ղľáԾ
"Zamyslime sa nad úlohou literatúry. Píšme o nej! O nás. Zaznamenajme všetko. A nesťahujme hlavu medzi plecia!," vyzvala na slávnostnom otvorení Medzinárodného knižného festivalu v Budapešti, na ktorom bolo Slovensko čestným hosťom, jedna znajznámejších súčasných maďarských autoriek Krisztina Tóth.
V stresujúcej situácii, vktorej v nás niečo vzbudzuje veľkú úzkosť, stiahneme hlavu medzi plecia. Je to jeden z najstarších ľudských reflexov: pohyb zdedený od našich predkov – lovcov, ktorý sa nám uchoval v génoch. Nadvihnutím pliec chránime krčné tepny pred nepriateľom s ostrými zubami, pretože krk človeka je jedným z jeho najzraniteľnejších miest. Ten, kto „stiahne hlavu”, zistil, že nepriateľ je nablízku a hocikedy mu môže prehryznúť hrdlo.
Spisovateľ Salman Rushdie hlavu nestiahol. 12. augusta 2022, tridsaťštyri rokov po vydaní Satanských veršov, ho zúrivý extrémista bodol do krku. Je ironické, že sa to stalo práve na podujatí, kde spisovateľ vyjadroval solidaritu s prenasledovanými kolegami. Spisovateľka Svetlana Alexijevič, ktorá je čestnou hostkou aktuálneho budapeštianskeho knižného festivalu a ktorú tu dnes môžeme privítať v našich kruhoch, takisto nie je príliš opatrná: nikdy nestiahne krk. Keď ju v roku 2020 naposledy predvolali na súd ako členku Koordinačnej rady Bieloruska, jednoducho na otázky neodpovedala. Ani predtým nebola typ, ktorý by stiahol hlavu: keď na ňu útočili a vyhrážali sa jej, radšej sa postavila bokom.
Spisovateľ a kríza
Naozaj sa nemôžeme sťažovať, že by sa dnes literatúre nevenovala pozornosť. Spisovateľom sa vyhrážajú, zatýkajú ich aútočia na nich takmer všade vo svete. No prosím, literatúra a písané slovo majú významné postavenie! Táto pozornosť však nie vždy prospieva tvorivej práci. Pre spisovateľa je vlastne lepšie, ak naňho všetci zvysoka kašlú, pretože môže vpokoji vysedávať za svojím písacím stolom; no znejakého dôvodu sa zdá, že dnes takéto časy nežijeme. Vôbec nie.
Tak potom aké? Na toto hľadáme odpoveď všetci, spisovatelia ajčitatelia. Aodpoveď sa skrýva vo vyrozprávaných príbehoch. Všetko to, čo sa deje vnestabilnom svete, už bolo napísané aneustále sa píše. Vťažkých časoch sa práca tých, čo vedia písať, stáva znovu dôležitou, keďže oni sú strážcami skúseností ľudstva, neúnavní pisári bojujúci proti pominuteľnosti a zabudnutiu.
Prežívame hospodársku amravnú kataklizmu. Epidémie, energetické krízy, klimatické katastrofy, nedostatok potravín, bytovú krízu. Spoločnosti sa rozdelili, pocit bezpečia sa spochybnil. Ľudia vraj túžia po zrozumiteľných, jasných apovzbudzujúcich odkazoch.
Prekvitá populizmus, gýč otvára svoje farebné okvetia avtom prichádzajú „podlí“ spisovatelia, ktorí svojimi desivými odkazmi ohrozujú náš znova nadobudnutý pocit bezpečia. Spochybňujú, znepokojujú, hovoria hlúposti. Čo hlúposti! Strašné veci. Horory! Svetlana Alexijevič píše vo svojej knihe Černobyľská modlitba: „každý veľký spisovateľ hovorí očloveku niečo strašné.” Chce sa nám ich počúvať?! Vtej istej knihe hovorí dedinský felčiar očernobyľskej katastrofe nasledovné: „Sadnite si vedľa mňa avšetko si nahrajte… lenže… komu sa bude chcieť čítať takéto knihy?”
Pandémia zvaná zabudnutie
Naozaj, komu sa bude chcieť?! Načo rozprávať oukrutnostiach, oľudskom utrpení? Existuje vôbec nejaká súvislosť medzi masakrom vBuči azohavenými zajatcami v Afganistane? Koľkokrát nám už otrieskali o hlavu, prečo nepíšeme o šťastí, keď vo svete sa deje toľko krásnych vecí! Alebo vôbec nie je dôležité, nezaslúži si, aby sa oňom písalo? Že by to naozaj bola úloha spisovateľa? Otriasť, nahnevať, konfrontovať so vzdialenými, smutne súznievajúcimi rýmami dejín? Vspoločnostiach, kde pustoší pandémia zvaná zabudnutie, musíme príbehy opakovať znovu aznovu, aby ich nezopakoval svet okolo nás. Pretože tieto zabúdajúce spoločnosti majú sklony ku gýču, k jemne sladkastým čajových odtieňom pastelovej nostalgie, ktoré zmývajú kontrasty medzi krvou a sadzou.
Prečo je realita taká hrozne strašidelná? Administratívy populistických štátov zazerajú na všetky inštitúcie, ktoré ohrozujú ich moc, spohŕdaním a odporom. Veď, kto potrebuje literatúru, ktorej ľud nerozumie? Kto potrebuje chorý, smutný, skľučujúci text? Ľudia nechcú čítať oukrutnostiach, ale opekných adobrých veciach. Ale kto vlastne je ten ľud? Pýtam sa zarazene asvierou, že toľko múdrych ľudí mi predsa bude vedieť na otázku odpovedať. Kto sú tí ľudia, oktorých sa neustále hovorí? Ľud, ktorý si údajne žiada, túži, želá, aby bola literatúra pekná, aby bola odôstojnej minulosti aodvádzala našu pozornosť od hnisavých rán prítomnosti? Kto je tento ľud, pýtam sa nástojčivo už-už so zvýšeným hlasom? Ja, ty, oni? Snáď hrdinovia našich románov? Utečenci Ireny Brežnej? Marisia Svetlany Žuchovej? Postavy najnovšieho románu Pétera Nádasa? Princezná alebo mrzák? Anička Silvestra Lavríka? Alebo to nie sú hrdinovia románov, veď nemýľme si neustále literatúru srealitou! Je ľud napríklad postarší pán so zviazanými rukami a dobodaný vmasakri v Buči? Čo nás do tých, čo žijú ďaleko od nás, alebo aspoň na vzdialenosť jedinej hranice štátu, nech už majú akýkoľvek osud. Čo nás do románových postáv? Čo nás do Slovákov? Ukrajincov? Čo nás do tajomstiev, do desu, ktorých sú príbehy plné?
Očom, ak nie ovojne?
Obavy a tajomstvá. Včase, keď došlo vČernobyle kvýbuchu, som práve maturovala, celý deň som sa učila vzáhrade pod žiarivo modrým nebom. Naše deti chodili do školy počas celosvetovej pandémie avideli státisíce ľudí utekať pred vojnou. Nielen v televízii, ale aj doma, na železničných staniciach. Očom, dofrasa, by sme mali písať, ak nie o tomto? Bojíme sa vyčistiť zahnívajúce, po desaťročia zozbierané rany; bojíme sa konfrontácie, pričom nás pomaly zabíja strata pamäti, a paradox dvojakej, protirečivej reality. Alexijevič píše vo svojej knihe Vojna nemá ženskú tvár: „Neraz som čelila tejto dvojakej pravde, ktorá žije vjednom atom istom človeku: jeho vlastná pravda, na ktorú musí zabudnúť, adruhá – oficiálna, ktorú mu nanútili. A ktorá vonia novinami. Prvá dokázala odolať absolútnemu tlaku tej druhej iba zriedka.” Aradový vojak v knihe Zinkoví chlapci hovorí: „Afganistan ma vyliečil zilúzie, že unás je všetko v poriadku, že vnovinách píšu pravdu, že televízia hovorí pravdu.”
Ateraz by som citovala odinakiaľ: „Každý deň sme komentovali domácu tlač arozčuľovali sa nad tým, čo sme si prečítali. Keď sa vtlači čoraz častejšie začali objavovať útoky proti predstaviteľom Pražskej jari, vyhlásila som, že dosť, ja som sdomácou tlačou skončila, odteraz sa nenechám vyviesť z miery.” Táto veta už pochádza od Agneši Kalinovej, ale tie slová mohol pokojne vysloviť aj vojak slúžiaci vAfganistane, ktorého som citovala pred chvíľou. Aj ona je ľud, aj on je ľud.
Kalinová vrozhovoroch rozpráva, ako sa počas obdobia fašizácie vPrešove proti sebe obrátili menšiny, ktoré žili dovtedy vmieri, ako sa rozpadli kamarátske vzťahy, spolky, narušili sa priateľstvá vradikálne sa polarizujúcej, rozdelenej spoločnosti. Spisovateľ len píše: závery si už musí vyvodiť čitateľ sám, ak to pokladá za potrebné. Samozrejme, nemusí to byť, veď všetko sa to stalo vPrešove aešte ktomu dávno…
Jediná pravda
Na začiatku svojho prejavu som hovorila ohistorických osudových vzoroch avyhýbaní sa dramaturgickým opakovaniam.
Svetlana Alexijevič píše vČernobyľskej modlitbe o žene, ktorá bola mladá a zamilovaná, keď jej novopečeného muža odvelili ako hasiča kelektrárni. Dostal smrteľnú dávku rádioaktívneho žiarenia. Za dva krátke týždne – po obrovskom utrpení – zomrel na následky zranení. Neskôr dostala žena ako odškodné rodinný dom v Kyjeve. Vravím, v Kyjeve. Praktický malý dom, taký, po akom by túžili, ak by bol jej muž nažive.
Vari ten dom vKyjeve ešte stojí? Ak tá žena ešte žije, pravdepodobne zneho musela utiecť ako kedysi z Černobyľu. Tu, vtejto oblasti sveta, sa ponúkajú dobrodružné životy priam ako stvorené pre pero spisovateľa. Všetko sa tu deje znovu aznovu apod sarkofágom sa naďalej rozpadá materiál, naše pochované tajomstvá pomaly rozkladajú naše tkanivá. Postupne všetci pomrieme v jedovatom žiarení našej zabetónovanej minulosti. Vnašom bezprostrednom susedstve zúri vojna, svet sa vyvrátil zo svojej osi aspisovateľov čoraz častejšie kritizujú, prečo neponúkajú útechu, prečo neponúkajú únik zo všedných dní. Pomaly by sme si mali uvedomiť, že pred ďalšími katastrofami nás predsa len ochráni len ich pravda.
Ďakujem všetkým pozvaným spisovateľom, že sú spolu s nami nepríjemní. Že svojimi knihami pomáhajú vyvádzať zrovnováhy, že znepokojujú, že tvrdohlavo hovoria: dvojaká pravda neexistuje, je iba jedna jediná: naša vlastná, napísaná pravda.
Je jeseň, prichádzajú zimné mrazy. Z búdok spoužitými knihami vškolách ana autobusových zastávkach pomaly miznú knihy. Doteraz ľudí vôbec nezaujímali. Žeby začali dychtivo čítať? Nie, prosím.. Je im zima. Ochladzuje sa aľudia budú páliť knihy, keď nebudú mať čím kúriť. Áno.
Zamyslime sa nad úlohou literatúry. Píšme o nej! Onás. Zaznamenajme všetko. Anesťahujme hlavu medzi plecia!
Krisztina Tóth (1967)
Poetka a prozaička, jedna z najprekladanejších maďarských autoriek súčasnosti. Vyštudovala sochárstvo, prekladá francúzsku poéziu a vyučuje tvorivé písanie. Žije v Budapešti. V našich kníhkupectvách sme mohli nájsť jej tituly Čárový kód – patnáct příběhů (Fra 2011), 챹áܳ (Fra 2014), Dívka, která nemluvila (Baobab 2018), Rozprávka o pandémii (OZ Phoenix 2020).
Preklad: Lenka Nagyová
Na fotografii Krisztina Tóth na slávnostnom otvorení Medzinárodného knižného festivalu v Budapešti.
Zdroj: Bázis/ Andrea Kiss-Kohut
