ղľáԾ
„Čo myslíte, aký osud čaká Ukrajinu?“ kladie mi otázku nemecký filmový producent adodáva: „Je dôležité uvažovať strategicky.“
Rozprávame sa vAmsterdame počas fóra najväčšieho svetového festivalu dokumentárnych filmov vrežime „speed dating“: spolu smojou producentkou sedíme pri stole, postupne knám prichádzajú rôzni potenciálni partneri, zväčša producenti zeurópskych aseveroamerických krajín, aby sa onašom projekte dozvedeli viac.
Všetci títo ľudia sú rôzni, aj ich otázky arepliky sú veľmi rôzne. Istá švajčiarska producentka sa, napríklad, delí postrehom o postreh: „Teraz je tak veľa vojen, je zčoho vyberať, ha-ha.“ Žartuje, pochopila som. My Ukrajinci ako skutoční znalci dokážeme oceniť humor, anajmä ten čierny, počas vojny; naozaj pochopíme všetko. Teraz je výber naozaj veľký. Takže, nech sa páči, máme pre vás projekt outečencoch aich traumách. Alebo oznásilneniach ako odruhu vojnových zločinov. Alebo oposttraumatických stresových poruchách arehabilitácii veteránov. Otisíckach ukradnutých detí, čo je aj prejav genocídnej vojny. Ostarostlivosti o bývalých zajatcov, ktorí čelili mučeniu. Amôžeme pokračovať ďalej aďalej. Ktorá z vojen vás zaujíma väčšmi? Izraelsko-palestínska? Alebo možno arménsko-azerbajdžanská? Je vhodné ešte ponúkať rusko-ukrajinskú alebo už nie je veľmi aktuálna?
Ako ukrajinská filmová režisérka, ktorá pracuje na novom projekte – animovanom dokumentárnom filme ovlastnom živote amojich blízkych, ako aj ozmenách, ktorými sme prešli na mikroskopických úrovniach počas vojny –, samozrejme chápem, že strategické myslenie je vnašom biznise skutočne veľmi dôležité. Oplatí sa potenciálnym partnerom veľká investícia doďalšieho ukrajinského projektu, ktorý sa bude tvoriť pomerne dlho? Aký spôsob budovania jeho dramaturgickej osnovy aprocesu výroby je najlepší, keďže vojna už trvá desať rokov ahappy end je vnedohľadne? Budú autori filmu ešte živí apri zmysloch, kým pridlhý proces animácie konečne dospeje do finále?
Koľko nás ešte zostáva?
Keď premýšľam nad poslednou otázkou, ticho sa pousmejem. Aj keď tu nie je na smiech vôbec nič. Vlete moja dobrá známa akolegyňa, ukrajinská spisovateľka aintelektuálka Viktória Amelina, zahynula po dopade ruskej rakety na pizzeriu, kde bola spolu skolegami. Túto jeseň mala Vika cestovať na rezidenciu do Paríža – dopísať svoju knižku svýskumom zločinov ruskej armády: zbierala svedectvá rôznych žien na deokupovaných územiach. Knihu už jej autorka nedopíše ato nehovorím ocelom tom neprežitom živote mladej ženy, mamy apod.
„Žiaľ, neviem vám sistotou garantovať, aký presne bude osud mojej krajiny vnasledujúcich rokoch,“ odpoviem nakoniec. Nedávno sa ma vLuxemburgu pýtali, koľko rokov budú ešte Ukrajincom stačiť sily vzdorovať Rusom. Zjavne nedokážem predvídať ani toto. História mojej krajiny pozná niekoľko vierohodných scenárov. Toto nie je prvé storočie, vktorom Ukrajinci bojujú za svoju dôstojnosť aslobodu, navyše, sily boli takmer vždy nerovné, atak nás naši bývalí kolonizátori ponižovali represiami, popravami, umelo vyvolaným hladomorom, gulagom. Všetkým sme prechádzali vždy znova aznova, každá ukrajinská rodina uchováva množstvo takýchto príbehov. Aj vtej mojej sa našli ľudia, ktorí skončili vstalinských táboroch, takí, ktorí sotva prežili roky hladomoru...
Ale niečo sa predsa len zmenilo: Ukrajinci sú prvýkrát takto viditeľní pre svet. Nedávno som prekladala zukrajinčiny do angličtiny pomerne známu báseň ʲäٲ ukrajinského básnika Olexandra Olesa. Tento boľavý text napísal vroku 1931. Dlhé roky bol vexile ďaleko od rodnej Ukrajiny, veľmi ťažko prežíval udalosti vo svojej vlasti anajmä to, ako na nich európska spoločnosť reagovala, presnejšie, ako nereagovala.
«When tortured Ukraine was struggling for life
and fighting with enemies vicious and violent,
it needed support in its boundless strife,
but Europe was silent.
When fearless Ukraine was waning in battle,
the rivers of blood spilled around to find
some help for unequal and resolute struggle,
but Europe was blind*…»
(Časť básne ʲäٲ vpreklade Iryny Cilyk)
Keď právo prežiť Ukrajina smelá
pred katmi hájila a zomierala,
čakala súcit, iba súcit chcela.
Európa ale mlčala
Vnerovnom boji niesla na trh kožu,
krvácala a vslzách čakala,
že jej pomôžu priatelia, ak môžu.
Európa ale mlčala.
Atak ďalej. Päť strof akaždá znich končí výkrikom bolesti ztoho, že Európa mlčí. Osud tohto autora, ako aj jeho syna – ďalšieho známeho ukrajinského básnika Oleha Oľžyča, ktorý zahynul počas výsluchu gestapom –, je smutný atragický. Ale dejiny ukrajinskej literatúry iné príbehy ani nepoznajú.
Čo už, teraz sa aspoň ukrajinská kultúra stáva pre svet oveľa viditeľnejšou. Aj my konečne dostávame dôležitú vojenskú pomoc od rôznych krajín, aby sme dôstojne vzdorovali hydre smiliónmi hláv.
Naši spojenci sú však nervózni apochybujú, žiadajú záruky, dúfajú vnaše víťazstvo azároveň sa ho boja. Drahí Ukrajinci, musíte prejsť touto vojnou ani pešo ani na koni, ani oblečení ani nahí, máte všetkých ohúriť efektívnym protiútokom, ale bez F-16 adostatočného množstva moderných zbraní, musíte zachovať česť Európy, ale nerozhnevať hydru natoľko, aby vytiahla zrukáva jadrový tromf. Ale na ako dlho vás vystačí? Koľko vám ešte ostáva odvážnych mladíkov adievčat, aby ste ich hodili do papule beštie? Na čo vlastne máme robiť stávky: na červenú alebo na čiernu? Treba uvažovať strategicky.
Robím si plány
Ale dosť už sarkazmu. Ako človek, ktorý kvôli svojej profesii neustále cestuje po svete abalansuje medzi rôznymi druhmi reality, si veľmi dobre uvedomujem, aké málo produktívne je sústreďovať sa iba na vlastné problémy. Iné krajiny majú svoju optiku ariziká: svet má dostatok vlastných turbulencií atráum apre plnohodnotný dialóg je dôležité počítať snimi arozumieť im. Stará Európa so všetkou jej zložitou minulosťou sa teraz rozpačito snaží zachovať si tvár, ale domček z kariet sa sype, „nikdy viac“ už nefunguje, teroristické útoky avšetky možné nástroje ničenia jedných ľudí inými sa opakujú znova aznova. Iba ich formy atechnológie sú teraz modernejšie asofistikovanejšie. Niekedy premýšľam: vskutočnosti sme my, obyvatelia planéty Zem, alebo ešte užšie – Európania, všetci vzájomne prepojení ahrozne bezbranní. Iba Ukrajinci musia tentoraz trocha skôr ako ich ostatní európski kolegovia prijať fakt našej totálnej krehkosti anemožnosti seriózne premýšľať obudúcnosti.
Je veľmi dôležité mať aspoň nejaké plány, aby vás to udržalo nad hladinou. Jedna zo základných lekcií posledného desaťročia vojny znie – nemôžeme úplne odložiť vlastné životy na potom, lebo nikdy nevieš, či nejaké „potom“ ešte bude. Apreto sa po rozlúčke so všetkými účastníkmi filmového festivalu vAmsterdame konečne vraciam domov arobím si veľmi konkrétne plány na najbližšie dni. Budem mať narodeniny, prvýkrát po dlhých rokoch chcem usporiadať oslavu pre priateľov, preto sradostným vzrušením kupujem luxusné holandské syry, robím zoznam hostí asmyšlienkami na príjemné plány si takmer nevšímam nekonečnú cestu domov – lietadlá do Kyjeva teraz nelietajú.
Koľko fliaš vína kúpiť? Koho pozvať? Manžel sa sťažuje, že hostia doňho búšia sotázkami, aký darček by mi mali kúpiť. Akoby som potrebovala nejaké darčeky, ale dobre... Vnočnom vlaku zPoľska do Kyjeva vymýšľam vtipný odkaz pre hostí, že vtejto životnej fáze si vychutnávam krásu každodenných vecí. Že mi ako Pipi Dlhej Pančuche robia radosť drobnosti: zlaté odliatky, matica, pštrosie perá apod. Alebo, napríklad, kuchárske knihy anetradičné vianočné ozdoby. Začínam premýšľať, ako si tohto roku vyzdobím stromček, ale potom mi rýchlo naskočí iná nevítaná myšlienka – ak by som musela utekať, pribalila by som so sebou kolekciu vianočných ozdôb?
Nie, nepribalila. To už viem. Už som to overila. Koncom februára 2022, keď sa začala totálna invázia Ruska na Ukrajinu, môj manžel, známy ukrajinský spisovateľ, okamžite vstúpil do armády aja so synom amačkou sme dočasne odišli zKyjeva do Ľvova. Vtedy som so sebou vzala len notebook, doklady, teplé oblečenie, hotovosť azopár šperkov. Nevzala som našu kolekciu grafík ukrajinských umelcov ani poldruha tisícky audiokaziet, vyšívané vankúše, portrét Iron Mana voriginálnom ráme, stovky rôznych kníh, synove detské obrázky, magnetky zchladničky, nový porcelánový čajník, „zbierku márností“ (sošky azískané ocenenia) amnožstvo vecí, ktoré nie sú nutné na prežitie. Nič z toho nemá nijaký význam vo chvíľach, keď potrebuješ rýchlo ujsť. Ale všetko toto má nevyčísliteľný význam ako mapa pokladov našej identity.
Keď už bolo zjavné, že Kyjev nedokážu len tak ľahko okupovať aže ho chráni dostatočne silný systém protivzdušnej ochrany, vrátili sme sa aopäť začali normálne žiť. Syn chodí do školy, my pracujeme, kupujeme nové potrebné inepotrebné veci aniekedy napriek všetkému niečo oslavujeme. Navzdory tomu je táto normálnosť veľmi nestála.
Keď plánujem nevyhnutnú výmenu podlahy vbyte alebo kupujem vianočné dekorácie, nedokážem nemyslieť na to, či to všetko má vôbec zmysel, ak na môj dom náhle priletí ruská raketa alebo dron. Nepremýšľam otom hypoteticky, ale opieram sa ocelkom reálnu skúsenosť: vseptembri tohto roku úlomky zostreleného dronu spadli na môj vlastný dvor. Surreálnosť tejto chvíle je ohromujúca: bola som práve vMexiku, kde som ako režisérka zastupovala svoju krajinu azároveň si vychutnávala cestu. Uprostred farieb, vôní jedla, veselých ľudí, tešiacich sa zo života, mi zrazu zavolal syn: „Mami, práve na nás zaútočili!“ Vzdialený takmer 10-tisíc kilometrov odo mňa sa spolu smojou mamou ukrýval pred ďalším náhlym útokom. Ruský dron zostrelili nad naším domom, mnohým susedom vybilo okná, niektoré domy boli poškodené anaše auto, ktoré stálo na dvore, bolo zničené. Našťastie, nikomu zľudí sa nič nestalo.
Myslíte, že rátam sreálnosťou hrozby, že jedného dňa moji blízki alebo môj dom môžu mať vtejto krvavej lotérii menšie šťastie? Že ja sama sa neraz nachádzam vzóne ohrozenia aniekedy sa knej aj vedome približujem, keď, napríklad, idem na prezentáciu či nakrúcanie do ukrajinských miest neďaleko frontovej línie? Samozrejme, že nad tým premýšľam. Nemôžem nemyslieť na to, čo sa snami všetkými stane, keď sa nám minú náboje akeď nedostatok zbraní a – čo je ešte tragickejšie – ľudských zdrojov dosiahne kritickú hranicu, ak systém protivzdušnej obrany nebude mať dostatok prostriedkov pre obranu našich miest, keď budú Rusi úspešní vútokoch na našu kritickú infraštruktúru amy opäť budeme vzime prežívať dni bez kúrenia, elektrickej energie, vody aspojenia so svetom.
Nemôžem nemyslieť ani na iné veci. Napríklad, na moje privilégium slobodne cestovať zUkrajiny areprezentovať ju na rôznych kultúrnych platformách, zatiaľ čo mnohí moji kolegovia – umelci aumelkyne – bojujú, niektorých zabili aďalší nemajú právo slobodne prekročiť hranice krajiny. Nemôžem nemyslieť ani na to, že ešte stále mám privilégium slobodne sa vracať domov, hoci milióny Ukrajincov odišli zo svojich miest adedín amnohí stratili svoje domy doslova. Som si takmer istá, že aj vich domoch boli škatule svianočnými ozdobami.
Ale občas je dôležité zastavovať zotrvačník tohto nekonečného toxického víru pocitu viny, inak sa ňou môžeme fatálne udusiť. Vojna rôznymi spôsobmi zasiahla takmer každého človeka vmojom okolí. Naše straty atraumy sa nedajú porovnať, nedá sa aani nemá význam hodnotiť, kto utrpel viac. Medzi mojimi priateľmi, blízkymi adobrými známymi sú vojaci, veteráni, utečenci, ľudia, ktorí prišli osvoje domy, padlí vojaci aj civili, vdovy, manželky nezvestných vojakov, ľudia so skúsenosťami zo zajatia amučenia, matky, ktoré pochovali synov, ľudia, ktorí na fronte prišli ozdravie. Variácií utrpenia je tak veľa, že je ľahké zadúšať sa od bolesti. Amy sa zadúšame. Anasledujúci deň lapáme po dychu od smiechu. Tragické asmiešne – všetko sa teraz mieša dokopy.
Dnes ešte tancujeme
Nech teda bude ešte aj večierok, nech ľudia, ktorých ľúbim, zažijú trocha radosti. Nech bude víno aplaylist sobľúbenou hudbou, vrúcne objatia anešikovné tance. Vskutočnosti je to prvýkrát vživote, keď takto oslavujem svoje narodeniny, keď ako puzzle zhromažďujem priateľov, ktorí sú takí rôzni. Kedysi mi stále niečo chýbalo – raz peniaze, inokedy nálada, potom zas neistota vtom, či takí rozdielni ľudia dokážu zapadnúť abude im spolu pohodlne adobre. Tentoraz som sa odvážila ateraz sa dojatá obzerám okolo seba. Všetci sú takí krásni, takí stále ešte mladí. To je on – portrét mojej generácie. Vzácni slobodní ľudia, ktorí chcú žiť vo vlastnej krajine,bojujú za ňu každý svojím spôsobom azbytočne si nedovoľujú klásť otázku, čo snami všetkými bude ďalej.
Dnes sa ľudia, ktorých milujem, smejú, tancujú, dokonca spievajú. Obzerám si ich apremýšľam. Hudbu pre ďalší tanec vyberá krásna, zdanlivo veselá žena. Minulú zimu prišla na vojne omilovaného muža, vdarčeku, ktorý mi priniesla, som našla lístok, podpísaný naďalej tromi menami – jej menom, menom manžela aich dcéry. Stále oňom hovoria vprítomnom čase. Aďalej – počítam – jeden, druhý, tretí, štvrtý – muži vcivile, hoci vskutočnosti momentálne slúžia vOzbrojených silách Ukrajiny, niektorí dokonca práve prišli zfrontu. Atam sú dve riaditeľky jedného znajvplyvnejších fondov, ktoré zabezpečujú pre front tisícky dronov aorganizujú školenia pre desiatky tisíc vojakov. Tam je moja priateľka, ktorá mi šepká najkrajšiu zo všetkých možných správ – smužom plánujú dieťa bez ohľadu na to, že on teraz bojuje na veľmi nebezpečnom úseku. Sú tu aj moji priatelia, ktorí náhle čelia pocitom bezradnosti: nevedia, ako zachrániť svoje manželstvo, keď sa po rôznych vojnových otrasoch tlak stal pre oboch príliš neznesiteľný, hoci zjavne sa obaja milujú.
Atu tancuje môj vlastný manžel – dávno som ho nevidela takého veselého. Je to však falošný dojem. Má klinickú depresiu, ktorú silne zhoršila vojenská služba, predovšetkým tá existenčná skúsenosť, ktorú prežil počas minulého mája vBachmute. Vtedy sa spolu so svojou jednotkou ocitli vpasci apäť dní bez jedla, bez zbraní, takmer bez vody aspojenia preležali vjame pod nekonečnou nepriateľskou paľbou. 115 hodín on ajeho druhovia močili do obrezaných plastových fliaš,počítali minúty adonekonečna sa lúčili so životom. Aj ja som počítala minúty vKyjeve, pretože celých päť dní som nevedela, čo sa smojím mužom deje, kde presne je ači je šanca, že ho ešte niekedy uvidím. Nech je to akokoľvek čudné, ale zachránil ich dážď. Veľmi silná, takmer tropická búrka. Prvýkrát za všetky tie dni streľba utíchla amôj muž ajeho spolubojovníci mohli opustiťbojovú pozíciu. Premoknutí kráčali okolo zvyškov zničenej techniky amŕtvych tiel ukrajinských vojakov, ktoré so sebou zobrať nemohli. Všetci chlapci ztejto jednotky prežili, iba jeden sa zprežitého stresu začal zajakávať aneskôr úplne stratil schopnosť rozprávať...
Môj manžel bol vostatných mesiacoch prevelený na prácu do Kyjeva, hoci naďalej ostáva varmáde. Ale často vidím, ako veľmi ho tých päť dní zmenilo. Niekedy vňom cítim takú vypálenú prázdnotu, takú čierňavu, že sa bojím pozrieť hlbšie.
Neviem, čo nás oboch čaká, ani kohokoľvek ztýchto krásnych ľudí. Nikto znás nemá vešteckú guľu, aby predvídal, aký osud čaká Ukrajinu icelý svet. Ťažko sa mi premýšľa otom, či západný svet, s ktorým tak veľmi túžime byť vjednom tíme, dokáže ochrániť ľudí, ktorých milujem. Sbolesťou sledujem, ako si môj trinásťročný syn vškole medzi predmetmi volí vojenskú analytiku, zaujíma sa ovýrobu dronov asleduje náborové klipy ukrajinskej útočnej brigády. Čo bude snami všetkými, keď dorastie do povolávacieho veku? Táto myšlienka ma paralyzuje.
Ale zatiaľ tancujeme. Lebo si zaslúžime jeden maličký večierok anormálnu spokojnú šťastnú budúcnosť. No afilm... Budem na ňom pracovať ďalej, pretože akékoľvek plány do budúcnosti sú nevyhnutnou podmienkou prežitia.
Preklad: Valéria Juríčková
Iryna Cilyk (1982)
Filmová režisérka aspisovateľka. Od začiatku totálnej invázie sa stala jedným znajaktívnejších ukrajinských kultúrnych diplomatov. Navštívila desiatky fór afestivalov, kde pripomínala dosah vojny v Ukrajine na celý svet. Vroku 2022 sa ako prvá Ukrajinka stala porotkyňou ocenenia Zlaté oko na filmovom festivale vCannes. Momentálne pracuje nad animovaným dokumentárnym filmom Červená zóna oprvých mesiacoch ruského útoku na Ukrajinu.
Cilyk je výrazným ukrajinským hlasom vzahraničnej tlači: svoju poslednú esej napísala na objednávku švajčiarskeho magazínu Republik. Preklad publikujeme zjeho súhlasom.
Foto: Julia Weber
