ղľáԾ
Debutová poézia 2019
A tak, ako odišiel do stratena rok 2019 (s globálnou pandémiou sa ťažko súťaží vzapamätateľnosti), budem postupovať aj ja pri štruktúrovaní tohto textu – na jeho samom začatku nájdete tri tituly, ktoré stoja za zmienku, ačím hlbšie sa budete do hodnotenia noriť, tým väčšie bizarnosti tam budú striehnuť (preto ak chcete mať po dočítaní dobrý pocit, odporúčam začať od konca).
Nebudem ctených čtateľov ačtateľky naťahovať – ja už na tieto hodnotenia, skrátka, nemám nervy. Vyše 20 debutantov adebutantiek vydalo vminulom roku knižku básní aväčšina znich je už teraz zabudnutá (mimo okruhu ľudí, pre ktorých hlavným kritériom pre kúpu knihy domácej poézie nie je nevyhnutne kvalita veršov, ale skôr väzba na autorku č autora), ato právom.
ʴDZšԳܳپǻé
Začnem hodnotením zbierky Martiny Strakovej Pohľadnice zneviditeľných miest, ktorá je pre mňa jednoznačne tým najlepším, čo oblasť poetických debutov za uplynulý rok ponúkla. Kniha je rozdelená do štyroch častí, tie sú už samy osebe funkčnými celkami, vspojení do jedného artefaktu sa však ešte vzájomne citlivo zvýznamňujú (k čomu prispieva aj grafická úprava). Lyrická aktérka nežongluje sveľkými č večnými témami, významové jadro tvorí intímna výpoveď osebe samej aotom, čoho sa má možnosť dotknúť. Na druhej strane je diapazón výraziva taký široký, že aj napriek relatívne krátkemu rozsahu jednotlivých textov zbierka ako celok pôsobí expanzívne, niektoré prvky dokonca vytvárajú prvky tzv. otvorenej básne, teda evokujú iba základný, všeobecný vnem, ktorý je poskytnutý čtateľovi č čtateľke na dotvorenie.
Sympatické je využitie leitmotívov (ide najmä o rastliny) aďalších konštrukčných prvkov (katalogické radenie textov včasti áá č hudobná kompozícia časti Rímske pínie), posilňujúcich aspekt kompaktnosti. Výsledkom je veľmi dobre vyvážený celok srovnocenným pôsobením odstredivých idostredivých síl, čo vytvára vhodné (ani priúzke, ani priširoké) rozpätie konotačno-interpretačného poľa. Povedané inak – aj najvzdialenejšie prvky prirodzene gravitujú kspomínanému výrazovému jadru, ktorým je špecifická životná skúsenosť lyrickej aktérky, odvíjajúca sa zhruba od tohto stredu: „vyrástla som / obyčajná ako pýr pevne / zachytená vškárach // kam psy // chodievajú // značkovať.“ (s. 34) Premisa, stanovená názvom zbierky, je tak naplnená – Straková dokáže presvedčvo vo svojej poézii vykresliť „neviditeľné miesta“, ktoré vďaka získaniu týchto textových pohľadníc chceme navštíviť astrácaním sa vnich ich preskúmať.
Debut ášԱԾ, vydaný pod pseudonymom Zuzana Fabianová, je rozdelený do šiestich častí, čo ukazuje premyslené makrokompozičné rozvrhnutie. Úvodné dve časti – Intimissimo aOdvrátená strana – spolu komunikujú ako dve strany tej istej mince. Dominantou je milenecký vzťah, vrámci ktorého sa vprvej časti aktérka ajej milenec približujú (fyzicky iduševne), avtej druhej sa jeden druhému vzďaľujú. Umeleckú presvedčvosť týmto veršom dodáva najmä striedme aneprikrášľujúce uchopenie telesnosti, ktoré vyvažuje aj nadbytočný pátos č klišéovitosť niektorých iných veršov. Dôležitým pôdorysom básní je ich hudobnosť.
Vnasledujúcej časti lyrická aktérka obkresľuje svoju identitu vspojitosti svnútorným ivonkajším svetom (k vonkajšiemu svetu aj zaujíma postoj), odhaľuje areflektuje sa vpozícii ženy (aj ako nositeľky istých rodových stereotypov), poetky (v zmysle písania opísaní), ale najmä sebavedomej erudovanej individuality, poučenej lektúrou filozofie (i feminizmu) č umenia (opäť predovšetkým hudba). Časti Sblízkymi aPieskový vrch ainé potom ďalej upresňujú pozíciu lyrickej aktérky vo svete – prvá menovaná konkretizovaním členov ačleniek rodiny ako oporných bodov, tá druhá ukazuje jej zakorenenie vskutočných č symbolických lokalitách, pričom sa tu vyzdvihuje príroda, predovšetkým flóra. Do tohto prírodného kontextu autorka postupne zasadzuje už evokované významné motivické okruhy – telesnosť, hudba, milenec, blízki, pričom vzávere sa repertoár rozširuje aj omotív smrti.
Zvolený pseudonym, okrem zakrytia skutočnej autorskej identity, zrejme zámerne buduje plnohodnotné, trojrozmerné alter ego. Ideu alter ega napokon komplementuje aj posledná časť zbierky snázvom Zhaiku, ktorá aktérku predstavuje vpolohe hĺbavej filozofujúcej reflexie ačtateľovi č čtateľke tým dotvára diapazón rozličných uhlov pohľadu na jej osobnosť. Zbierka ášԱԾ je napokon práve sprihliadnutím na úsilie okomplexné uchopenie azobrazenie identity asúradníc individuality (č už fiktívnej alebo „skutočnej“) zaujímavým ainterpretačne podnetným príspevkom do debutovej slovenskej poézie.
Posledným vtejto trojici najzaujímavejších básnických debutov minulého roka je Lepšia verzia seba Ivony Pekárkovej. Ide okompozične zvládnutú knižku, hravo aironicky kritizujúcu submisivitu jedinca vo vzťahu ku komerčno-konzumnej spoločnosti –protagonista prvej časti zbierky Peter sa nielen pasívne podriaďuje očakávaniam spoločnosti, ale proaktívne hľadá takú „lepšiu verziu seba“, ktorá vymaže jeho jedinečnosť, čím sa stane ideálnou nádobou pre naplnenie spomínaných očakávaní. Autorská metóda debutantky sa dá považovať viac za komentár než za kritiku, vďaka čomu na jednej strane zbierka nenadobúda moralizujúci charakter, na strane druhej sa však týmto chtiac-nechtiac vzdáva aj úderného pointovania, ktoré by mohlo verše vhodne vyostriť. Napokon tak azda pričasto ostávame v „bezpečných“ mantineloch karikovania už karikovaného. Vknihe sa zároveň ukazuje sľubný základ autorskej poetiky aj úskalia nie priliehavo zvolenej látky. Pekárkovej debut síce pobaví, ale to sa mi zdá vkonečnom dôsledku málo. Celú moju recenziu Lepšej verzie seba nájdete včasopise ұDzDZá 1/2020.
Bude ztoho niečo?
Útla zbierka Zory Červenákovej Vitajte vsklade života je, ak sa nemýlim, poetickým debutom nielen autorky, ale aj vydavateľstva Artis Omnis, špecializovaného na fantastiku. Ide ovcelku solídny počn, hoci nie výnimočný. Lyrická aktérka komentuje bežný život, pričom svoju úlohu tu hrá aj špecifická ženská životná skúsenosť. Dalo by sa povedať, že jadrom zbierky je hľadanie vlastnej identity avlastného miesta vo svete, pričom na základe datovania básní vrozpätí od roku 2004 po 2018 je viditeľné, že ide okontinuálny akomplexný proces, akýsi krúživý pohyb po hraniciach externého ainterného, ktorého – dnes už vpodstate obligátna – súčasť je aj istota neistoty č vždy prítomný pocit väčšieho alebo menšieho ohrozenia. Datovanie zároveň posilňuje autobiografický rozmer.
Aktérka sa neusiluje patetickým spôsobom „zjavovať“ veľké pravdy, miestami sa však nevyhne melodramatickosti abolestínsko-trpiteľskej póze. Spravidla najlepšie sú odľahčene, uvoľnene pôsobiace básne (napríklad ÚԲ), vktorých autorka príliš netlačí č už na pointu, alebo na ornamentálnosť výrazu. Zaujímavá je napríklad báseň Sebaklam, uzatvárajúca sa veršom „a seba kam?“, vktorom sa aktérka pýta seba samej, kde je jej miesto vjej vlastnom živote. Pointa je sama osebe výrazná, šikovne ju však zvýznamňuje slovná hra vnázve básne, čím sa vytvára pocit úplnosti textu. Iné slovné hry vČervenákovej debute, naopak, pôsobia formalisticky samoúčelne a nefunkčné je úsilie oformálne ozvláštnenie azdôrazňovanie častí výpovede kapitálkami. Treba však dodať, že to sú typologicky neduhy, aké sa dali odstrániť, ak by mala knižka pozornejšiu redaktorku č redaktora. Je to škoda, pretože vtakejto rozsahovo, obsahovo ivýrazovo skromnej zbierke nedostatky väčšmi vyniknú ačtateľa č čtateľku môžu rušiť vprocese recepcie inak zaujímavej reflexívno-meditatívnej poézie, ktorú tento debut na viacerých miestach poskytuje.
Pod autorským menom Neullior Aeternum vyšiel debut Pomiluj ma keď umrie láska. Ide ozbierku relatívne presvedčvej zážitkovej poézie (plus niekoľkých strán denníkových zápiskov), pri ktorej sa – myslím – dobre ukazuje rozpor medzi postojom naivno-sentimentálnej čtateľky č čtateľa (tí sú tu cieľovkou) adiskurzívne čítajúceho človeka (v tomto prípade som ním, prepytujem, ja). Tvorba Neullior Aeternum sa mi nezdá ako úplne márna, ale predovšetkým tu treba nastoliť otázku miery – zbierka totiž obsahuje aj decentnejšie ladené aobstojne pôsobiace básne (napr. Chytám ťa pod rebrá), na druhej strane však stoja texty ustrojené na báze prvoplánovej expresivity, ktorá namiesto práce snáznakom predostiera čítajúcemu č čítajúcej známe prvky, resp. dokonca vyslovene kľúčové slová poetického inventára včo „najľúbivejšej“ konštelácii (preto zbierka funguje ako objekt naivno-sentimentálneho čítania). Na ilustráciu sa dá použiť napríklad úvodný odsek básne Vieš, že: „zo všetkých rán / najviac bolia / tie rána, vktoré / tu nie si?“ – aposledný verš toho istého textu: „Milovať ťa je zločn“ (s. 69); prípadne nasledujúci úryvok: „a ja som stále čakala, / pretože nečakať na teba / by bolo peklo, / by bola bolesť, / by bola slabosť.“ (s. 76)
Nechcem pritom spochybňovať ani životnú skúsenosť autorky, ani tvrdiť, že básne sú vedome vyrátané na efekt, výsledok je však taký, aký je – laicky ľahko čtateľný súbor veršov, ktorý neprináša do poézie nič nové, no predsa si vnej nájde svoje miesto (keďže básne čítajú aj nemúzickí čtatelia ačtateľky – tu asi predovšetkým takí). Vidím tu podobnosť napríklad stvorbou Pavla Hiraxa Baričáka, uňho však skôr ide oegoistickú pózu, tvorba debutantky pôsobí autentickejšie (hoci od Nóry Ružičkovej č Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej je veľmi ďaleko).
Bea Hric Swetlunka vstúpila do knižného diania zbierkou Ne(z)vratná spoveď. Úroveň estetizovania skutočnosti vtomto debute je síce relatívne decentná, to však neznamená, že by vo výslednej podobe básne pôsobili osviežujúco – skôr by som povedal, že verše sú celkom milé, nie až tak iritujúce. Aj tu sa však vyberá z „klasických“ prvkov toho, čo vnímame ako invariantný poetický inventár, atieto prvky sa reťazia iba „osvedčeným“ postupom, takže celkovo nič nové. Výsledný efekt sa dá vidieť napríklad vbásni Ešte sa nezmenil: „krb môjho tela / na popol, / aj keď vietor pátra / po deravých vreckách na duši.“ (s. 82) To je inak práve jeden ztých iritujúcejších textov.
Navyše, vždy spozorniem, keď vidím hyperbolické konštatovania ako „Svet sa zbláznil“ (s. 45) – ak už totiž chce autorka č autor reflektovať širšiu realitu anie len „svoj“ svet, presne takéto jednoduché redukcie sú pre mňa znakom nepresného videnia (obdobne to platí pre rad ďalších „spoločenských“ básní, napr. Splynuli sme sdobou č Svet sa krúti). Tomuto sa úprimne mohla autorka radšej vyhnúť ariadiť sa svojimi veršami: „Nie je všetko zapísané / vknihách“ (s. 48) – a áno, aj bez takéhoto „múdra“ by sa Ne(z)vratná spoveď Dzš.
Mykať plecami
Najprv stručne kedícii Malé svety, oktorej som písal samostatnú recenziu (Knižná revue 10/2019) apatria do nej tieto debutantské zbierky: Klaudia Dočekalová – Sedadlo 33, Samuel Furmánek – Spiace kvety, Martin Petro – Zločnec, Petra Štefancová – ǰá, Matej Trnovec – Dobrovoľný Lucifer (všetky vlastným nákladom, 2019). Soboma prižmúrenými očami by mohlo ísť operspektívnych autorov aautorky, čaká ich však veľa práce, na začatku ktorej stojí schopnosť reflexie vlastných textov iprijatia externej reflexie vo forme (aj tvrdej) kritiky. Najlepšie sa vtejto chvíli javí veršovanie Petry Štefancovej (pri debute ǰá občasne stačí prižmúriť len jedno oko ana zopár miestach sa dokonca dá čítať aj sočami otvorenými!), takže ja osobne si počkám na jej ďalšiu zbierku abudem držať palce, aby vzniklo niečo čtateľné, pretože to v „mladej poézii“ potrebujeme ako soľ, čo dokazuje aj zvyšok tohto môjho textu.
Ďalší nevýrazný debut predstavuje Ružová noc Silvie Budayovej. Básne zbierky sú striedme rozsahom abadať vnich aj úsilie ovýrazovú striedmosť vpodobe vecného tónu, vo viacerých textoch je však transparentne viditeľné, že ide viac-menej len oefekt. Autorka sa nevyhne „poetickému“ pátosu: „útržky tajných milovaní / skryté vo vášňach minulosti / dunia vhniezde mojich ulít / ako pulz srdca smiechu“ (s. 49), ani chcene č nechcene moralizujúcim pointám: „dnes číta málokto“ (s. 11) č prevareným ezotericky ladeným pseudosentenciám: „slnkom presvietená nedeľa / človeku viac netreba“ (s. 14), „šťastie je ukryté vprostých veciach.“ (s. 28)
Jazyk zbierky je predsa len poeticky príznakový, obsahuje výrazy, ktoré sa „hodia do básne“ aj tam, kde by vzhľadom na charakter textov viac pasovali vyslovene neutrálne (alebo dokonca žiadne) lexémy – to sa týka najmä prívlastkov vo forme adjektív (a špeciálne genitívneho spojenia): „v tej záhrade malín / kde rady viniča / sladkú idylu detstva prezradili / asvieže listy orgovánu / moje plecia hladili.“ (s. 13) Nevyváženosť zbierky teda spočíva najmä vnezladenosti dvoch zložiek – všadeprítomných ornamentov, ktoré pociťujeme ako súčasť „tradičného inventára“ poézie, ana druhej strane aktualizačného momentu, tvoreného optikou všedného nazerania na všedné veci. Táto kombinácia vuvedenom prípade fatálne zlyháva (môže to však fungovať, ako dokazuje tvorba Štefana Strážaya).
Žiaľ, ani debutová zbierka Brigity Lehoťanovej Kamienky sa nedokázala vymaniť ztyranie prepoetizovanosti, hoci ako celok nepôsobí až tak dráždivo ako niektoré iné knižky nižšie vtomto hodnotení. Aj tu sa však nájdu nefunkčne patetické výrazy ako „Lúč sa lúčmi“ (s. 40) č „Vypiť / až do dňa / svoj pohár noci“ (s. 67), prípadne výraz „luna“ (s. 71), ktorý sa dnes už asi ani nedá použiť tak, aby ho čtateľ č čtateľka vedeli brať vážne. Tieto výrazy tu nespomínam ako okazionalizmy, vyjadrujú charakter celej zbierky. Autorka využíva vbásňach rým, ale tak, ako sú niektoré rýmové dvojice vydarené (oxytocínu – privinú, písmená – korenia), tak sú iné ľahko predvídateľné (Pane – stane – dlane, kosy – bosý, citu – si tu), čo síce podporuje fluiditu textu, ale nielen, že nejde opridanú hodnotu, takéto rýmy dokonca textom dodávajú povlak lexikalizovanosti. Apotom sú tu, samozrejme, rýmy úplne nevydarené.
Synekdochicky sa to, prečo zbierka neupúta, dá demonštrovať na niekoľkých spirituálne ladených textoch, napríklad na básni ʴďDZԾ scharakterom modlitby. Vprvom rade je tu zradná jednorozmernosť, vlastná takýmto básňam, ktorá sa vlepších textoch vyvažuje istou ľahkosťou (ako to robí Janko Silan vo svojichpiesňových zbierkach), no uLehoťanovej cítime skôr topornosť. Sjednorozmernosťou nielen duchovných básní, ale aj tých oláske, sa tu spájajú aspekty ako simplexná transparentnosť (všetko máme ako na dlani, texty nedisponujú tajomstvom), príznaková „poetická“ lexika, štylistika icelkový výraz (báseň nám jasne dáva najavo, že je básňou) aistá bezproblémovosť ako vyjadrenie významového sploštenia. Aani lepšie básne, napríklad Biliard so zaujímavou pointou, nie sú očstené od balastu typu „Noc si sadá / ku klavíru“. (s. 45)
Pomerne nevzrušivé verše obsahuje debut Mám za sklom Lennonovu fotku Želmíry Zemčákovej. Básne sú vystavané prvoplánovo väčšinou naratívnym spôsobom na gravitovaní kpointe – žiaľ, autorkine pointy nedokážu udržať váhu textu, ktorý od tejto schopnosti závisí. Neinvenčné amiestami lacné ukončenia potom na svoj obraz pretvárajú celú, do seba rúcajúcu sa zbierku. Tieto pointy sú vystavané buď na slovnej hračke (Vlastný životopes), alebo sa usilujú osprítomnenie múdra vo forme básnickej sentencie č gnómického vyústenia: „Láska? Tá ťa tu drží azdržiava. / Ak ju máš. / Ak ju nemáš, tak ťa tu zdržiava / jej hľadanie.“ (s. 62) Výsledný dojem je však prinajlepšom rozpačtý č nevýrazný – ono múdro je metafyzicky neukotvené, akoby voľne plávajúce vpriestore, telo básne je potom len štylisticko-rétorickým cvičením acezeň sa kmúdru dopracujeme spôsobom, za ktorým necítime nič konkrétne, nič uchopiteľné, vďaka čomu by snami ako sčtateľmi č čtateľkami mohli texty zarezonovať.
Básne sú ustrojené lineárne, nedisponujú oblúkom (ani klenbou), ktorý by im dodával potrebné množstvo problémovosti, aby sme výsledok nevnímali ako plytkú ezoteriku. Zcelého súboru sa mi pozdáva asi iba Aprílová trieda – preto, lebo sa vyššie opísaným neduhom aspoň častočne vyhýba. Paralelne sa tu odvíjajú dve línie, ktoré sa implicitne spájajú vzávere (a poskytujú náznak druhého plánu), čo je oveľa sympatickejšie, než dotláčanie textu do (silenej) pointy.
Zrejme najstarším debutantom uplynulého roku je Karol Frühauf (ročník narodenia 1947). Jeho Malý šlabikár lásky má síce premyslený koncept, realizácia je však prinajlepšom rozpačtá. Pomôžem si mojou obľúbenou fyziologickou metaforou – keď budete donekonečna dráždiť receptory, prestanú reagovať. Tak je to aj vtomto prípade svýrazom „láska“ – jeho nadužívanie vtýchto kratučkých textoch (najmä vich názvoch) veľmi rýchlo spôsobí učtateľa č čtateľky otupenie. Výsledkom je paradox, vktorom pričastá priama deklamácia niečoho znemožňuje plnohodnotnú evokáciu daného javu č entity, čo vkonečnom dôsledku pôsobí sebaupevňujúcim dojmom plochosti celej knižky.
Texty sú teda, ako implikuje názov, jednak oláske ajednak zoradené abecedne, najčastejšie podľa prívlastkov lásky, ale aj podľa atribútov, ktoré sa kpredmetnému pojmu viažu viac č menej voľne. Pointa je neraz postavená na úsilí osprostredkovanie básnickej múdrosti, ato (pri)hojne na báze chiazmu („je taká jemná / trasie sa pri najmenšom chlade / je taká nežná / ivnajväčšom mraze ťa zohreje“, s. 43), výsledný efekt je prvoplánovo poučujúci alebo prvoplánovo banálny. Napokon ide len osamoúčelný príspevok do slovenskej poézie, ktorý domáci literárno-spoločenský kontext nijako neobohacuje.
Vstup na vlastné nebezpečenstvo
Debut Dušana Lázničku Cesty sa dá považovať za súbor štyroch rozsiahlych básní vpróze ajedného básnického pásma, pričom texty vznikali podľa autora pod vplyvom surrealizmu. Láznička pritom tvrdí, že od automatického písania ako domény spomínanej avantgardy sa treba posunúť ďalej (s. 86), no zpozície čtateľa sa mi skôr zdá, že sa riadi heslom „čím viac striel, tým väčšia šanca niečo trafiť“. Kniha je tak bujnením pseudosurrealistického textovania, pričom nedosahuje kvality žiadneho zextrémov, ktorého prvky sú vnej badateľné – ani inovatívne obrazy, ani sofistikovaná poetika nonsensu, ani odhalenia primordiálnych súvislostí. Miesto toho balansovanie, č skôr vrávoranie okolo stredovo-neutrálnych banalít atexty bez presviedčacej sily, akú mali napríklad Rimbaudove básne vpróze č zbierka Ivana Štrpku Všetko je vškrupine, ktoré sa dajú pri hodnotení použiť ako referenčné body. Pre dokreslenie koloritu jeden citát: „Bol snami aj vietor aSlnko, ktoré sa nás zakaždým zo zvedavosti pýtalo na počasie vzapadnutom kúte Albánska, alebo na ranný koláč, ktorý vypadal úplne ako môj nebohý strýko zdruhého kolena.“ (s. 43)
Súbor veršovaček Jaroslava Čierneho Piesne je zložený z obrazov, ktoré môžu znieť na prvé počutie ľúbivo (najmä pri prednese), ak sa však čtateľ č čtateľka nad nimi zamyslí, ich „čaro“ vyprcháva. Autorove básne sú robené na efekt – každou slabikou kriča, že ide opoéziu, zaštiťujú sa pláštikom tradície (viazanú formu deklaruje zadná obálka publikácie za cnosť), vkonečnom dôsledku však ide onehodnotné „básnenie“, vehementne sa usilujúce pôsobiť oveľa lepšie, než vskutočnosti je. Prostriedky, ktoré autor využíva aktoré iste považuje on sám za poetické, vtakejto konštelácii vytvárajú na textoch akurát tak patetickú patinu. Je tu všetko – archaizmy, prechodníky, genitívne väzby, bezobsažné floskuly: „V úli tvojej nehy navždy chcem sa stratiť“ (s. 19); „Vtedy srdcia najviac krája ľúbosti nám pluh“ (s. 58); „Moje prsty zatiaľ vtvojom prstoradí / dotykom šepocú lásky Otčenáš.“ (s. 60)
Celé to pôsobí, akoby niekto vytiahol zopár treťotriednych zbierok poézie zprelomu 19. a 20. storoča, premiešal ich avýsledok predáva spuncom remeselnej kvality (veru, sem sa niektorí dostali sto rokov po Kraskovi, ktorý bol už vtedy oveľa ďalej). Ookolí roku 1900 nehovorím náhodou, pretože básne naozaj pôsobia ako secesné – vich úžitkovosti. Vezmite aspotrebujte, citová väzba môže byť aj predstieraná, pretože aj voblasti emocionálnej odozvy vyvolávajú verše iba čosi vágne, neuchopiteľné, zaprášený obraz niečoho, čo pred týmto absolútnym vyblednutím mohlo byť aj láskou (ale nemuselo).
Brehy pod mostom Ľubomíra Marettu sú zbierkou „básní zklobúka“ – kniha obsahuje takmer sto textov, až na výnimky sú všetky nadpísané abstraktným alebo konkrétnym podstatným menom, ktoré je predmetom troch štvorverší so striedavým rýmom. Áno, je to také repetitívne amonotónne, ako to znie, avďaka tomu, že konkrétne pomenovanie je vnadpise avsamotnej básni sa knemu referuje často už len zámenom, asi by sme ani nezistili, ak by sa nám verše pomiešali. šٰ sú ovšetkom ateda každý oničom.
Charakter veršovania predstavuje ten pomyselný regresívny anekomunikatívny invariant zahádzaný vágnymi obrazmi, silenou inverziou aväzbami vo všetkých možných pádoch, ktoré sú pre danú situáciu neprirodzené. Poézia, zktorej duní vhlave – anie tým dobrým spôsobom: „Dal som Ti nežnú pusu na vlasy / brániš sa jej často tvrdo mútne / radosť jej vnemu zľahne zas asi / citu jemnú vetvu kruto utne“ (s. 30); „Na povrch hlbiny bolesti pudia / úkryt už horkosťou bujaro kypí / praskajú vo zvaroch ticho potrubia / trávené do srdca brodia sa šípy“ (s. 51); „Utrhli krídla motýľa telu / spoznal tak pravdu o ohni celú / pohladil tváre častokrát nimi / raz prví budú čo poslednými.“ (s. 102)
Der Abgrund
Držte si klobúky, ak chcete čítať ďalej, pretože priepasť si nevyberá – keď sa do nej pozriete, už niet cesty späť. Začnime debutom Moniky Maruňákovej Slzy na motúzy, ktorého názov je symptomatický – jeho použitie nedáva zmysel. Metafora navliekania sĺz na motúz avytvorenia „náhrdelníka plaču“ (dúfam, že aj toto slovné spojenie to dotiahne až na názov knižky) je vkontexte poézie dnes už sémanticky vyprázdnená asama osebe nikdy nebola ktovieako invenčná. Vtakejto podobe je však výsledok ešte očosi horší – uprednostňuje de facto nelogickú konštrukciu pred priamym pomenovaním, pričom toto „ozvláštnenie“ sa vydáva za poetickú autorskú licenciu podľa akéhosi bájneho, resp. skôr nepoučenými autormi aautorkami vybájeného invariantu poézie, oktorom bola reč už niekoľkokrát.
Podobným spôsobom nefunguje celá zbierka – nájdeme tu poeticko-pateticko-klišéovité verše, saturujúce predovšetkým autorskú ambíciu vydať zbierku básní. Niektoré texty sú pointované akousi klauzulou, od tela básne oddelenou graficky, výsledný efekt je však kontraproduktívny – pointa textu pod pozorným aupozorneným pohľadom čtateľa č čtateľky pôsobí ešte horšie, ešte poeticko-pateticko-klišéovitejšie než zvyšok textu, ktorý sa (aby toho nebolo málo) na tieto uzatváracie verše rúca. Charakter zbierky dokladám citáciou: „Volám ťa, dážď, hlavu omy, / zbavže len zhrdzavených pút. / Šialené nebo, besniace stromy, / hriech sa smie pred krížom rozplynúť“ (s. 22) – kdekoľvek ju otvoríte, nájdete niečo podobne zlé.
Vkategórii najhorších sa nestratí ani Mária Pallayová, ktorá napísala zbierku Dušu nevymeníš. Poďme ku konkrétnostiam: „Rovnako predsa inak rozpína sa bytia hraničnosť, / keď disparátne tancuje každučká jeho sekunda. / Rytmus tisícin ich stotín gazilióny má podôb, / čo zprítomnosti minulej plynú vsúdobú budúcnosť.“ (s. 45) Každý rok sa vtejto debutovej poetickej produkcii nájde niečo, čo vyčnieva smerom kvalitatívne dolu tak nástojčvo, že nedokážem zachovať vecný tón auchyľujem sa kzlomyseľnosti – takže sa vopred ospravedlňujem za to, že budem (trochu) zlomyseľný:
Pallayovej zbierka je pre mňa nepochopiteľná asom presvedčený, že nejde okozmické mystériá ani odhaľovanie skrytých súvislostí javov aentít, ale len alen odobre premiešaný slovný balast. Nájdu sa tu hádam všetky neduhy, ktoré som vyčítal už na iných miestach tohto hodnotenia iným knihám, ale navyše aj ďalšie veci („rýmy“ na -osť, napríklad). Básne zbierky sú orientované dvoma spôsobmi – buď na konkrétnu realitu, ktorú banálne „poeticky“ opisujú, alebo je vich centre filozoficko-existenčný problém, ktorého „riešenie“ sa vtakejto forme zvrháva do prazvláštne zacykleného zmätočného mudrovania, aké vidieť vcitovanom úryvku.
Martin Štofan Fatranský sa prihlásil oslovo zbierkou, ktorej celý názov je PREMENY (METAMORFÓZY) prírody, života, duše, viery, lásky avzťahov. Knižka je rozdelená na tri časti (publikácia obsahuje aj rozsiahlu fotografickú časť). Vprvej časti sú básne o (prevažne slovenskej) prírode, ktoré však nemajú žiadnu umeleckú hodnotu, dokonca by som povedal, že vtakejto podobe je inherentná krása turisticky vďačných miest absolútne znehodnotená (snáď si verše nenájdu úzku cestičku do nejakého turistického bedekra, ale pri celospoločensky rozšírenej absencii vkusu by som sa nečudoval už ničomu). Kým však prvá časť plní prísľub infantilných veršovaček, tá druhá sľubuje ešte intenzívnejší zážitok – obsahuje verše so spoločenským presahom. Áno, tieto sú ešte horšie, pretože obohatené olacné moralitky: „Lampa ďalej nesvieti, / život ztela odchádza, / zaspia naše neresti, / prázdno vtanku nachádza, / telo znašich daní“ (s. 46, báseň sa volá Dane); „Žalujem za laxnosť, / zlomený charakter, / klamlivú viazanosť, / kričaci netopier.“ (s. 52)
Tretia, posledná časť zbierky sľubuje nasledovné: „Táto kapitola hovorí skôr oindividuálnom prežívaní ajej posledná báseň omechanizme kultov asiekt, pričom mentálnu manipuláciu uplatňujú aj totalitné aautoritatívne štáty aorganizácie.“ (s. 66) Sú tu autorove príspevky krôznym psychickým poruchám, na tejto „umeleckej“ úrovni však vtesnávať zložité osudy takto diagnostikovaných ľudí do absolútne katastrofálnych štvorverší sa mi zdá také perfídne, že si ani nedovolím citovať. Zbierka patrí jednoznačne ktomu najhoršiemu, čo vslovenskej poézii (nielen) za uplynulý rok vzniklo (oproti banálnym textom oláske aanjeloch je totiž ešte aj potenciálne spoločensky škodlivá).
No ana záver sa priznám, že pri knižke Moniky Klus Ždz som váhal, č ju vôbec do hodnotenia zaradiť, zvlášť keď som sa vtiráži dočítal, že obálku robil Jožko Mrkvička akorektúru Janko Hraško – na druhej strane čestne priznávam, že ak autorka č autor takýmto spôsobom otvorene pohŕda inštitucionalizovanou podobou vydávania kníh, nemám ju alebo ho prečo šetriť, ato vsúlade s heslom „akú požičaj, takú vráť“. Navyše, kniha má vlastné ISBN aje vdistribúcii, takže sa automaticky stáva súčasťou literárneho diania. Každopádne budem stručný – ako poézia Ždz nestojí za pozornosť, tematicky je zbierka nezaujímavá, remeselné spracovanie je príšerné, ato od absencie akejkoľvek invencie až po svojím spôsobom zvrátenú vytrvalosť používania gramatických rýmov vrátane neurčtkových. A – aby som nezabudol –celá prvá časť knihy je vkurzíve, čo býva tiež pomerne silným indikátorom toho, akú úroveň môže čtateľ č čtateľka očakávať. Pre tých, ktorí veľa znesú, krátky citát: „Keď som tie 30-te narodeniny mala, / na Teba s láskou som čakala. // Ty si dal ale prednosť futbalu, / čo pokazilo moju zábavu.“ (s. 11)
