklopená krásou anoblesou, precíti osamelosť abolesť cudzieho človeka. Ahoci sa počas celého dňa ponára do spomienok, vistom momente má epifániu aj svojej osamelej budúcnosti.
Nepriznaný smútok
Virginia Woolfová milovala Londýn atúto lásku kprudko sa rozvíjajúcemu modernému mestu vpísala aj do svojho románu. Sústredené pozorovania Londýna, ktoré si Virginia zaznamenávala po svojich prechádzkach, sú nesmierne živé. Čitateľ kráča po stopách postáv avníma moderný Londýn shlučnými autami aj reklamnými lietadlami. Clarissa kráča zWestminstru do Mulberryho kvetinárstva po Bond Street. Radosť znádherného sviežeho rána sa postupne premení na únavu aobavu zosamelej noci astaroby: „Zmocňuje sa jej zvláštny pocit, že je neviditeľná anevidená, neznáma, že už nie je vydatá, že už nemá dieťa aže po Bond Street už iba udivene aslávnostne kráča sostatnými pani Dallowayová, už nie Clarissa, iba manželka Richarda Dallowaya.“ (s. 13)
Smrť Septimusa zrkadlí nepriznaný smútok Clarissy Dallowayovej, ale veští aj tragickú smrť Virginie Woolfovej. Spisovateľka spáchala samovraždu vmarci 1941. Po nacistických náletoch na Londýn sa päťdesiatdeväťročná autorka Pani Dallowayovej utopila vrieke Ouse.
Katarína Labudová (1976)
Získala doktorát zliterárnej komparatistiky na Masarykovej univerzite vBrne. Učí anglicky písanú literatúru na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity vRužomberku. Zaoberá sa najmä románmi Margaret Atwood aAngely Carter. Okrem postmodernej literatúry sa venuje ľudovým rozprávkam. Vžilinskom Artfore moderuje Literárne večery.
Portért Virginie Woolfovej z roku 1902. Zdrpj: wikipedia/ George Charles Beresford
