ղľáԾ
... On, Národ, tak ako vie byť nevypočítateľný, vie sa irozdeliť na jednotlivých ľudí. Ana bystrých čitateľov adivákov sa Milan Lasica mohol vždy spoľahnúť. Už nemusel čakať, či ho Národ, zneistený konšpiračnými webmi avlastnou hlúposťou znesie. Stačí, ak tvorcu milujú jednotliví ľudia.
Milana Lasicu som osobne nikdy nestretol, nikdy sme nesedeli pri káve apredsa mám pocit, že mi odišiel ktosi blízky. Bol som iba jeho čitateľom apredovšetkým divákom – divadelným, koncertným, televíznym. šٰ spomínané médiá obsiahol snoblesou.
SL. (formulácia „s Milanom L.“ by znela príliš kriminálne) bolo ozaj veselo, čo sme My, Národ, ocenili vdobách, keď nám prílišdo smiechu nebolo. Aj by sa tislo na jazyk, že to preto, lebo minulosť za vlády červených bratov bola temná, ale jazyk sa to zdráha vysloviť, pretožeprítomnosť shnedými bratmi abratmi... (akú farbu majú bankovky?) – tú sme veru nečakali – sľubuje časy ešte temnejšie.
Kdesi som už napísal, že dvojici L+S muselo na začiatku ich kariéry mohutne liezť na nervy očakávanie Národa, že miesto neho Oni vynadajú komunistom aOn, Národ, bude cítiť zadosťučinenie („juj, ale im to naložili!“) a ešte sa pri tom aj schuti zasmeje, súc na míle ďaleko od epicentra vtipu, ktorý svojim tvorcom prinesie zdrvujúcu vlnu zákazov, no tá ich, našťastie, nezdrví. Ale On, Národ, toto vidieť nikdy nechcel a bol určite spokojný, že tu má – atento výraz zasa lezie na nervy mne – dvoch múdrych klaunov, ako titulovali desaťročia aj Jana Wericha, ktorý sa už nemohol brániť.
Podstatou Lasicovho vtipu bola úspornosť. L+S sa narodili zabsurdnej peny dní po prvej svetovej vojne, keď vzniklo Osvobozené divadlo Jana Wericha a Jiřího Voskovca. Samozrejme, L+S vtedy ešte neboli na svete, ale už sa zrodilo divadlo, ktoré ich predurčilo – divadlo absurdného humoru, nečakaných improvizácií ajazzových hitov Jaroslava Ježka, tvoriace divadelný fenomén, ktorý vyžaroval ďaleko za hranice Prahy aktorý dodnes nikto neprekonal.
Tak V+W – averím, že On, Národ, tvorí ešte dosť príčetných ľudí, čo toto nepokladajú za značku automobilu – inšpirovali ďalšie aďalšie skratky, v60. rokoch predovšetkým S +Š (pre mladších – pozri Semafor), ažnaostatok došlo aj na L+S. AOn, Národ, si to okamžite všimol, pretože vie byť aj pozorný a včasoch neslobody rád číta medzi riadkami.
L+S začiatkom 60. rokov priniesli konečne aj na Slovensko mestský humor. On, Národ, mal už plné zuby estrád asatiry, vktorej sa mohlo neľútostne ťať do pumpárov amäsiarov, čo okrádajú zákazníkov.
Ale skratky, žiaľ, skracujú aj ľudský život, lebo je za nimi extrémne veľa práce. Čas na javisku plynie rýchlejšie, divadelník do noci stojí na pódiu akeď príde po predstavení domov, nedokáže zaspať, lebo produkuje adrenalín aendorfíny vmiere nebývalej. Isto, pomáha to prežiť Nám, Národu, ale aj Im, Umelcom. Spätná väzba patrí ktomu najkrajšiemu, čo herecké povolanie sprevádza. Nie je úžasné mať okamžitú reakciu na svoju prácu? Spisovatelia si to užijú málokedy, žeby aj preto som divadelník?
Žiadna vláda nikdy nemiluje svojich komikov, lebo sa ich bojí. To skrátilo život Werichovi a Voskovca vyhnalo doemigrácie... Askratka L+S? Veď tvorila ostatné desaťročia vdemokracii, poviete si, nikto ju nezakazoval, mala svoje divadlo, vychádzali jej knihy... No, tie knihy neboli až takou samozrejmosťou, nebyť Kaliho Bagalu, ktorý v90. rokoch vydal súborné dielo L+S vtroch zväzkoch amnohých CD nosičoch, ktovie, ako dlho by na vďačnosť pospolitosti čakali.
Našťastie On, Národ, tak ako vie byť nevypočítateľný, vie sa irozdeliť na jednotlivých ľudí. Ana bystrých čitateľov adivákov sa L. – ostatné roky, žiaľ, už bez S. – mohol vždy spoľahnúť. Už nemusel čakať, či ho Národ, zneistený konšpiračnými webmi avlastnou hlúposťou znesie. Stačí, ak tvorcu milujú jednotliví ľudia. A on prelieta zfilmových adivadelných rolí na koncertné pódiá aspieva františko-krištofovsko-veselý jazz alebo pesničky, ktoré vždy majú Filipa.
Už toto by bolo na jeden život dosť, ale nedá sa nespomenúť aj existencia televízna, kde L. lakonicky, sdlhými pauzami – občas sme ho podozrievali, že spí, noto neznamenalo, že sme si ho vážili menej, ako sme si menej nevážili knieža Schwarzenberga za šlofíka vparlamente, ale to bol onakvejší kabaret – no včas otvorilústa aostrá pointa švihla ako blesk.
Nuž, toto Nad Tatrou sa blýskanie jeho humoru tu bude chýbať. Mne, jednotlivým ľuďom amožno sa knám pridá aj On, Národ, hoci určite nie celý. Dajme mu šancu.
Viliam Klimáček (1958)
Prozaik, dramatik,režisér,scenárista,herec.Zakladateľ akľúčová osobnosť divadla GUnaGU.
Milan Lasica (3.2.1940 – 18.7.2021)
Foto: Peter Procházka
