ղľáԾ
Hodnotenie. Literatúra faktu 2020
Vpohnutom roku 2020, keď téma covidu zahalila celý svet, literatúra faktu spracúva aktuálnu situáciu vzhľadom na jej čerstvosť len čiastočne. Autori sa jej dotýkajú opatrne prostredníctvom krátkej poznámky (najčastejšie vpredhovoroch), svýnimkou edície 侱á vydavateľstva Premedia, kde historici aarcheológovia prezentujú dejinné kauzality vo vzťahu k dnešnému pandemickému dianiu.
ʳܲá Epidémie vdejinách spodtitulom Ľudstvo vboji sneviditeľnými nepriateľmi vydanej pod editorskou taktovkou Branislava Kovára, Olivera Zajaca aLucie Benedikovej bola nominovaná na Knihu roka 2020 časopisu Knižná revue.
„Bezprecedentný rozmach medicíny v20. storočí viedol ktomu, že súčasnej mladej generácii už chýba priama skúsenosť sepidémiami aochoreniami, ktoré sa ešte vo svete ich prastarých rodičov vyskytovali úplne bežne. Súčasná pandemická kríza vyvolaná vírusom SARS-CoV-2 je preto len miernym pripomenutím ďalšieho, dnes už takmer zabudnutého významu latinského hesla ,memento mori´. Pritom epidémie apandémie sprevádzali ľudstvo od najstarších čias.“(s. 25)
Tematické monografie
Masívny pokrok medicíny afarmakológie spôsobil, že ľudstvo v21. storočí takmer zabudlo na svoju krehkosť vo vzťahu kinfekčným chorobám. Vmonografii Epidémie vdejinách dvadsaťštyri slovenských azahraničných vedcov, historikov aarcheológov odkrýva príčiny aúčinky tých najznámejších epidémií na vývoj ľudstva. Jednotlivé nákazy prezentujú chronologicky od praveku cez antiku, stredovek smorovými epidémiami až knovoveku, ktorý čelil týfusu, pravým kiahňam acholere.
Autori komplexne avkontexte poukazujú na vplyv infekcií na vývoj ľudstva – nemali len devastujúce účinky na civilizácie, ale prispievali aj kich obrode, zameriavajú sa na príčiny ich vypuknutia, boj proti nákazám,preventívne opatrenia, ale aj na to, ako sa vyrovnať smnožstvom zomrelých. Skúmajú sociálne, hospodárske, ekonomické, politické anáboženské dôsledky pre spoločnosti. ʳܲá je napísaná ľahkým, sviežim štýlom, krátke odborné texty nazerajú na tematiku plasticky zviacerých strán. Kniha prezentuje fakty prostredníctvom výskumov, zrozumiteľne interpretuje technológie. Všetko sprostredkúva čitateľsky príťažlivým jazykom. Miernym nedostatkom je opakovanie, prekrývanie informácií, ktoré vyplýva ztoho, že jednotlivé kapitoly boli písané ako samostatné odborné články. Publikácii by pristala koncepčnosť vpodobe prepojenia kapitol.
Pod hlavičkou rovnakej edície 侱á vznikla aj publikácia archeológa ahistorika Branislava Kovára snázvom Sila zániku apodtitulom Kolapsy starovekých astredovekých spoločností. Kniha je zaujímavým príspevkom kjednej zfascinujúcich tém ľudskej histórie, kladie si otázky, aké faktory sa podieľajú na zániku na prvý pohľad nezničiteľných veľkých civilizácií. Text má svoju logickú hierarchizáciu: cez kolaps a vymedzenie pojmu civilizácia prechádza ku konkrétnym zánikom azánikom civilizácií (kultúry Egypta, Mezopotámie, Grécka, Keltov, Mayov, Veľkonočných ostrovov aZápadorímskej ríše), pričom ako protipól stavia štyri spoločnosti, ktoré kolaps prežili. Na vybraných miestach autor výklad čiastočne dáva do súvislosti so súčasnou pandémiou. Vzávere ponúka krátku povzbudzujúcu analýzu nášho aktuálneho bytia. Kniha prináša poznanie, že kolaps civilizácie je kolobehom, ktorý je vhistórii ľudstva neustále prítomný anemusí byť vždy interpretovaný negatívne. Ide odlhý proces, ktorý je ovplyvňovaný viacerými vnútornými avonkajšími činiteľmi.
Svojou ojedinelou tematikou dve publikácie zradu historických monografií vyčnievajú. Kniha historika Miloslava Szabóa Potraty. Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu akniha ekonomického novinára Rada Baťa Ako skapal tatranský tiger.
Prvá sa zaoberá tematikou potratov aich postavením vkultúrnych vojnách, zároveň je reakciou na celospoločenské diskusie oumelom prerušení tehotenstva, ktoré sa pravidelne objavujú pri opakovanom predkladaní tzv. potratových zákonov. Cieľom publikácie je osvetliť najmä historické súvislosti vkontexte slovenského vojnového štátu, ktorý kinterrupciám zaujímal odmietavý postoj.
Autor pátra po odpovediach vodvoch líniách: historickej (postoj kinterrupciám jednotlivých režimov) a motivačnej (z akých dôvodov dochádzalo kodporu voči interrupciám). Prináša miernu sondu do dejín interrupcií (Starý zákon, venuje sa rímskemu právu, Rakúsko-Uhorsku, Československu, obdobiu slovenského vojnového štátu, komunizmu až smeruje k pro-life predstaviteľom – kňazovi Š. Kuffovi a novinárovi M. Hanusovi), ale najmä je príspevkom do verejnej diskusie. Napriek názvu publikácia pôsobí nevyvážene, smeruje skôr kcieľu hľadať odpovede na položené otázky, venuje sa prevažne obdobiu slovenského vojnového štátu a postojom cirkvi a ostatné obdobia autor ponúka iba prehľadovo. Popularizačne, využívajúc zdrojové dokumenty, prináša nové poznatky, autor však nezachováva odstup od textu, čo spôsobuje, že odborný text vyúsťuje do polemiky.
Druhá zo spomínaných kníh prináša do literatúry faktu živú vodu vpodobe tematiky azároveň sa venuje uplynulým tridsiatim rokom vývoja Slovenska. Ekonomický novinár apolitický konzultant Rado Baťo prináša pohľad na hospodársku aekonomickú transformáciu, ktorú vníma ahodnotí ako premárnenú šancu. Ide teda okritický pohľad (čoho výrazom je aj samotný názov), spojený so špecifickým osobnostným autorským štýlom.
Autor sa zameriava na zlomové okamihy aurčujúce rozhodnutia, ktoré kreovali hospodársky vývin Slovenska od vzniku samostatného Slovenska po súčasnosť. Tematicky reflektuje privatizáciu, dôchodkový systém, zdravotníctvo, reformy, euroval, nezabúda na úlohu hlavných aktérov, pričom čiastočne otvára aj dvere do zákulisia viacerých stretnutí. Text pôsobí ako komentár kudalostiam, ktorý autor dopĺňa citáciami priamych účastníkov, čo je určite prínosom publikácie. Kniha však pokrivkáva vkompozícii, pristala by jej istá chronológia, ktorá by zabránila opakovaniu a redundancii informácií.
Téme holokaustu vsúčasnom spoločenskom diskurze sa venuje monografia Holokaust okolo nás. Roky 1938 – 1945 vkultúrach spomínania. Editorsky knihu zostavil Peter Salner. Kompozične je rozdelená na dve ústredné časti s charakterom odbornej štúdie. Každá časť vychádza z výskumov, na ktorých sa obaja autori podieľali.. Nosnou témou je režim aholokaust za slovenského vojnového štátu, jeho vplyv na preživších, ich potomkov, celú spoločnosť, ako aj pokusy spoločnosti vyrovnať sa so slovenským vojnovým štátom adeportáciami. Sústreďuje sa na viacero okruhov problémov: psychické, fyzické, spoločenské, politické či kultúrne následky udalostí počas existencie klérofašistickej slovenskej republiky. Monika Vrzgulová, ktorej text sa sústreďuje na minulosť, súčasnosť aperspektívy, sa vprvej časti zameriava na fenomén pamäti, analyzuje vývoj aaktuálne formy spomínania, využívajúc metódu oral history, biografické interview apriame svedectvá, ktoré jej slúžia ako zdrojový materiál, najmä vzhľadom ku skutočnosti, že spoločnosť sa už prirodzene dostáva do fázy, keď odchádzajú poslední preživší ipamätníci.
Peter Salner prezentuje obsahy aformy spomienkových podujatí. Zamýšľa sa nad otázkou, či nedochádza kspoločenskému otupeniu, „presýteniu“ tematikou holokaustu. Vzávere konštatuje, že nemožno hovoriť oúnave zholokaustu, ale o stereotypoch pri pripomínaní tohto obdobia. Historické obdobie slovenského vojnového štátu aholokaustu predstavuje aj tridsať rokov po Novembri ´89 aktuálny fenomén, ktorý na jednej strane spoločnosť interesuje, no na strane druhej ju rozdeľuje.
Takmer po tridsiatich rokoch vyšlo vminulom roku druhé vydanie knihy historika Ivana Kamenca Po stopách tragédie. Kniha sa považuje za priekopnícku prácu, zásadné dielo tematizujúce holokaust. Text knihy vznikol už pred päťdesiatimi rokmi ako dizertačná práca autora na Historickom ústave SAV asleduje vznik, priebeh avývoj protižidovských rasových zákonov vrozpätí rokov 1939 – 1945.
Druhé vydanie je reakciou na revizionistické snahy, ktoré nepopierajú prenasledovanie židovských občanov slovenského vojnového štátu, zároveň však tvrdia, že za tragický osud si môžu sami. Tento naratív je vspoločnosti latentne neustále prítomný. Nové vydanie je obohatené opodkapitolu, ktorá sa zaoberá postojmi židovskej komunity kantisemitskej politike vojnovej slovenskej republiky. Autor poukazuje na to, že vzdor proti politike štátu mal najskôr podobu charitatívnu či obrannú aaž neskôr získal rozmer aktívneho odboja vSlovenskom národnom povstaní. Napriek tomu, že ide oodbornú publikáciu, je čitateľsky príťažlivá.
Minulý rok 4. júna uplynulo 100 rokov od podpísania tzv. Trianonskej zmluvy, ktorá významným spôsobom ovplyvnila politické aetnické hranice strednej Európy. Historik Roman Holec vtomto kontexte predstavil komplexnú monografiu Trianon – triumf akatastrofa. „Trianon znamená vslovenskom vnímaní jeden zo začiatkov novej éry, pričom vznik Československa má podstatne silnejšie miesto vhistorickej pamäti. Pocity triumfu, ktoré vnímali súčasníci, sa už pominuli, asú už dávno preč. Maďarské vnímanie Trianonu je podstatne širšie. Je za ním koniec čohosi veľkého ahistorického, súčasne začiatok, ktorý nikto nechcel. Trianon stojí na časovej osi oveľa výraznejšie, súčasne sú naň naviazané pocity krivdy anespravodlivosti, ľudskej inárodnej tragédie, pokorenia aizolácie.“
Snaha ovyvážený pohľad na dejinnú udalosť, ktorá je odlišne vnímaná na opačných brehoch Dunaja, je explicitne prítomná už vpodtitule knihy. Napriek tomu, že autor na Trianon nazerá zo slovenského pohľadu, objektívne ho vyvažuje podrobnou historickou analýzou ainterpretáciou.
Roman Holec sa neobmedzil len na samotnú Trianonskú zmluvu, ale historickú udalosť dáva do kontextu sobdobím pred ňou apo nej, čím súvislosti prepája azároveň neponúka čitateľovi len čierno-biele videnie. Udalosť nevníma len dejinne ako ukončenie jednej zlomovej historickej etapy, ale aktualizačne otvára otázky, ktoré sa objavujú sbojom za revíziu tejto zmluvy aproti jej revízii. Náročnosť ahutnosť odbornej témy historik veľmi funkčne vyvažuje prerozprávaním príbehu vpodobe zaujímavej historky, perličky či citátu. Za ocenenie stojí aj prítomnosť reflexie dobových udalostí vbeletrii slovenských autorov.
Historici Jozef Hyrja aJakub Drábik založili vydavateľstvo Hadart Publishing, ktoré sa špecializuje na publikácie zoblasti histórie aspoločenských vied. Vminulom roku zarezonovali dve knihy, ktorých vydanie agrafický dizajn sú výsledkom startlabovej kampane.
ʳܲá Tisovi poza chrbát (ed. Jozef Hyrja) predstavuje súbor sedemnástich popularizačných textov slovenských vedcov a publicistov, ktoré rúcajú predstavy oidylickom slovenskom štáte na čele skatolíckym kňazom Jozefom Tisom. Kniha predstavuje udalosti, témy aľudí, ktorí takýto obraz ovojnovom slovenskom štáte demaskujú. Na jednej strane sa Slováci podieľali na arizácii, vmene vlastného prospechu udávali svojich židovských spoluobčanov a ako príslušníci Hlinkovej gardy sa podieľali na deportáciách, na druhej strane sa našlo množstvo takých, ktorí uprednostnili ľudskosť adokázali „poza Tisov chrbát“ pomáhať, aktívne sa stavať na odpor proti nariadeniam štátu aangažovať sa pri záchrane spoluobčanov. Kniha rozpráva o osudoch ľudí, ktorí sa postavili na stranu dobra aich vzdor prispel kprehre ľudáckeho režimu. Autori vychádzajú zdobových dokumentov, archívov aoral history. Záverečná kapitola Tomáša Strena (namiesto doslovu) je snahou priblížiť etapy života Jozefa Tisa na základe nepublikovaných dokumentov vo vzťahu kosobnostiam ainštitúciám židovskej komunity.
Keď sa povie Čína, obvykle sa naše predstavy spájajú smnožstvom ľudí, smogom, jedlom, lacným tovarom vhistorických budovách miest, porušovaním ľudských práv a komunizmom. Kniha ܱľdz? s„príručkovým“ podtitulom Všetko, čo potrebujete vedieť osúčasnej Číne, prináša ucelený pohľad na politické usporiadanie – viaceré územné spory, konflikty, kolísajúce medzinárodné vzťahy, hospodársko-ekonomické väzby či náboženské a kultúrne osobitosti tejto rozľahlej krajiny. Zároveň však prostredníctvom mikropríbehov jednotlivcov zachytáva ľudskú každodennosť. Mladí editori Kristína Kironská aRichard Turcsányi spolu spoprednými expertmi na Čínu v samostatne koncipovaných kapitolách zrozumiteľným, jasným štýlom oboznamujú laickú, ale aj odbornú verejnosť sfenoménom Čína, ktorá sa nepopierateľne stáva jednou znajrýchlejšie rastúcich veľmocí sveta. ʳܲá komplexne azoširoka odpovedá na otázku, prečo je to tak.
Historici zHistorického ústavu SAV vBratislave (ed. Slavomír Michálek) nadviazali na popularizačnú publikáciu História zadnými dverami druhou časťou srovnomenným názvom, doplneným o číselné označenie 2. ʳܲá je chronologicky rozdelená na tri časti, vktorých sa nachádzajú jednotlivé príbehy (kapitoly). Nezvyčajné, niekedy úsmevné či bizarné príbehy zo slovenských dejín sú určené pre milovníkov histórie, ich popularizačný charakter sa odráža už vsamotných názvoch kapitol, ktoré vzbudzujú záujem čitateľa na „prvé prečítanie“. Čitateľsky príťažlivá je tematická pestrosť, variabilita. Okrem zábavnej, oddychovej funkcie však kniha prináša aj množstvo historických faktov adobových súvislostí.
Panoptikum miest snádychom histórie anostalgie zachytávajú publikácie viažuce sa na miesto – mesto. Jozef Šebo vknihe Kaviarne, krčmy avinárne vBratislave 1960 – 1989 sprístupňuje atmosféru aducha bratislavských kaviarní, vinární, viech, krčiem či reštaurácií (Kryštál, Štefánka, Tatra revue, Carlton, Metropolka) aich hostí. Výnimočnosť týchto miest sa spája so svojráznosťou osobností, ktoré ich pravidelne navštevovali. Boli prostredím, kde sa stretávali členovia umeleckých skupín, vznikali literárne diela, kde pulzoval život aviedli sa vášnivé diskusie. Juraj Šebo faktograficky asociologicky prináša informácie onajznámejších podnikoch, stručne sa venuje ich histórii, dokumentuje autentické svedectvá nielen obrazovým materiálom, ale aj rozhovormi. Zachytáva atmosféru apopulárnym štýlom prináša čitateľovi plastický obraz jedného zfenoménov bratislavskej histórie.
Bratislavské fabriky aodbornejší výklad onich si zvolila historička Viera Obuchová vmonografii Priemyselná Bratislava. Dnešné hlavné mesto bolo na prelome 19. a20. storočia rozvíjajúcim sa priestorom svýznamným priemyslom. Protikladom je dnešná Bratislava – pôvodné priemyselné areály sa likvidujú (alebo boli zlikvidované), niektoré sa podarilo úspešne premeniť na priemyselné pamiatky. Autorka na základe archívnych dokumentov predstavuje priemyselné areály abudovy, ich históriu, základné fakty oobjektoch, výrobkoch asvetových úspechoch. Kniha odborne sleduje komplexný vývoj priemyslu vBratislave ajjeho vplyv, význam aprínos vdanom období pre ňu.
Paríž bol na začiatku minulého storočia mestom umelcov. Historik Martin Vašš vpublikácii Zmenení Parížom. Slovenskí umelci aParíž v20. storočí hľadá odpovede na otázky, ako mesto na Seine ovplyvnilo, umelecky aosobnostne formovalo slovenských umelcov. ʳܲá odborne, ale sohľadom na čitateľa predstavuje reprezentatívny výber umelcov, najmä spisovateľov avýtvarníkov, ktorých pobyt vParíži ovplyvnil, azároveň identifikuje hlavné etapy tohto vplyvu. Tridsaťpäť medailónov má diferencovaný rozsah vzávislosti od zdrojov a predstavuje verejnosti známe imenej známe mená, ktorých hlavným spojením je skúsenosť sumeleckým Parížom Knižné rozhovory
Minulý rok opätovne prináša žáner knižného rozhovoru, ktorý sa formoval srôznymi variáciami v niekoľkýchdvoch podobách: ako knižný portrétny rozhovor, ako dvojrozhovor ľudí, ktorých spája spoločná téma, či knižný rozhovor sprevádzaný výkladovým textom, ktorý nadobúda charakter monografie a „intelektualizuje“ dialóg.
Kprvej skupine patrí rozhovor novinárky Ľuby Lesnej sfilozofom, politológom apolitikom Miroslavom Kusým snázvom Byť slušný nestačí. Hovory nesú prívlastok „rozhovory na poslednú chvíľu“. Vznikali vroku 2019, keď ich spoluautor prežíval posledné dni svojho života. Vydania knihy sa už nedočkal, no nedopovedané vyslovili nazáver jeho najbližší. Rozhovor sa venuje dominantne reflexii profesijného života, ktorý sa prekrýva svýznamnými dejinnými medzníkmi, na ktorých sa výraznou mierou podieľal. Kniha sa člení na kapitoly, vrámci ktorých sa partneri v dialógu venujú jednotlivým témam.
Nosné témy rozhovoru sa dotýkajú detstva, štúdia, vedeckého pôsobenia, významným historickým míľnikom – 1968 – okupácia, normalizácia, Charta 77, disent aponovembrové udalosti. Na pozadí autentických rozhovorov sa tak premieta film historických udalostí. Miroslav Kusý je racionálny apriamočiary, vrozhovoroch nie je prítomná nostalgia ani sentiment. Rozprávaniu dominuje vecný aotvorený pohľad na jeho pôsobenie vo verejnom priestore ina dejinné udalosti aich predstaviteľov. Fakty, ktoré dialogický partner prezentuje, prispievajú kpoznaniu základných udalostí slovenských dejín. Dokáže sa prihlásiť kvstupu do KSČ aotvorene priznávapochybenia po roku 1989, na druhej strane nehyperbolizuje svoje pôsobenie vdisente. Spomienky sa dotýkajú aj jednotlivých osobností cez prizmu situácií, stretnutí aprežitých udalostí. Vpodhubí rozhovorov sa neustále vynára otázka svedomia amorálna dilema, ako sa zachovať vsituácii, keď ste vystavení sledovaniu, perzekúcii anátlaku. Vzhľadom na okolnosti, za ktorých kniha vznikala, jej nemožno vyčítať chýbajúci hlbší prienik akomplexnejší pohľad na osobnosť Miroslava Kusého. Posledná osobná výpoveď Miroslava Kusého nesie významné posolstvo: „Pre mňa má angažovaný občan oveľa väčšiu spoločenskú cenu ako slušný človek. Ato aj vprípade, že sa mýli, že vyvoláva hádky, vedie spory, že je považovaný za ,konfliktného´ človeka. Pravdaže, angažovaný občan nie je anesmie byť protikladom slušného človeka. On je jeho nevyhnutným logickým pokračovaním vrozvinutej demokratickej spoločnosti. Tam, kde slušný človek končí, angažovaný občan začína. Klobúk dole pred slušným človekom. Pestujme si ich, lebo ich nikdy nie je a nebude dosť. Iba ztohto podhubia nám vyrastajú angažovaní občania, ktorí sú ochotní za princípy týchto ľudí bojovať. Títo patria na tabuľu cti obce.“
Ján Štrasser patrí knajvýznamnejším autorom knižného rozhovoru unás. Dialóg vníma ako spoločnú tvorbu pýtaného apýtajúceho sa. Vroku 2020 nezalovil vumeleckom rybníku, ale za partnera vdialógu si vybral popredného slovenského psychiatra apsychoterapeuta Jozefa Hašta. Rozhovory pod názvom Slovo blázon nepoužívam vznikali v priebehu polroka – od októbra 2019 do marca roka 2020.
Štrasser už tradične postupuje chronologicky: orientuje sa na detstvo v rodnej Banskej Štiavnici, rodinné zázemie, študentské roky a podnety, ktoré Jozefa Hašta smerovali ku kariére doktora psychiatrie. Autor predstavuje svojho partnera v dialógu nielen ako špičkového odborníka, ale aj ako spoločenskú a občiansku osobnosť. Spomínaním sa vracajú do normalizačných čias, keď Jozef Hašto zakladá „samovzdelávací samizdatový krúžok“, v ktorom sa od roku 1977 pravidelne raz do mesiaca stretávali psychiatri apsychológovia. Organizovali aviedli vzájomné diskusie a prednášky, pričom čerpali znedostupnej zahraničnej, najmä západnej odbornej literatúry.
V rozhovoroch sa vracajú k Otvorenému listu premiérovi Vladimírovi Mečiarovi, pod ktorý sa podpísali slovenskí psychiatri a ktorého bol Ján Hašto iniciátorom. Pozornosť venujú traumatickej kauze Hedvigy Malinovej, ktorú po útoku psychoterapeuticky viedol. Významná časť dialógov sa venuje špecifikám psychiatrickej vednej disciplíny, jej osobnostiam anajznámejším psychiatrickým diagnózam.
Jozef Hašto otvorene vystupuje ako liberálny demokrat. Štrasser sa vtejto súvislosti nebojí siahať po kontroverzných témach aHašto priamo prezentuje svoje politické preferencie, pričom sa nevyhýba kultúrno-etickým otázkam, ako je eutanázia, homosexualita, sobáše párov rovnakého pohlavia aadopcia detí takýmito pármi. Vystupuje otvorene asebavedomo, dokáže si vziať slovo, ak má pocit, že nepovedal ktéme všetko. Štrasserovi sa opätovne podarilo komplexne predstaviť výraznú slovenskú osobnosť. Predstavil čitateľovi odborníka voblasti psychiatrie azároveň angažovaného občana, presvedčeného liberálneho demokrata vysoko si vážiaceho slobodu.
Ku knižným rozhovorom, vktorých autor spovedá viacerých respondentov, patrí kniha Ivany Havranovej sjednoduchým, ale výstižným názvom 徱š. Autorka vknihe spovedá priateľov aznámych, ktorí včasoch okupácie emigrovali zČeskoslovenska arozhodli sa začať odznova vinej krajine. Jedenásť respondentov odpovedá na príbuzne formulované otázky, ktoré sa dotýkali príčin odchodu, pocitov prežívajúcich pri emigrácii anového života vcudzej krajine. Niektorí znich sa na Slovensko vrátili, iní sa pravidelne vracajú. Výber spovedaných je pomerne pestrý, ztoho vyplývajú rôzne motivácie kodchodu ajedinečné životné osudy, ktoré sa naplnili vcudzom prostredí, ale itaké, ktorých emigrácia pohltila. Napriek zaujímavej téme apestrej palete vybraných sa autorke nepodarilo hlbšie preniknúť do témy. Rozhovory sú krátke, plávajú po povrchu, dokážu na malú chvíľu zaujať čitateľovu pozornosť, no vjeho vedomí nezanechávajú intenzívnejšiu brázdu.
Zaujímavú formu rozhovoru zvolili Monika Vrzgulová aPeter Salner. Názov Dvojrozhovor opamäti, etnológii,meste je dialógom dvoch kolegov etnológov. Knihu vytvorili ako spoločné dielo, vktorom vystupujú ako rovnocenní partneri. Vprvej časti spovedá Monika Vrzgulová, vdruhej si úlohy vymenia apýtajúcim sa stáva Peter Salner. Obaja majú krozhovoru blízko, keďže vrámci svojich etnografických výskumov sa venujú oral history (s oboma sa stretneme pri hodnotení knihy Holokaust).
Obaja autori pristupujú kdialógu „vedecky“, keď si vyjasnili metodológiu vedenia rozhovoru. Vybrané otázky boli spoločné, najmä tie, ktoré sa dotýkali rodiny, detstva, školy avzťahu ketnológii, pričom pri ich kladení postupovali chronologicky. Zároveň špecifikovali otázky pre každého zvlášť sohľadom na osobnosť.
Osobitosťou vzájomného dialógu je predovšetkým jeho podoba, ktorá mala písomnú formu. Dialóg je výrazne asymetrický. Respondenti dostávajú pomerne široký priestor na odpovede (čo vyplýva zpísomnej podoby dialógu, keď dialogický partner má dostatočný čas na spomínanie), ktoré majú charakter rozprávania a vtomto kontexte Peter Salner vystupuje ako pútavejší zdvojice. Príťažlivé sú najmä časti, vktorých sa autori venujú svojmu detstvu arodinnému zázemiu, zaujímavé sú ipasáže etnografického charakteru, vktorých opisujú svoje rodné mestá (Bratislava, Trenčín). Dôležitú úlohu vrozhovoroch zohráva aj blízky kolegiálny, priateľský vzťah, ktorý sa zrkadlí vdialógoch, apodieľa sa na autentickosti.
Kniha Nezlomní. 18 otvorených rozhovorov oautizme prináša odpovede na otázky opodobách autizmu, jeho príčinách, oživote stouto diagnózou, rodinnej situácii, partnerských vzťahoch. Autor Jozef Bednár spovedá štrnásť rodín, ktoré zasiahol autizmus dieťaťa aboli ochotné otvorene rozprávať oproblémoch, starostiach, ale aj radostiach každodenného života. Príbeh každej rodiny je jedinečný, tak ako je jedinečné každé autistické dieťa. Jednotlivé rozhovory s rodinami dopĺňajú rozhovory sodborníkmi vdanej oblasti, ktorí popularizačne analyzujú problematiku autizmu. Rozhovory sú emocionálne nasýtené, vzbudzujú citové pohnutie, sú naplnené vzácnou vnútornou silou, odvahou abojovnosťou. Kniha sa prihovára krodičom, ktorí majú podobne výnimočné deti, ale intenzívne sa obracia aj kverejnosti so žiadosťou opodporu, spolupatričnosť, empatiu anajmä ohľaduplnosť.
Kdruhej skupine knižných rozhovorov, ktoré sa svojím tematickým zameraním aformálnym spracovaním približujú knáučnej komunikačnej sfére, patrí rozsiahla knižná publikácia divadelnej kritičky Ľubice Krénovej snázvom Martin Huba. Vrámci edície Osobnosti − oosobnostiach slovenského divadla prináša portrét jeho majstrovského herectva aosobnosti. Hutná monografia prekvapuje svojou kompozičnou stratégiou. Autorka komponovala publikáciu vodvoch vrstvách, ktoré na základe časovej postupnosti rozdelila do siedmich kapitol.
Prvý plán predstavuje precíznu analyticko-interpretačnú časť, ktorá sa zameriava na vývinový herecký oblúk, klenúci sa od nedostatočne obdarených hrdinov kfilozoficky aemočne hlbokým postavám, ale aj na pedagogické arežisérske pôsobenie a rozbory divadelných hier na pozadí dejín slovenského divadla. Ako kontrapunkt vyznieva druhý plán, ktorý má podobu osobného, intímneho interview. Dotýkajú sa tak dve žánrové podoby odborného výkladového textu – prvý čitateľa „akoby“ uvedie, pripraví na rozhovor adruhý rozplieta labyrint zákutí umeleckej tvorby, životných okolností, umelcových spomienok, postojov ahodnôt. Oba plány prinášajú komplexný, plastický pohľad na umeleckú osobnosť Martina Hubu, ale aj špecifickosť slovenského a čiastočne českého divadelníctva vdejinnom aspoločenskom kontexte. ʳܲá je výnimočným všestranným dielom, kčomu prispieva icitlivé avkusné formálne spracovanie.
Zrkadlenie dvoch významných predstaviteľov slovenského divadelníctva prináša kniha Horák – Polák spodtitulom Hovory odivadle. Vysokoškolský pedagóg, teoretik apriekopník slovenského alternatívneho divadla spovedá jedinečného divadelníka, činoherného, operného, filmového režiséra avysokoškolského pedagóga Romana Poláka. Toto spojenie dodáva rozhovorom špecifickú spriaznenú esenciu. Text knihy osciluje medzi odborným textom ajedinečnou autorskou skúsenosťou, ktorú reprezentuje osobná výpoveď Romana Poláka vrámci dialógu. Tomu zodpovedá aj kompozícia publikácie.
Titulu dominujú dve hlavné časti. Prvá ponúka esejistický, analyticko-synteticky ladený text Karola Horáka, mapujúci biografiu Romana Poláka, jeho rodinné a kultúrno-spoločenské zázemie, ako aj osobnostné charakteristiky. Súčasne prináša genézu talentovaného režiséra, pričom sa cielene zameriava na jej prvú fázu, významne poznačenú poetikou amatérskeho divadla. Druhá, najrozsiahlejšia časť, predstavuje dialóg, vktorom Karol Horák spovedá Romana Poláka, pričom vo veľkej miere necháva komunikačný priestor spovedanému. Rozhovory sa venujú prevažne divadelnej réžii. Analyzujú špecifiká slovenského javiskového umenia, pričom Polák predstavuje pracovné postupy, metódy askúsenosti s inonárodným divadelníctvom. Vyhýbajú sa osobným, súkromným témam, tie v okrajovej podobe prenikajú na povrch len cez autentickú režisérsku osobnosť Romana Poláka. Kontúry činorodej osobnosti Romana Poláka knihou Horák – Polák. Hovory odivadle dostali svoju reálnu, autentickú podobu.
Vknihe Zakázaná výstava 77 DzٲDZٱľDZ Daniela Pastirčáka aRudolfa Prekopa nehrá rozhovor dominantnú úlohu, podieľa sa však na dotváraní autentického výrazu tejto nevšednej publikácie. Kniha podáva jedinečné svedectvo ovnútornej slobode aodvahe mladých ľudí – stredoškolákov. Editori predkladajú „dokument“ oprípade zakázanej výstavy vKošiciach aprinášajú prvú zmienku oudalostiach spájajúcich sa stouto výstavou.
Skupina študentov košickej Strednej umelecko-priemyselnej školy – Ľubo Badiar, Jaro Beliš, Jozef Groch, Jozef Kružidlo, Milan Laciak, Dušan Očkovič, Daniel Pastirčák, Rudo Prekop, Edo Štefan agymnazista Erik Groch – v júni 1977 bez súhlasu školy inštalovala výstavu výtvarných prác (grafiky, maľby, plastiky) vsprievode poézie aprózy. Uvoľnenú kreativitu afrustráciu zovšadeprítomného budovateľského socializmu pretavili do provokatívnych diel. „Zakázaná výstava bola práve otomto: okonflikte medzi slobodným jednotlivcom arežimom. Bola protestom proti totalitnej moci, proti duchu doby, ktorý človeka zotročoval nielen zvonku, ale izvnútra. Azda preto vnej bolo toľko skepsy, no bolo vnej ešte čosi: radosť ztoho, že slobodne tvoríme.“ Vspomínanom duchu doby sa našiel udavač pod krycím menom Ekonóm, následne prišli „opatrenia“ voči mladým študentom.
Konzekvencie zvýstavy mali podobu znížených známok zo správania, podmienečné vylúčenie zo školy, nepripustenie kmaturite avylúčenie Daniela Pastirčáka zo štúdia. Svedectvo doby prinášajú jednotliví aktéri prostredníctvom spomienok, ktoré majú rozličnú žánrovú podobu (úvahy, spomienky, listy, rozhovory). Reportážne prvky reflektujú jednotlivých aktérov, ktorí s dávkou nostalgie, ale sobdivom spomínajú na vlastnú revoltu afragmenty vystavených diel (zväčšej časti sa ich nepodarilo zachovať). Text dopĺňajú básne, fotografie, reprodukcie výtvarných diel. Kniha zaujme aj svojím citlivým výtvarným spracovaním, ktoré atmosféru vypovedaného dotvára.
Biografie
Žáner biografie si najčastejšie kladie za cieľ prerozprávať životný príbeh výnimočnej osobnosti. Rovnako biografická literatúra opakovane reflektuje ananovo interpretuje životy postáv zrôznych oblastí histórie. Zároveň objavuje nové svedectvá ľudských osudov. šٰ uvedené pohľady na biografiu priniesol aj knižný rok 2020.
Výnimočný príbeh úspešnej Slovenky prináša kniha Žena zMarsu – Michaela Musilová, ktorú napísala Lucia Lackovičová, . Michaela Musilová je astrobiologička a marsonautka, ktorá sa venuje výskumu extrémofilov. Ide oorganizmy, ktoré dokážu prežiť vextrémnych fyzických ageochemických podmienkach, škodlivých pre ostatné organizmy na Zemi. Ako veliteľka posádky sa zúčastnila viacerých simulovaných misií na Mars aMesiac pod záštitou NASA. Autorka prináša pohľad na mladú ženu, ktorá prekonáva prekážky svojou odvahou, vytrvalosťou aambicióznosťou.
Michaela Musilová čitateľa sprevádza obdobím detstva, keď sa často sťahovala a neustále si musela zvykať na nové, najmä školské prostredie, no časté sťahovanie jej zároveň prinieslo štúdium viacerých cudzích jazykov. Pomerne skoro pochopila, že ju to ťahá kvede, najmä k tajomstvám vesmíru aživota vňom. Tomuto snu podriadila všetko. Študovala na prestížnych zahraničných univerzitách po celom svete, pričom na to, aby mohla študovať, musela často zháňať financie prostredníctvom grantov aštipendií, uskromňovať sa ahľadať lacnejšie alternatívy cestovania, ubytovania a stravovania. Po získaní doktorátu na Bristolskej univerzite sa vrátila na Slovensko, aby svoje vedomosti askúsenosti zúročila. Práve „slovenské“ obdobie poukázalo na smutnú realitu vedeckého výskumu na Slovensku.Aktuálne je zamestnaná vhavajskom observatóriu, kde sa venuje simulovaným misiám na Mars aMesiac.
Kniha o mladej výskumníčke má viacero úrovní: čitateľ ju môže vnímať ako motiváciu ísť za svojimi snami napriek prekážkam aniekedy aj neprajnosti, zároveň ide oknihu, ktorá významne popularizuje vedu aženu ako vedkyňu, alemožno ju vnímať ajako životopis zaujímavej osobnosti. Text publikácie nie je lineárny, miestami upúšťa od chronológie, časté sú perspektívne konektory. Miestami sa tak vytráca konzistentnosť textu ačitateľ sa dostáva do spleti inštitúcií, výskumov a vedeckých projektov. Napriek tomu je plná životnej energie aentuziazmu.
Podobu svedectva má kniha Róberta Cvi Bornsteina Záblesky vtemnote. Prvých 23 rokov môjho života. Pôvodne vyšla vhebrejčine, keď mal autor 87 rokov, vslovenskom preklade sa dostala kčitateľovi až vlani, keď autor oslávil 94. narodeniny. Ako už názov vypovedá, kniha hovorí o pomerne krátkom období detstva amladosti, ktoré poznačilo život autora aživoty všetkých, ktorí prežili holokaust. Rodený Prešovčan prežil svoje rané roky vortodoxnej židovskej rodine. Pod vplyvom dejinných udalostí sa musel skrývať na viacerých miestach, jedným znich bola ipivnica rodičovského domu, aako osemnásťročný sa podieľal na ilegálnej činnosti astal sa účastníkom SNP. Po vojne sa stal tajomníkom HaŠomer (hnutie, ktorého snahou bola židovsko-slovenská syntéza) vČeskoslovensku avroku 1949 emigroval do Izraela.
Autor opisuje spoločenskú situáciu vČeskoslovensku aneskôr, dominantne, vobdobí vojnového slovenského štátu. Reflektuje život židovskej rodiny akomunity vrodnom meste. Chronologicky ajednoducho dokumentuje svoj životný príbeh. Kniha je zároveň poďakovaním nezištným ľuďom, ktorí pomáhali prenasledovaným napriek hrozbe straty života a tiežvarovaním pred opakovaním chýb zminulosti.
辱DZٱľ Ľubo Olach mapuje osudy slovenských osobností, oktorých vplyve avýzname vhistorickej reflexii nie je veľmi počuť. Po knihách Vavro Šrobár, Guvernér Karvaš prichádza srománom Osuský – zabudnutý diplomat. Autor sa pri výbere osobností, ktorých život spracúva do umeleckej podoby, riadi istou multifunkčnosťou, vrstevnatosťou vybranej osobnosti.
Kniha zaznamenáva diplomatickú činnosť Štefana Osuského, ktorý ju podriaďoval výsostne záujmom Slovenska, jeho pôsobenie ako vyslanca Slovenskej ligy vŽeneve aParíži, ako aj pretrvávajúci rozporuplný vzťah sEdvardom Benešom. Autor upozorňuje na význam Osuského osobnosti, vyzdvihuje jeho podiel (spolu so Štefánikom) na vzniku Československa, ako aj na podpise Trianonskej mierovej zmluvy. Priznáva sa kobdivu osobnosti Osuského arozširuje ho aj na čitateľa. „V múzeu Paláca národov vŽeneve je len zopár portrétov významných osobností, ktoré sa zapísali do dejín Spoločnosti národov, predchodkyne Organizácie Spojených národov. To všetko predkladá na pozadí intríg, bojov akonfliktov. Patrí medzi nich iniciátor spoločnosti národov, americký prezident Woodrow Wilson, jeden zotcov zjednotenej Európy, Aristid de Briand, francúzsky socialistický politik, ktorý bol šesťkrát premiérom Francúzska (...). Spolu stýmito velikánmi je tam aj Štefan Osuský, jeden zduchovných pilierov Spoločnosti národov.“
Ľubo Olach tradične pracuje sfiktívnym príbehom, kde sa striedajú dialogické pasáže svýkladovými, ktoré sú zdrojom jednotlivých faktov. Tie faktografické znova dominujú nad rozprávačskou líniou príbehu.
Historik Jozef Leikert nadväzuje knihou Mňačko aIzrael na monografiu Taký bol Ladislav Mňačko (2008). Tentoraz upriamuje pozornosť na dramatické obdobie rokov 1967 a1968, ktoré výrazne ovplyvnili nielen československé dejiny, ale aj osobný príbeh Ladislava Mňačka.
Vroku 1967 Mňačko odcestoval do Izraela na protest proti prerušeniu diplomatických vzťahov vtedajšieho Československa sIzraelom a následne poskytol rozhovor zahraničným médiám. Po desiatich mesiacoch, pred augustom 1968, sa vrátil.. Následkom bolo vylúčenie zKSČ, odobratie štátnych vyznamenaní aštátneho občianstva. Po augustovom dianí emigroval do Rakúska, kde žil až do roku 1989.
Autor vpublikácii pátra po odpovediach na otázky, aké osobné či politické príčiny sa podieľali na konaní jedného znajpopulárnejších spisovateľov vČeskoslovensku. Precízne pracuje sdobovými dokumentmi, využívajúc najmä archív bezpečnostných zložiek – výpovede, svedectvá, dobové články, listy. Čitateľsky príťažlivá je línia, ktorá sa venuje vzťahu s osudovými ženami – prvou židovskou manželkou Hedvigou adruhou manželkou Evou, dcérou Ivana Kraska. J. Leikert do hĺbky rozoberá Mňačkov pobyt vIzraeli, vyhýba sa subjektívnemu hodnoteniu, nemoralizuje, atak sa značne podieľa na aktualizovaní obrazu spisovateľa, ktorý napriek svojej kontroverznosti patrí knajvýznamnejším osobnostiam československej literatúry.
Vroku 1960 sa niektorí politickí väzni (iní nie) nespravodlivo perzekvovaní komunistickým režimom dožili prepustenia na slobodu. Jedným znich bol autor knihy Ako sa spieva vklietke, spisovateľ, básnik abývalý politický väzeň Rudolf Dobiáš. ʳܲá reflektuje príbeh väzňa, ktorý sa po siedmich rokoch prežitých vJáchymovských lágroch ocitá na socialistickej slobode, spomína na svojich spoluväzňov apriateľov (v samostatných kapitolách, vktorých prináša vlastné reflexie, ale aj faktografické údaje), ktorí mu po návrate zväzenia nezištne pomáhali – medzi nimi sú okrem iných maliari, spisovatelia, novinári. Podáva svedectvo opäťdesiatych rokoch aosvojej silnej viere, ktorá sa vžiadnom momente neoslabila. Kniha je apelom na spoločenstvo, aby nezabudlo na hrôzy komunistického režimu. „Odpustiť, ale nezabudnúť, poradili nám naše deti. Nezabúdanie je najúčinnejšia metóda, ako sa udržať nad hladinou, aby sme videli svoj prístav anepomýlili si ho siným.“
Vroku 2020 žánrovo dominovali knižné rozhovory sambíciou oportrét anajmä monografie, ktoré sa tematicky vracajú do histórie. Vtomto kontexte sa začína objavovať aktualizačný prvok – na históriu sa nazerá zdnešnej perspektívy, na historické témy v zmysleich dôsledkov pre súčasnú spoločnosť. Historici ako prví dokázali reflektovať vkontexte histórie súčasnú pandemickú situáciu.
Vliteratúre faktu je nesmierne dôležité dostať sa za oponu faktu, nielen pridávať fakt ku faktu. Vminulom roku sa podarilo preniknúť za túto oponu faktografickým, ale aj estetickým stvárnením viacerým autorom. Ľubici Krénovej amonografii Martin Huba, Danielovi Pastirčákovi aRudolfovi Prekopovi, ktorí multižánrovou knihou Zakázaná výstava 77 spojili autentické spomínanie so silou estetického výrazu, aRomanovi Holecovi vpublikácii Trianon – triumf akatastrofa svojím vyváženým aktualizačným výkladom.
PhDr. Jana Kičura Sokolová, PhD. (1981)
Vyštudovala slovenský jazyk a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií Prešovskej univerzity v Prešove. Odborne sa venuje vývinu syntaxe v ranej ontogenéze dieťaťa a štylistike.
