ղľáԾ
Po mame pochádzala zChorvátska, po otcovi bola Češka. Detstvo prežila vpovojnovej Petržalke. Chcela sa stať výtvarníčkou, ale aby vyhovela rodičom, vyštudovala vyššiu hospodársku školu. Už prvé zamestnanie našla vo vydavateľstve, hoci kliteratúre sa vňom dostávala len postupne. Popri práci sa tajne prihlásila na vysokú školu a na Filozofickej fakulte UK vyštudovala angličtinu aslovenčinu. Pracovala vo viacerých vydavateľstvách až do začiatku 90. rokov, keď sa rozhodla, že skončí súspešnou vydavateľsko-redaktorskou kariérou a že sa neprajným okolnostiam „otočí chrbtom“. Pokúsila sa fungovať na voľnej nohe, založiť vlastné vydavateľstvo, až nakoniec skončila vpredčasnej penzii aprežila ďalších „šťastných dvadsať rokov“ sRevue svetovej literatúry.
Prekladanie ju tešilo
Už od mladosti sa popri redaktorskej práci venovala prekladu. Začala poviedkami Grahama Greena, Johna Updikea či Philipa Rotha pre nedeľnú Pravdu a Mladú tvorbu avďaka istej znalosti jazyka sa čoskoro dostala aj ksrbským autorom. Ako sama povedala: „Dal mi to za úlohu šéf... Bolo málo prekladateľov asnárodmi Juhoslávie to bolo tak, že veľmi často vypukol nejaký ‘prúser’, avtedy sa nemohla kniha vydať, ale keď práve nijaký nevypukol, tak sa prekladalo. Najmä keď sme potrebovali vyvážiť vedičnom pláne 50 percent socialistickej literatúry a50 kapitalistickej, potrebovali sme do plánu pichnúť niečo, čo sa dalo označiť ako socialistické. Takže som sa tomu venovala, zaraďovala som odtiaľ knihy do edičného plánu a niečo som aj preložila. Vtedy to bolo dobré. Akurát sme nikdy nevedeli, kedy to prestane byť dobré.“ Preložila diela Jary Ribnikarovej, Oskara Daviča a za román Chazarský slovník Milorada Pavića dostala v roku 1987 aj Cenu Jána Hollého.
Ako redaktorka aj prekladateľka objavila pre slovenské publikum mnohé zaujímavé tituly (ako sama vravievala, bonbóniky) zangloamerickej literatúry, často vycítila, čo bude preň atraktívne, ale veľkú energiu venovala aj prekladu kompozične náročných atematicky háklivých kníh Toni Morrisonovej, oktorých vedela, že ich tu azda nikdy nikto nepochopí. Pretože ju prekladanie tešilo. Viackrát spomínala na prekladateľské začiatky: „Prísť zpráce, sadnúť si apustiť sa do prekladu, alebo vstávať ráno opiatej avnočnej košeli prekladať... vtedy som sa na to tešila, slnko svietilo amne bolo fajn. [...] Prekladanie, to musím povedať, bolo vcelku vtom beznádejnom spôsobe života, aký sme vtedy viedli, moja radosť.“
Dvadsať rokov v jednej redakcii
Dvadsať rokov sedela pani Jarka Samcová vredakcii Revue. Vkancelárii mala zväčša ohromné množstvo kvetov azakaždým aj nejakú návštevu. Rázne ashumorom sebe vlastným naháňala prekladateľov aprekladateľky, aby odovzdávali sľúbené preklady, odovzdané texty si potom nosila domov aredigovala. Porozumela si skaždým, stými najkonzervatívnejšími, ale mala pochopenie aj pre tie divokejšie predstavy. Rada vítala „mladých, začínajúcich“ prekladateľov, lebo verila, že Revue je pre nich ten najlepší spôsob, ako sa dostať do obrazu, očom vlastne prekladanie je. Mnohí znašej generácie sa unej otočili, veľa naučili avďaka nej pri preklade umeleckej literatúry aj zostali. Prízvukovala, že je potrebné, aby neustále dorastali noví prekladatelia vo všetkých jazykových oblastiach aťažko niesla, keď videla, že niektorá oblasť „vymiera“.
Akeď vyšlo nové číslo, vzala jednu ztašiek na kolesách avýtlačky vozila, kam bolo treba, napríklad „do okienka Artfora“ alebo aj na poštu. Snajbližšími kolegami (Dušan Babjak, Soňa Rafajová, Eva Kovačevičová-Fudala, Adriana Oravcová) tvorili tím, ktorý fungoval tak dobre, až mal človek pocit, že si porozumejú aj zpol slova.
Dáma s vyberaným vkusom
Poznala neuveriteľné množstvo prekladateľov aj ďalších „ľudí zkultúry“ adôkladne poznala ich problémy apotreby. Verila aj tomu, že je potrebná inštitúcia ako Literárny fond. „Vždy bolo zopár ľudí, ktorí proti Litfondu protestovali. Tvrdili, že to je pozostatok socializmu aje to nesprávne, že im strhávajú viac daní, ako treba. Aniektorí na čas svoj protest popreli aprijali trebárs štipendium. Ja som sa nikdy proti tomu nebúrila atie dve percentá som nepočítala, lebo som si myslela, že je lepšie, keď je Literárny fond, ako nič.“ Za podobne potrebnú pokladala aj Letnú školu prekladu, pri vzniku ktorej stála. Aj časopisu Revue svetovej literatúry verila, hoci si uvedomovala, že sa jeho význam vmeniacom sa prostredí môže javiť vždy inak. „Ja si oňom myslím, že je dôležitý, ale rada by som to počula od niekoho iného, prečo je preňho dôležitý. Čo vlastne človek robil celý čas, či to niekomu na niečo bolo? [...] Uchovali sme niektoré jazyky, ktoré začali zanikať zprekladateľského obzoru [...] Toto uchovávanie je na časopise cenné, ale inak si musím len mlčky sama veriť, že tých dvadsať rokov hádam nebolo celkom márnych.“
Jarmila Samcová bola dáma svyberaným vkusom, výborným humorom, mala priamu ačestnú povahu anikdy nestrácala nadhľad. Najdôležitejším slovom jej slovníka bola radosť. Radosť jej robili kvety, literatúra, preklady, Revue ajej milovaná rodina. Aona zasa tú radosť vysielala knám.
Gabriela Magová,
