ղľáԾ
Literárny kritik, redaktor abásnikDerek Rebronám svojou novou zbierkou podáva namiesto ruky len jej nepatrný otlačok na skle (evokuje aj ilustrácia zobálky, ktorej autorom jeAndrej Dúbravský).
Nežnosť rozkladu som prečítala ako jednu dlhú báseň, azda by som povedala pásmo, odkazujúc práve na metódu voľne radených obrazov G.Apollinaira. Rebro takisto kladie viaceré témy amotívy do jedného plánu, bez logických následností, na princípe juxtapozície asimultánnosti. Striedajú sa konkrétne amaximálne neurčité obrazy, ktoré sa rozbiehajú na všetky strany. Podobne reaguje potom aj naše vnímanie, snažíme sa zachytiť široký sémantický rozptyl jednotlivých viet, veršov. To však znamená rovnako rozpohybované myslenie.
Metafora nepriehľadného skla je namieste aj vzhľadom na motivický repertoár zbierky. Viaže sa predovšetkým na nemocničné prostredie a nepreniknuteľnosť evokuje aj biela farba, motívy chladu či prázdnoty: „kachličky / vstenách žily“ (s. 17), sneh, krieda, kúpeľňové zrkadlo, bledá tvár, prázdny, čistý, orosený, krištáľovo priesvitne, kocka ľadu, porcelán apod.
Viacrozmerný rozklad
Zachytiť sa možno názvu zbierky, ktorý vsebe implikuje stav, ale ičasový rozmer daných javov (za aký čas dôjde kúplnému rozkladu?). Rozklad tu možno chápať vo fyziologickom slova zmysle ako odumieranie, hnitie, ale aj ako chemickú reakciu, pri ktorej vznikajú nové látky (významy). Zodpovedajú tomu opäť vyššie naznačené motívy (slová avýjavy), spájajúce sa jednak schorobou, ale i stelom a telesnosťou. Celá zbierka sa začína vetou/mottom, surrealistickým výjavom: „na oltároch planuli vratké ružové pľúca“. Predstava, ktorá udáva tón ďalším veršom, je postavená práve na naliehavej tenzii krásy aškaredosti, telesného aduševného (či skôr duchovného) apod.
Dôraz sa kladie na časti tela, najmä tie, ktoré čosi spájajú („skrč kĺb“, s. 34; „keď sa lakeť ohne“ s. 49;) alebo odrážajú životnú kondíciu subjektu (zuby, koža, póry), neuralgické miesta, prostredníctvom ktorých zistíme, či subjekt vôbec žije: „tikajú hodiny / na mŕtvom zápästí“ (s. 21, zvýr. D. R.). Človek je tu „rozkrájaný“ na kusy, je časťou, torzom: „milujú sa torzá“ (s. 50), ako keď sa pozeráme cez nepriehľadné sklo avidíme len obrysy, náznaky postavy, života: „v kúpeľňovom zrkadle / pretieraj // niekto za ňou / ý()“ (s. 29, zvýr. E. U.). Vtakto nasmerovanom pohľade je čitateľný nadhľad, odstup od daného subjektu itémy: „rozbíja pohár skefkami / kovovo zas(m)ej“ (s. 29). Zároveň asociujeme kprítomnosti niekoho ďalšieho – za nepriehľadným sklom môže byť ktokoľvek. Človek sa zrkadlí včloveku, vo vzťahu: „sestrine slzy / vbratových očiach“ (s. 42 – 43), „kosť sa zrastie / ak tu budeš“ (s. 37, zvýr. D. R.).
Rozklad tu súvisí aj srozpadom básnického obrazu, jeho syntaxe. Verše znejú ako vety vytrhnuté zkontextov. Ich pôvodný diskurz sa stratil úplne alebo je mätúci. Recepcia znamená nastaviť si vnímanie na čo najvyššiu citlivosť, aby sme na okraji asociačných sfér čosi zachytili. Striedajú sa konkrétne amaximálne neurčité obrazy: „zvonce konce školskej // hodiny // prekrojili motýľa // blíži sa veža / ozaj padneme // ako krúpy / možno konfety“ (s. 57, zvýr. D. R.). Znova možno konštatovať, že ide osurrealistické výjavy, na čo odkazujú nielen netradičné spojenia vzniknuté metódou psychického automatizmu, ale aj typické (surrealistické) motívy ako oko, viečko apod.
Osviežujúce položarty
Na čitateľa sa kladú náročné požiadavky – musí vykonať isté intelektuálne operácie súbežne svysokou mierou aochotou estetizácie primárne neestetických javov avecí. Účinok sa dostavuje vpriestore, kde sa tieto protichodné postupy pretínajú. Rebro nás totiž často navedie jedným smerom, ale vzápätí sa jeho subjekt nechá uniesť asociatívnou mysľou, zanechá rozvíjajúci obraz apreskočí na iný.
Tento postup je často riadený hrou, ktorá zbierku príjemne osviežuje, vnáša do textu komiku anačisto zbavuje čitateľa možnosti čítať verše ako pravdy či poučenia. Hra tu inklinuje viac kspontánnosti aneštruktúrovanosti (paidia) ako khre sjasnými pravidlami (ludus). Tomu zodpovedajú aj výroky, často vkurzíve, ktoré možno chápať ako intertextuálne odkazy (po ich povahe som nepátrala, len mi evokovali určité kontexty), ale aj ako výroky, polovážne, položartovné výkriky subjektu/subjektov: „tieseň vtruhle / miesto vurne“ (s. 27, zvýr. D. R.), „mŕtvo vrukavici / mĺkvo na panvici“ (s. 64), „zažneš vspálni / vo vesmíre aj tak // tma“ (s. 28), „líham / keď je ským“ (s. 60), „kam nikto nechodí / všetci ostanú“ (s. 61, zvýr. D. R.) apod.
Rezultát na strane čitateľa/čitateľky
Záverečný verš zbierky, vyčlenený na osobitnú stranu, náhle prehluší rozbehnuté asociácie, zaznie totiž ako pointa (oblúkom komunikuje súvodnou „scénou“ spľúcami na oltári) – akoby doposiaľ čítané obrazy boli zábleskom v mysli pacienta, ktorý čaká na operáciu, navonok chladne a pokojne: „tvár pokojne čaká na stole na príchod chirurgov“ (s. 72). Žeby išlo o povestný prúd myšlienok pred domnelou smrťou? Neviem, ale aspoň na tomto mieste pocítim katarziu zprečítaného – vylúšteného. Potvrdzuje sa, že estetický zážitok tu do veľkej miery závisí od subjektívneho rozhodnutia čitateľa/čitateľky, na ňom/nej ostáva, či hmlu nahradí významom alebo sa uspokojí stým, že všetko, čo vie, je len nepriehľadné sklo.
Eva Urbanová (1986)
Literárna kritička. Špecializuje sa na reflektovanie súčasnej slovenskej a svetovej poézie. Naposledy jej vyšla monografia opoézii Evy Luky Medzi snom afikciou (2022). Publikuje včasopisochVertigo,Vlna,Platforma,Knižná revue,ұDzDZá,á a iné. Vyučuje na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Aktívne sa zapája do literárneho diania na Slovensku (Literárny kvocient, Akademický Prešov,workshopy tvorivého písania, porotkyňaZlatej vlnyv roku 2019, porotkyňa súťaže Básne SK/CZ za rok 2022 a iné). Je redaktorkou literárnej kritiky včasopise á. Vroku 2019 jej vyšla kniha pre deti Jeleňatý a Kravatý(2019), ktorá získala Cenu čitateľovKnižnej revuev kategórii Debut roka.
Derek Rebro: Nežnosť rozkladu
Levoča: Modrý Peter, 2022
