ղľáԾ
Peter Zajac, Koloman Kertész Bagala a Vlado Janček si zaspomínali na významného literárneho vedca (nielen) svojej generácie Milana Hamadu, ktorý nás opustil 13.2. 2023.
Neumlčaný Milan Hamada
(9. september 1933 – 13. február 2023)
Milana Hamadu som poznal ako arbitra elegancie literárnej kritiky šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Jeho polemiky sVladimírom Mináčom aMiroslavom Válkom formovali kultúrnu verejnosť tých čias aboli to vpovojnovej slovenskej kultúre aliteratúre polemiky najvýznamnejšie.
Osobne som Milana Hamadu spoznal ako vydavateľský elév v roku 1969, keď som začal pracovať vo vydavateľstve Smena. Jozef Gerbóc mal na starosti poéziu, ja prózu. Ctižiadosoťou šéfredaktora vydavateľstva Jána Škamlu bolo vytvoriť zúčelového mládežníckeho podniku elitné vydavateľstvo na spôsob českej Mladej fronty. Založil Edičnú radu pre poéziu, ktorej členmi boli Ján Buzássy, Pavel Koyš, Pavol Števček,Miroslav Válek aEdičnú radu preprózu. Jej členmi boli Milan Hamada, Vladimír Petrík, Stanislav Šmatlák, Ján Števček amyslím, žechvíľu aj Albín Bagin. Bola to pri próze najlepšia literárnovedná zostava tých čias anapriek tomu, že sme sMilanom Hamadom neraz polemizovali, lebo polemizovať snajlepšími bolo pre nás výzvou, mal náš rešpekt a jeho ponuka na priateľstvo bola pre každého cťou.
Prichádzajúce časy boli vlastne odchádzajúcimi. Vroku 1971 začali miznúť jednotliví členovia edičných rád, vroku 1972 vydavateľstvo edičné rady včase nastupujúcej normalizácie celkom zrušilo avtom istom roku ztiráže jednotlivých knižiek vypadlo aj moje meno. Román Antona Baláža Bohovia ročných období bol už vytlačený, ale nebol distribuovaný, rovnako to bolo sknihou literárnych reportáží Petra Repku Vstaň achoď! Pre negatívne posudky nevyšiel román Ruda Slobodu ʲäť, ktorý sa stratil, našiel sa až po dvadsiatich rokoch abol publikovaný pod názvom á첹. Podobne pochodil aj Pavel Hrúz sٱ첹óԴdz, ktorý tiež vyšiel až po dvadsiatich rokoch pod názvom Párenie samotárov, ale podobne sa povodilo aj Ivanovi Kadlečíkovi, ktorého kniha esejí Zrečí v nížinách vyšla verejne taktiež až po dvadsiatich rokoch arovnako dopadol aj Dušan Kužel stakmer dokončeným románom Lampa.
Milan Hamada bol nielen sudičkou svojej literárnej generácie, ale aj našej. Nebyť normalizačného ťaženia konfigurovala, zoskupovala apreskupovala by sa slovenská literatúra sedemdesiatych aosemdesiatych rokov celkom ináč. Na tých dvadsať normalizačných rokov doplatila predovšetkým najdynamickejšia, stredná a mladá generácia. Ak chceli verejne publikovať, museli zredukovať svoje poetiky, alebo museli prestať verejne publikovať, lebo ustavične narážali na cenzúru. Vsedemdesiatych aosemdesiatych rokoch vytvárali stratégie vytesňovania dejiny autorských úzkostí ainštitucionálnej inferiórnosti.
Milan Hamada sa stal ešte vroku 1969 šéfredaktorom týždenníka Literárny život, ktorý vydržal len šesť čísel azrušili ho, lebo v dobe normalizácie Աú, tak ako do nej Աú Milan Hamada, lebo sa nepoddal, čo mu potom zazlievali práve tí, čo sa poddali, lebo tak to unás chodí – prstom na tých druhých neukazujú vytesňovaní, ale vytesňujúci.
Až do roku 1989 potom pracoval Milan Hamada vPedagogickej knižnici azaoberal sa dejinami slovenskej kultúry apedagogiky, včom mu pomáhala aj poskytla meno Mária Novacká. Nebol to stratený čas – vroku 1995 mohol vydať Hamada svoju kultúrnohistorickú monografiu Zrod novodobej slovenskej kultúry, ktorá patrí ku kľúčovým svedectvám oslovenskej kultúre ajej dejinách. Aj tá však bola napriekslobodným časom vykúpená nežičlivosťou, závisťou adenunciáciou, acelkom prekvapujúco aj tých, čo boli po roku 1968 postihnutí rovnako ako on, ale po roku 1989 naňho žiarlili, lebo sa im nedostalo od mladej generácie toľkej pozornosti a uznania, aké sa dostalo právom Milanovi Hamadovi.
Dvadsať rokov vPedagogickej knižnici sa Milan Hamada zaoberal pedagógiou. Bol neformálnym učiteľom mladej generácie literárnych vedcov, medzi ktorými vynikal Fedor Matejov. Ten sa sním osobne stretával až kým sa Hamada nevrátil po roku 1989 do Ústavu slovenskej literatúry. Keď odtiaľ odišiel druhý raz, lebo nevedel, prečo by mal znášať nevraživosť nehodných, začal pestovať svoju pedagógiu tretí raz, na Trnavskej univerzite, medzi mladými kultúrnymi historikmi aumenovedcami, ktorí sa učili uňho aufilozofa akultúrneho historikaTibora Pichlera. Robil to fakticky až do konca života, preto oňom napísal Milan Šútovec nekrológ za tých, čo ho poznali ešte z najlepšíchčias Slovenských pohľadov anad hrobom sa sním rozlúčili dvaja mladší žiaci zrozličných oblastí – literárny vedec Fedor Matejov akultúrny historik Tomáš Jahelka. Bola to pocta pre nich, aj preňho.
Vedecká politika tlačí vedcov na Slovensku ku kvantite. Milan Hamada na to nehľadel, jeho dielo sa zakladá na kvalite. Tvorí ho rad knižných publikácií: V hľadaní významu atvaru (1966); Od baroka ku klasicizmu (1967); Básnická transcendencia (1969); Sizyfovský údel (1994); Zrod novodobej slovenskej kultúry(1995), Kritické komentáre.Prvý zväzok (2012); Kritické komentáre.Druhý zväzok (2013); Kritické komentáre.Tretí zväzok. (2013); Odpovede (2013). Odkazom Milana Hamadu je presvedčenie, že spoločnosť utvára kultúra, anie parazitizmus. Aje len vecou spoločnosti, do akej miery má schopnosť toto posolstvo do seba vstrebať.
Peter Zajac
Literárny vedec.
„Nikdy som nerozprával do tmy...“
„Keď raz ja napíšem pamäti,“ smial sa pán profesor zakaždým, keď som vyzvedal, či si aj píše o tom čo rozpráva, „... budú môcť vyjsť až päťdesiat rokov po mojej smrti.“
Milan Hamada bol skvelý rozprávač a veľmi vtipný človek. Najintenzívnejší kontakt sme mali pred desiatimi rokmi, keď som mu k osemdesiatke vydal trojzväzkový autorský výber Kritické komentáre. Už mal ťažkosti so sluchom, ale v tichu obývačky sme sa rozprávali pohodlne. Horšie to bolo vo veľkých priestoroch. Svoj handicap však vždy využil na pobavenie.
Slávnostné uvedenie týchto kníh v kultúrnom centre Dunaj sa nečakane zmenilo na vtipnú hodinovú talk-show dvoch osemdesiatročných pánov. Vladimír Petrík vyslovil prvú dlhú otázku a Milan Hamada sa odmlčal a spýtal: „Ako?“ Odvtedy pán Petrík po každej otázke odložil mikrofón a zreteľne všetko pánovi Hamadovi zopakoval. Po prvej dlhej odpovedi však zaznela pochybnosť: „A nerozprávame len sami pre seba? Pretože je v hľadisku tma. Nikdy som nerozprával do tmy.“ Z publika sa ozvalo: „Hlasnejšie!“ a pán Petrík odložil mikrofón, zakričal pánovi Hamadovi: „Že nás nepočuje, asi je nahluchlý,“ a pán Hamada sa rozosmial: „Ale viac ako ja určite nie.“ Obecenstvo burácalo. „Tlieskajú ti.“ Pán Hamada sa zamyslel: „Áno. Počujem nejaký zvuk. Nenáležitý.“
Pána profesora si vážim pre diela, ktoré napísal. Ale z rozprávaní ma upútalo jedno veľmi dôležité rozhodnutie v mladosti. „Chcel som byť básnikom, a prišiel som na to, že nie som básnik, ja mám iba strašne rád poéziu. Ja som nebol básnik, ja som rozmýšľal pojmovo a nie obrazne.“ A ja rozmýšľam, koľko budem mať opäťdesiat rokov pri čítaní memoárov Milana Hamadu.
Koloman Kertész Bagala
Vydavateľ aorganizátor literárnej súťaže Poviedka.
Zapamätajte si
Bolo to jedno znajkrajších dopoludní môjho života. Bola prvá polovica 90. rokov a môj vysokoškolský pedagóg Milan Hamada sa ma svojím nezameniteľným chrapľavým hlasom opýtal: „Nepôjdete so mnou do Klubu spisovateľov? Majú mi tam odovzdávať nejakú cenu anechce sa mi ísť samému.“ Opatrne som odmietol, predstava hodiny prežitej v spoločnosti uznávaných spisovateľov vo mne ako mladom študentovi kunsthistórie vyvolávala trému. Ale on len kývol rukou apovedal: „To bude dobré, uvidíte.“ Atak sme išli.
Keď sme vošli do podzemia Klubu, odovzdávanie sa ešte nezačalo, ale už bolo plno. Všetci zúčastnení vuniformných tmavých oblekoch asvetlých košeliach. Niektorí vruke pohár vína, vskupinkách alebo vo dvojiciach zápalisto debatovali, samotári pokukávali po obložených misách anaberali odvahu naložiť si na tanierik, lebo po ceremoniáli sa na to každý vrhne aim sa už možno neujde.
Odrazu sa oproti Milanovi Hamadovi snatiahnutou rukou aširokým úsmevom rútil obrovský bradatý muž avolal: „Ahoj, Milan!“ Môj učiteľ zostal stáť abez akejkoľvek emócie vhlase povedal: „Tebe ruku nepodám. Čítal som tie hlúposti, čo si nedávno popísal omojej knihe.“ Dotyčný ruku prekvapene stiahol azmizol vdave.
Takého som ho nepoznal. Dovtedy vždy pôsobil introvertným dojmom avšetky debaty medzi nami sa týkali literatúry aumenia, preto ma jeho razantné zásadové odmietnutie zaskočilo. Ale opäť len kývol rukou apotom ňou ukázal do rohu klubu: „Poďme khentým, tam bude dobre.“ Aprisadli sme si kjeho starým známym Jozefovi Mihalkovičovi aVincentovi Šikulovi. Okamžite sme sa stali súčasťou rozprávačského ohňostroja tejto dvojice. Nerozprávali sa oliteratúre, vyťahovali úsmevné príhody zminulosti ajeden netrpezlivo čakal, kým skončí druhý, aby mohol vytiahnuť ďalšiu historku. Mladícky im svietili oči aMilanovi Hamadovi sa zrazu rozžiarili oči ana tvári sa mu zjavil úsmev. Ani takéhoto som ho nepoznal.
Odrazu sa Mihalkovič zadíval niekam do davu: „Aj henten je tu?“ Šikula sa zadíval jeho smerom. „No, už len ten tu chýbal,“ povedal aobrátil sa na mňa: „Mladý muž, zapamätajte si, že staroba neznamená múdrosť. Keď bol niekto mladý abol chuj, je veľká pravdepodobnosť, že sa zneho vekom stane starý chuj.“ Avtedy sa Milan Hamada chrapľavo rozosmial. Zostali sme pri tom stole aj po oficiálnej časti, môj profesor občas do príhod tých dvoch niekoľkými vetami pridal dôležitý detail, ale sám sa nesnažil byť zabávačom. Iba doplňoval, upresňoval... acelé si to užíval. Vtedy som spoznal túto jeho ľudskú stránku amoje dovtedajšie sympatie knemu vtedy ešte narástli.
Áno, ataký, ako počas toho čarovného doobedia, bol celý čas, čo som ho poznal. Nesnažil sa strhávať pozornosť na seba, schuťou aúsporne prejavovanou vášňou počúval ostatných, dopĺňal ich a keď občas nesúhlasil,okamžite svoj nesúhlas doložil konkrétnymi argumentmi. Pri stretnutí smladými ľuďmi sa nesprával ako nedotknuteľná autorita, ktorá zjedla všetku múdrosť sveta. Viedol snimi dialóg, pýtal sa na ich názor aneostýchal sa kedykoľvek povedať: „Tomu nerozumiem, vysvetlite mi to, prosím.“ Apočúval. Vtomto bol úplne rovnaký aj po vyše štvrťstoročí našej známosti, keď som ho svydavateľom KK Bagalom navštevoval vjeho byte. Medzi ľudí už veľmi nechcel vychádzať, ale viem, že prijímal aj množstvo iných návštev. Každý knemu chodil rád, pretože vždy bolo očom. Teraz, keď odišiel, až bolestne som si uvedomil, oakého skvelého partnera do debaty sme to prišli.
Zapamätajte si: keď bol niekto už ako mladý múdra azrelá osobnosť, je veľká pravdepodobnosť, že taký zostane až do smrti. Prišli sme síce oprofesora Milana Hamadu, ale vďaka tomu, čo tu zanechal, to bude dobré. Uvidíte.
Vlado Janček
Básnik, prekladateľ, dramaturg ahudobník.
Foto: Tomáš Jahelka. Zdroj: Trnavská univerzita v Trnave
