ղľáԾ
Eva-Maria Schnurr a kol.: Kresťanstvo. Dejiny náboženstva, ktoré zmenilo svet
Bratislava: N Press, 2021
Redakcia nemeckého magazínu Spiegel sa rozhodla venovať pozornosť fenoménu kresťanstva aprostredníctvom 29 textov rôznych autorov približuje dejiny tohto náboženstva. Knihu pod názvom Kresťanstvo. Dejiny náboženstva, ktoré zmenilo svet pripravilo vslovenskom preklade vydavateľstvo N Press.
Autori sú väčšinou redaktormi Spieglu, niektorí sú zakademického prostredia. Nevysvetľujú kresťanskú náuku ani rituály, na kresťanstvo sa dívajú prostredníctvom niektorých osobností a udalostí dejín akladú si otázky: Čo bolo na kresťanstve po dve tisícročia také príťažlivé? Ako je možné, že sa mu podarilo rozšíriť do oblastí sveľmi odlišnými kultúrnymi podmienkami? Pri pohľade na súčasné pomery vEurópe je zrejmé, že kresťanstvo stráca vplyv zgenerácie na generáciu. Ale ako vpredslove uvádza editorka Eva-Maria Schnurr, „kresťanstvo si svoju presvedčivosť uchovalo práve tým, že sa dokázalo vždy nanovo definovať“.
Udalosti
Prvá časť knihy si všíma vývoj od židovskej sekty poštátny kult rímskej ríše. Túto pozíciu dosiahlo kresťanstvo asi za 300 rokov. Druhá časť sa venujevzťahu viery amoci. Týka sa zvlášť obdobia európskeho stredoveku. Tretia časť je o prechode do novoveku, keď sa západné kresťanstvo chcelo reformovať, ale najmä sa bolestne rozdelilo. Zároveň sa zásluhou európskych výpadov na iné kontinenty stalo náboženstvom svetovým. Štvrtá časť knihy je osúčasnosti: Máme problém s„mŕtvym“ Bohom (ako zvolal Nietzsche), ale aj s„mŕtvym“ človekom (ako pripomenul Bonhoeffer). Máme problém skresťanstvom, ktoré sa môže vnímať ako vstupenka kúspechu (Južná Kórea), ale aj ako nádej na sociálno-politické oslobodenie (Južná Amerika).
Tematický výber by sa dal doplniť. Zprechodného obdobia odantiky k ranému stredoveku chýba Benedikt zNursie, dedič antickej kultúry azároveň zakladateľ európskeho mníšstva. Bez neho sa nedá pochopiť, ako sa zachovali poklady starej kultúry aako sa barbari stali kresťanmi. Zvrcholného stredoveku jednoznačne chýba František zAssisi. Na jeho pokus oreformu „zdola“ odkazuje po 800 rokoch súčasný pápež František „zhora“. Osobitnú zmienku by si zaslúžil stáročný zápas ooslobodenie Svätej zeme spod moslimského panstva prostredníctvom tzv. križiackych výprav. Zporeformačného obdobia chýba Ignác z Loyoly, zakladateľ jezuitov – rádu, ktorý na katolíckej strane zohral najvýznamnejšiu úlohu vzastavení šírenia protestantskej reformácie av misijnej činnosti vzámorských krajinách. Vtejto časti by si osobitný text zaslúžil aj rozvod Anglicka skatolíckou cirkvou, ktorý bol priamym následkom pápežom neschváleného rozvodu kráľa Henricha VIII. sjeho prvou manželkou. Dnes si len ťažko vieme predstaviť, ako by sa vyvíjali osudy sveta, ak by budúca námorná a koloniálna veľmoc zostala katolícka. Vo štvrtej časti je predstavený Friedrich Nietzsche ako najznámejšie antikresťanské meno novšej doby. Chýba však osobitný text venovaný prenasledovaniu kresťanov v20. storočí, ktoré spôsobila nacistická akomunistická totalita aktoré postihlo milióny kresťanov katolíckych, pravoslávnych i protestantov. Kmimoriadnym udalostiam kresťanstva (nielen katolíckeho) treba prirátať aj II. vatikánsky koncil (1962 – 1965) ajeho dôsledky.
Dá sa pochopiť, že „dejiny náboženstva, ktoré zmenilo svet,“ sa nedajú vtesnať do niekoľkých textov. Tiež sa dajú pochopiť – ikeď to neviem odpustiť – chybičky vslovenskom preklade. Napríklad na s. 119 pôsobí komicky, ak sa významný teológ rádu dominikánov z20. storočia Marie-Dominique Chenu označí za ženu, ahneď vďalšej vete sa Tomášovi Akvinskému pripíše namiesto evanjeliovej silný prúd „evanjelickej“ spirituality.
Vízia a moc
Vstrede knihy sa nachádza rozhovor, ktorý viedol redaktor Spieglu s Volkerom Leppinom, profesorom cirkevných dejín na univerzite vTübingene. Prvá otázka, ktorú redaktor položil, zaujíma aj široký okruh verejnosti na Slovensku: Akú moc dnes má kresťanstvo acirkev?
Otázka sa dá najskôr vnímať cez vzťah kmoci politickej. Ako je známe, vtomto vzťahu kresťania (cirkvi) vEurópe už dlhší čas ťahajú za kratší koniec. Zároveň však platí, čo pripomína profesor Leppin: Kresťan nikdy nemôže uzavrieť trvalý mier stýmto svetom akresťanstvo musí klásť odpor svetskému pragmatizmu.
Redaktor položil otázku, či upadajúca moc cirkví nie je nakoniec na niečo dobrá, atúto jeho otázku môžeme rozšíriť: Ak chce mať cirkev vplyv vspoločnosti, nemala by sa radšej držať čo najďalej od politických aekonomických držiteľov moci? Alebo: Neobnoví sa moc cirkvi práve vtedy, keď si inštitúcia cirkvi zachová dištanc od politických inštitúcií štátu? Ak vyslovíme súhlasné áno, vynára sa ďalšia otázka, ako by mal ten dištanc vyzerať. Boli časy, že sa katolíkom neodporúčalo ísť voliť. Avyskytovali sa i viaceré protestantské spoločenstvá, ktoré sa vedome nezúčastňovali nielen politického, ale verejného kultúrneho života vôbec. Isté je, že celkom na začiatku sa kresťania držali bokom od všetkých mocenských centier, či už boli židovské, alebo rímske. Napriek tomu život prvých kresťanov nemal sektársku podobu.
Kresťanstvo sa vRímskej ríši ujalo najprv v mestách. Do konfliktu smocou sa dostalo vtedy, keď sa kresťania odmietli klaňať zbožštenej politickej moci. Hoci sa tým vystavili krvavému prenasledovaniu, nestiahli sa zo spoločnosti, neodišli do púšte ako esseni ani sa nerealizovali v intelektuálnych salónoch ako stoici, ani sa neuzavreli do geta ako Židia, ktorí vtej forme prežili viac-menej dobrovoľne do konca 19. storočia. Kresťania sa začlenili ekonomicky, vzdelanostne akultúrne do grécko-rímskeho sveta, ale súčasne vytvárali alternatívu. Zistého pohľadu sa to dá prirovnať kfungovaniu kresťanov počas komunistických režimov. Väčšina sa pokúšala prežiť, ale tí najhrdinskejší či najzaťatejší sa stali disidentmi amnohí si vytvorili vlastný životný štýl. Poľský filozof akatolícky kňaz Józef Tischner sa raz vyjadril, že kresťania zvíťazili nad komunizmom vsúťaži oľudskosť, o nového človeka. Komunisti prišli sideálom nového človeka, ktorý nebude vykorisťovaný, ale vtomto ohľade jednoznačne zlyhali, a kresťanstvo sa stalo cestou kslobode často aj pre mnohých nekresťanov.
Grécky pojem ecclesia, ktorý sa používa pre kresťanskú cirkev, pôvodne označoval grécku obec ako komunitu slobodných občanov. Kresťania si tento pojem osvojili adoplnili ho prívlastkom tou theou (obec Božia), čím zdôraznili, že rovnosť aslobodu vnímajú ako danú Bohom, nie politickým rozhodnutím vedenia obce. Vmene tohto ideálu sa viedol zápas ohodnotu človeka aj nedávno proti komunistickému režimu. Po jeho páde však nastalo niečo podobné ako po uznaní kresťanstva za štátne náboženstvo vcisárskom Ríme. Ani nie morálka, ale akoby disciplína mala nahradiť víziu. Vmene istého výkladu kresťanských morálnych noriem začali sa niektorí kresťania pokúšať preniesť svoje predstavy do štátnej legislatívy a sekulárni ľudia sa zľakli, že prídu osvoju slobodu (dokonca vsúkromnom živote).
Na hrane
Nedávno otriasol verejnosťou nález stoviek kostier indiánskych detí na pozemku jednej katolíckej školy vzápadnej Kanade. Pôsobí to hrozne ahrozné to aj je. Od konca 19. stor. sa kanadské resp. britské vládne úrady snažili oriešenie budúcnosti domorodého obyvateľstva avideli ho v(pre)výchove indiánskych detí vškolách, vedených katolíckou alebo niektorou protestantskou cirkvou. Na začiatku bol asi dobrý úmysel. Vychádzal však zmylnej predstavy onadradenosti bielej civilizácie, ktorá láskavo ponúka domorodcom po primeranom zaškolení integráciu do „normálneho“ života. Cirkvi, najmä katolícka, ktorá bola vKanade chudobná, vládnu dotáciu uvítali aprevýchovnej úlohy sa ochotne ujali. Že domorodé obyvateľstvo má vlastnú kultúru a hodnoty, ktoré si zaslúžia úctu, že rodičia majú prvoradé právo na výchovu svojich detí, že deti pre zdravý vývoj potrebujú predovšetkým vlastné rodinné zázemie, anapokon, že kresťanstvo by sa malo inkulturovať do indiánskeho spôsobu vnímania akonania anie sa nechať použiť ako nástroj štátnej politiky – to všetko sa začalo vnímať až od konca šesťdesiatych rokov 20. storočia.
Skúsenosti zEurópy či ziných kontinentov svedčia o tom, že kresťanstvo bolo v dejinách schopné odpovedať na „túžbu po vyššom zmysle“ (ako sa vyjadruje vúvodnom texte jeden ziniciátorov vzniku knihy), ale často sa dalo aj zneužiť. Zaiste, ak vízia nemá zostať iba snom, musí sa snažiť ozreálnenie. Musí sa nejako inštitucionalizovať. Inak povedané, kresťanská viera potrebuje vytvárať záväznú sieť vzťahov. Táto sieť vzťahov nie je však jednoducho to isté ako sieť cirkevných inštitúcií. Musí ísť osieť – cirkev ako kritickú inštitúciu, ktorá sa bude snažiť oreálnu moc, ale súčasne nepodľahne pokušeniu narábať donucovacími prostriedkami (aj majetok môže byť takým prostriedkom). Aniekedy musí byť pripravená jasne sa vymedziť voči vládnucej moci vo svete.
Úloha kresťanstva v jeho záväznej akomunikatívnej podobe vo vzťahu kreálnej moci bude vždy chôdzou po tenkej hrane. Kresťanstvo má byť mimo mocenskej oblasti, alesúčasne úٰ, aby mohlo účinne konať. Má byť úٰ pri tých, ktorí padajú pod kolesá moci, aby im dosvedčovalo inú moc, ako je tá, ktorá ich dlávi, apovedané sD. Bonhoefferom, samo sa má „vrhať medzi špice kolies“, abyznemožňovalo šliapať po ľuďoch aživote. Súčasne má byť vonku pri tých, ktorí sú nechcení, nepasujúci anepoužiteľní so svojimi obavami atúžbami, marginalizovaní avytláčaní na okraj, ako kedysi domorodci v kolóniách adnes milióny, čo zavadzajú „lepšej“ spoločnosti.
Rakúsky teológ Hans-Joachim Sander rozlišuje kresťanskú cirkev ako spoločnosť náboženskú apastorálnu. Náboženskou myslí cirkev, ktorej ide onáboženstvo, teda náuku, mravy adisciplínu, amôže konať vpokušení mocensky presadiť svoje predstavy. Pre protagonistov takéhoto kresťanstva to funguje dovtedy, kým sa napríklad nájde dosť poslancov, ktorí nezahlasujú za niektorý liberálny legislatívny návrh voblasti etiky. Pastorálnou myslí Sander cirkev, ktorá sa snaží predstaviť svoje riešenia ako podporujúce kvalitu azmysel života a získať pre ne nielen dôveru, ale ajnadšenie.
„Kresťanstvo si svoju presvedčivosť uchovalo práve tým, že sa dokázalo vždy nanovo definovať,“ uvádza nemecká editorka publikácie. Jej konštatovanie je zároveň výzvou, aby sme poznávali itestovali, čotaká ھí kresťanstva dnes môže znamenať.
Karol Moravčík (1952)
Teológ, katolícky kňaz apublicista. Patrí kzakladateľom združenia Teologické fórum, ktoré sa venuje dialógu súčasnej teológie so spoločnosťou vduchu II. vatikánskeho koncilu. Je autorom publikácie íٴdzԱԾ (Petrus, 2002) a spoluautorom kníh Radosť evanjelia na Slovensku - Pokus oanalýzu situácie katolíckej cirkvi (OZ Hlbiny, 2016), Radosť evanjelia na Slovensku II (Petrus, 2019), a Amoris Laetitia (Petrus, 2020).
Foto: II. vatikánsky koncil, r. 1962
Zdroj: wikipedia / Peter Geymayer
