ղľáԾ
Roman Holec: Trianon – triumf a katastrofa
Bratislava: Marenčin PT, 2020
Podpis Trianonskej mierovej zmluvy je kardinálnou udalosťou aj slovenských dejín. Pri pripomienke stého výročia udalosti historik Roman Holec vknihe Trianon – triumf akatastrofa jasne azrozumiteľne približuje dôsledky tejto zmluvy so všetkými jej aktualizačnými momentami.
Pri obrovskom množstve každodenných podnetov, ktoré číhajú na človeka 21. storočia, majú epizódy dejín mnohokrát len malú šancu vstúpiť do verejného diskurzu. Výnimkou je azda len isté percento populácie, ktoré nachádza vdejinách zaľúbenie. Existuje však jeden špecifický fenomén, spoločný celému ľudskému rodu anafukujúci bubliny udalostí, do ktorých inokedy vstupuje len pár zanietených – výročie.
Koniec koncov, aj človek absolútne ľahostajný kveciam minulým zvykne oslavovať narodeniny či výročia svadby seba alebo svojich blízkych. Hádam potom niet divu, že ak sa viac-menej opomínaná historická udalosť „dožíva“ svojich narodenín, náhodou ešte aj okrúhlych, zrazu sa mnohé indiferentné postoje menia na záujem. Príkladov aj znášho priestoru nájdeme len za posledné obdobie hneď niekoľko: 2015 – Rok Ľudovíta Štúra, oosmičkách, ktoré boli pripomínané vroku 2018, by sa dala napísať aj celá kniha (však ju otcovsko-synovské duo Čaplovičovcov aj vpredmetnom roku napísalo).
Významné výročia roka 2020 – významné zhľadiska stredoeurópskeho geografického priestoru – boli pritom možno na prvý pohľad skryté. To, že sa vroku 2018 pripomínala storočnica konca prvej svetovej vojny, bolo zrejmé aj tým, ktorí vo svojich školských časoch považovali hodiny dejepisu skôr za oddych medzi náročnou matematikou aešte náročnejšou chémiou.
Skutočnosť, že južná československá hranica bola vlastne definovaná až odva roky neskôr a že rok 1920 bol zhľadiska existencie mladého štátu rovnako zásadný, už slovenská spoločnosť takmer vôbec nereflektuje, resp. do spustenia množstva pripomienkových akcií uplynulých mesiacov nereflektovala. Podpis Trianonskej mierovej zmluvy je kardinálnou udalosťou aj slovenských dejín, o to viac teší skutočnosť, že pri pripomienke stého výročia udalosti sa podujal napísať monografiu otomto príbehu jeden znajlepších literátov medzi slovenskými historikmi, Roman Holec.
Národná trauma
Ak som vúvodnej časti označil Trianon za zabudnutú udalosť, tak je nutné upresniť, že zabudnutou, lepšie povedané, nepripomínanou, je táto zmluva len vslovenskom prostredí. Ako podotýka Holec, na juh od Dunaja je, naopak, jednou znajpertraktovanejších tém odborného aj laického diskurzu posledných troch dekád: „Rozprávate sa sMaďarmi päť minút auž sú pri Trianone.“ (s. 9).
Našinec, ktorý aspoň okrajovo sleduje nacionalistický kurz maďarskej politickej reprezentácie posledných rokov, však zrejme tuší, že mnohí autori sa viac než faktografickou rovinou zaoberajú mýtom národných prehier, ktoré sú vmaďarskom prostredí hlavnou tézou nazerania na vlastné dejiny.
Historické pozadie tejto optiky, ktorá zďaleka nie je vynálezom posledných dekád, prezentuje Holec hneď vúvode knihy. Vďaka tomuto exkurzu sa aj čitateľ neznalý pomerov dokáže pomerne rýchlo zorientovať vzákladných štátotvorných a národných postojoch uhorských / maďarských predstaviteľov vpredvečer prvej svetovej vojny anásledných udalostí vedúcich až k Trianonu. Kotázkam reflexie mierovej zmluvy vkolektívnej pamäti sa následne ešte vracia na záver celej monografie, kde sumarizuje všetko podstatné.
Bez vojny abez ČSR niet Trianonu
Akékoľvek rozprávanie oTrianonskej mierovej zmluve prirodzene nemožno začať in medias res, ale najmä zhľadiska čitateľa je nutné zachovať kontinuitu historických udalostí. Holec preto nezabúda ani na problematické etablovanie novej republiky, ktoré nastalo vturbulentných časoch konca prvej svetovej vojny.
Nešlo pritom len ootázku uchopenia politickej moci vnajvyšších poschodiach mocenského aparátu. Ako píše Holec, „Rok 1919 mal vytvoriť predpoklady na čo najlepšiu východiskovú pozíciu pred mierovou konferenciou... Mala (nová štátna moc – pozn. O.Z.) presvedčiť obyvateľov, aby boli hrdí na svoju slovenskosť, aby ich získala pre slovenskú identitu...“ (s. 92)
Prvý rok Československa bol vznamení presadzovania národnej identity včasto multietnickom prostredí, keďže každá zreteľne dokázateľná národnostná majorita bola tým najlepším východiskom pre rokovanie oustanovení hraníc. Zďaleka pritom nešlo omiesta, ktoré sú dnes pohraničnými oblasťami, stačí spomenúť Bratislavu aKošice, kde bola táto otázka rovnako na programe dňa.
Zaujímavým príkladom, ktorý Holec spomínal, bolo napríklad založenie univerzity vBratislave, ktorá však nenadviazala – ako to bolo bežné inde – na už existujúcu Alžbetínsku univerzitu, ale naopak, od jej uhorského dedičstva sa zásadne dištancovala.
Kto naozaj prehral?
Neúprosnosť dejín, ktoré „zomelú každého, kto je vnesprávnom čase na nesprávnom mieste,“ (s. 229) dokonale ilustruje kapitola otých, ktorí prehrali. Ako však Holec uvádza hneď vjej úvode, tí, ktorí sa cítili byť pokorení aporazení, na tom vskutočnosti vôbec neboli tak zle. Teda, odmysliac si traumu kolektívnej identity azrúcanie ich dovtedajšieho mentálneho sveta.
Tak či onak, maďarské obyvateľstvo, ktoré sa ocitlo vhraniciach Maďarska, si vkaždodennom živote žiadnu krivdu uvedomovať nemuselo.
Státisíce etnických Maďarov sa vydali na útek, lebo vnových štátoprávnych podmienkach si svoju existenciu nevedeli predstaviť, atí, čo napokon zostali, nezažívali onič ľahšiu situáciu, než tí, čo odišli.
Utečenci síce museli zanechať všetku svoju hmotnú istotu, ale tí, ktorí zostali, často napokon strácali nielen hmotné statky, ale aj pocit prináležitosti kmiestam, kde ich rodiny žili často po stáročia. „Oni si vypijú svoj kalich horkosti až do dna, namiesto politikov, vojakov, žandárov... Im, obyčajným ľuďom, sa zrátajú všetky hriechy minulosti.“ (s. 229) Neľahké časy však nečakali len na etnicky maďarské obyvateľstvo, staré rany sa odzrkadlili aj na vzťahoch nového štátneho aparátu apríslušníkov nového štátotvorného národa ketnickým Nemcom či Židom.
Liečba na historickú boľačku
Hodnotiť literárnu kvalitu či kvantum použitej literatúry ahistorických prameňov je vprípade Holecových diel už dlhodobo jednoduché, ba priam zbytočné. Tu ťažko čosi vytknúť; text knihy odsýpa doslova sám akeď sa už zdá, že náročnosť témy padá na plecia čitateľa, autor vtedy majstrovsky vytiahne dejinnú pikošku, bonmot či citát, ktorý prinavráti čítaniu ľahkosť.
Skutočný prínos knihy leží kdesi inde. Je totiž priam až neuveriteľné, ako málo sa vslovenskom prostredí reflektuje historická otázka, ktorú susedný štát – spočetnou etnickou menšinou vSlovenskej republike – vníma ako zásadný atribút svojho súčasného bytia. Ztohto pohľadu učinil Holec nesmierne dôležitý krok, keď v jasnej azrozumiteľnej forme predostrel slovenskému čitateľovi problematiku Trianonskej mierovej zmluvy aj so všetkými jej aktualizačnými momentami.
Ači ponúkol aj riešenie na storočný pocit historickej neprávosti? Nebolo by správne od historika niečo také očakávať, ale na druhej strane, vcítiac sa do autorovej kože, nebolo možné úplne sa tomu vyhnúť. Ako to vyriešil? Napríklad tak, že nechal prehovoriť triezvy hlas zmaďarskej strany: „Napriek tomu trianonskú ranu nemožno zahojiť revíziou hraníc. Ba, ako povedal István Bibó, cenou za dôkladnú zmenu situácie maďarských menšín je úplné vzdanie sa akýchkoľvek územných nárokov.“ (s. 311) Zlepšenie pozície maďarských menšín vjednotlivých štátoch by tak mohlo viesť práve prostredníctvom odmietnutia neustáleho odkazovania na „nespravodlivú“ historickú krivdu.
Mgr. Oliver Zajac (1992)
Je doktorandom na Historickom ústave SAV. Venuje sa najmä obdobiu prvej polovice 19. storočia. Spoločne sLuciou Benedikovou a Branislavom Kovárom zostavil titulEpidémie vdejinách. Ľudstvo vboji sneviditeľnými nepriateľmi(Premedia, 2020).
Foto:Protesty vBudapešti vroku 1920 proti podpísaniu Trianonskej zmluvy. Zdroj: litera.hu
