V bielej žiare prestávam dôverovať vlastným zmyslom

Piata básnická kniha Kataríny Kucbelovej, ktorá patrí k našim najtalentovanejším autorkám, je zatiaľ jej najpôsobivejšia.

Máme podvedomú tendenciu vnímať veci rozprávkovo, takpovediac čierno-bielo: biela je dobrá, upokojujúca, čistá, na bielom koni vžiarivom brnení nás prichádza zachrániť princ, na čiernom sa mu vtom snaží zamedziť jeho zlý protivník. Nová básnická kniha Kataríny Kucbelovej sbielou operuje ako sústredným motívom, toto jej vnímanie však spoľahlivo prevracia – preto od nemožno čakať upokojenie. Naopak, celkom dobre by mohla niesť podtitul Kniha rozrušenia.

Stratené v bielobe

Katarína Kucbelová mala od poézie pomerne dlhú prestávku; jej predchádzajúca (rozsahovo útla, no podnetmi nasýtená) básnická zbierka Vie, čo urobí vyšla vroku 2013. Medzitým sa však etablovala iako prozaička, novela Č辱 (2019) sa stretla spozitívnym prijatím aocitla sa vo finále Anasoft litera. Teraz prichádza snovou básnickou knihou , ktorá na Vie, čo urobí vmnohých ohľadoch nadväzuje afunguje aj ako pokračovanie či vyústenie viacerých vnej prítomných motívov. Kým vpredošlej zbierke autorka pracovala svšadeprítomným pocitom prichádzajúceho ohrozenia, paranoje arozkladu sveta, v sa ocitáme vbode, vktorom konkrétny svet už skolaboval. Ohrozenie nadobúda fyzickú podobu, je všadeprítomné (lyžiarku takmer zasiahol / padajúci dron / […] / tesne pred nami zletel premočený konár / […] / do jazera sa zrútil strom), známy svet okolo nás prestáva existovať, rozostruje sa do nejasných obrysov astráca vo všadeprítomnej bielobe; vtej sa strácajú iľudia, miznú akékoľvek istoty či záchytné body (tri postavy kráčajú hore kopcom / alebo dve? / stratil sa niekto vo svetle?). Kniha sa skladá zo 43 očíslovaných textov, tie sú pevne previazané, knihu preto môžeme čítať aj ako jednu dlhú poému. Označenie básnická zbierka vzmysle zozbieraných textov tu pôsobí nepatrične; Kucbelovej kompozičný princíp je premyslený afunguje na ploche celku. je najnaratívnejším básnickým dielom autorky, vtextoch (ako vanotácii avizuje iM. Vallová) skutočne badať filmové postupy, jednotlivé obrazy avýjavy sú však zároveň iba ťažko vizualizovateľné, čo súvisí so zvoleným konceptom knihy. Kucbelová nám tu tak ukazuje obraz ľudstva vbode absolútnej neistoty; stráca sa základné ukotvenie aprincípy fungovania priestoru, vktorom žijeme aktorý by sme chceli považovať za svoj domov. Svet jej novej knihy sa nachádza vstave akejsi nekonečnej zimy, aj jej charakter je však – ako všetko – nejasný; pojmy stratili platnosť, doposiaľ dobre známe veci sa stávajú neznámymi (niekedy sa pýtame, či je to naozaj zima / majú vločky vyzerať takto?). Obyvatelia tohto sveta si vytvárajú mýty, aby vôbec dokázali ďalej prežívať. Kucbelovú naďalej fascinuje spoločne obývaný, primárne mestský (avšak spresahmi do prírodnej krajiny, rovnako poznačenej urbánnymi zásahmi) priestor – ten je ako ústredný motív prítomný naprieč celou jej básnickou tvorbou, azda najvýraznejšie vknihe Malé veľké mesto. Aj desivá neistota vjej nových textoch je teda kolektívna, komunikovaná mnohohlasne ako všeobecne prítomný pocit: postavy si protirečia, či sa ešte väčšmi zneisťujú navzájom. Vkonfrontácii sa tak rozostrujú aj zdanlivo detailné individuálne spomienky (spomenula som / že mala žiarivé biele šaty aplatinové blond vlasy / ty si nesúhlasil / tvrdil si, že mala dlhé červené šaty stenkými ramienkami), niektoré hlasy vknihe obviňujú iné zklamstva, postavy strácajú zmysly, vo všadeprítomnej bielej, ktorá všetko pohlcuje, prichádzajú ozrak, oschopnosť pohybu, ustráchane sa orientujú pomocou hmatu. Zároveň túžia – hoci aj vbode svojho zániku – po aspoň nejakej jasne rozpoznateľnej skúsenosti, akejkoľvek istote (bojím sa, ako dopadnem / neboj sa, nebudeš nič cítiť / ale ja chcem).

Obraz neuchopiteľného sveta

Rozsah Kucbelovej tém amotívov je pritom komplexný, ani zďaleka nie je redukovaný iba na záznam úzkosti znemožnosti porozumieť svetu okolo nás. Pravidelným opakovaním vyprázdnených fráz autorka napríklad subverzívne reflektuje aj stereotypy či automatizované výrazy korporátneho kapitalizmu (enjoy your meal, good job, stay safe and take care, everythings gonna be alright…), či priamo jeho postupy (učili sme sa len investovať aneprokrastinovať). Tieto motívy nie sú samoúčelné, obraz neuchopiteľného anepochopiteľného sveta, ktorý prestal byť domovom, funkčne posilňujú.

Piata básnická kniha Kataríny Kucbelovej vyšla včase, keď oosude našej spoločnosti rozhodujú otvorene klérofašistickí zákonodarcovia, vsusednej krajine zúri vojna, vdôsledku klimatickej katastrofy zem horí vpriamom prenose avcentre hlavného mesta zastrelil sfanatizovaný tínedžer dvoch nevinných mladých ľudí len preto, že sa narodili iní. Na prvý pohľad je tak dusivým čítaním; túto dusivosť však autorka dokázala zaznamenať vmimoriadne silnom čitateľskom zážitku, ktorý napriek svojej zámernej nejasnosti vypovedá onašej súčasnosti jasnejšie než mnohé iné diela. Katarína Kucbelová patrí knašim najtalentovanejším autorkám. Jej zatiaľ najpôsobivejšia básnická kniha to plne potvrdzuje.

Michal Tallo (1993)

Básnik, publicista a prekladateľ. Vyšli mu básnické zbierky Antimita (2016), Delta (2018) a Kniha tmy (2022). Organizuje literárnu súťaž Básne SK/CZ, vo vydavateľstve Brak spoluvedie edíciu Lentikular. Moderuje autorské čítania a diskusie o súčasnej literatúre a filme.

Foto: Dirk Skiba