ղľáԾ
Prednáškový cyklus Georgea Steinera je odrazom jeho osobnosti všestranného vzdelanca zo „starej školy“.
„Učiť, dobre učiť znamená rozvinúť transcendentálny potenciál, ato ešte aj vtedy, keď sa učenie realizuje na tej najskromnejšej úrovni – napríklad v základnej škole. To otravné dieťa zo zadnej lavice, vktorom prebudíme poznanie, môže napísať báseň, vymyslieť teorému, ktorými sa budú zaoberať ľudia celé nasledujúce storočia.“
Prednáškový cyklus Georgea Steinera zobdobia jeho hosťovania na Harvardskej univerzite (2001 – 2002) je presným odrazom jeho osobnosti všestranného vzdelanca zo „starej školy“. Každá jedna stránka vibruje nielen neuveriteľným množstvom mien zkultúrneho, literárneho či filozofického prostredia, ale aj dejinnými súvislosťami, pričom autorský šev, ktorým všetko spája do uceleného diela, zastrešeného témou vzťahu medzi učiteľom ažiakom, je priam hmatateľne rozpoznateľný. Na jednej strane ide omimoriadne obdivuhodné majstrovstvo autorovej autenticity, pretože len málokto dokáže vtisnúť textu takú silnú pečať svojej erudovanej osobnosti, že na autora ani vjedinom riadku nemožno zabudnúť; no na strane druhej, ato treba priznať, priemerného čitateľa môže tento pohyblivý, kaleidoskopický text aj odradiť. Steinerove prednášky sú totiž aj istým zhmotneným svedectvom opriepasti, ktorá sa rozovrela medzi takpovediac klasickou kultúrou vzdelania anaším, takmer instantným, vzdelaním pre trh. Niektoré mená akultúrne nuansy nie sú nášmu prostrediu príliš známe, pričom iné, známejšie, autor predstavuje vnezvyčajnom svetle. Ak však radi vstupujete do preplnených miestností plných velikánov ľudského ducha, ktorí medzi sebou vedú vášnivú diskusiu na pozvanie Georgea Steinera, aneprekáža vám, že len občas začujete aj svoj vlastný hlas, potom ztohto úľa múdrosti určite získate aj povestný med poznania ainšpirácie. Vtomto prípade sa zvlášť ukazujú aj kvality prekladateľky, ktorá knihu doplnila nielen obohatý poznámkový aparát, ale aj o potrebný vysvetľujúci doslov kprekladu.
Učiteľ ničiteľ alebo opatrovateľ ohňa zvedavosti?
Keď sa nad vzťahom ksvojim žiakom, ksvojej profesii zamýšľa samotný vyučujúci, asi len zriedkaktorý pocíti trpkosladké výčitky za to, že dostáva za svoju prácu aj zaplatené. To už musí byť človek, ktorý vskutku učiteľstvo vníma ako bytostné povolanie. Taký je prístup aj samotného Steinera, ktorý sa stouto dilemou vyrovnáva dialógom sfilozofickou, ale aj literárnou tradíciou. Esejistický štýl umocňuje atmosféru dôvernosti rozhovoru skultúrnymi dejinami, navyše sprítomňuje všetko naoko dávne vmomente spolu-myslenia. Vášnivý filozof učiteľ, ktorého prirodzene kvári znak sofistu vypálený na čele, poukazuje na ԲčDZDzť fenoménu učenia ana jeho rôzne hĺbky, ale aj plytčiny. Aj keď je Steiner miestami výrazne patetický, inokedy sú jeho postrehy absolútne presné, hlavne ak ide okritiku vnímania učenia ako prostého poskytovania informácií: „Chabé učenie, pedagogická rutina... ničia nádej vjej samotnej podstate. Zlé učenie je takmer doslovne vraždou ametaforicky – hriechom. Ponižuje študenta, keď preberanú tému zjednodušujúco prezentuje suchopárnym, povrchným spôsobom. Preniká do senzibility dieťaťa či dospelého ako žieravá kyselina, ako otrava, ako močiarny smrad nezáživnosti.“ (s. 29) Asi každý znás vie celkom presne, očom je reč. Len málo znás malo to šťastie stretnúť dobrého Učiteľa, ktorý rozpaľoval v dušižiakov oheň zvedavosti, hladu po poznaní. Ale aj tento zápal má svoje tienisté stránky.
Večná otázka zodpovednosti a slobody
Po kapitole, ktorá predstavila známe imenej známe mená vo svetle vzájomného učenia (pretože nielen vškole sa učíme, celý život je učením – vpriateľstve, spolupráci, pracovnej rivalite apod.), kladie Steiner zásadnú otázku zodpovednosti učiteľa za správanie, konanie svojho žiaka. Vynára sa tu určitý tieň nebezpečenstva angažovanosti intelektuálov, ktorí vedome či nevedome strhávajú svojich stúpencov aj kpostojom zhľadiska morálky problematickým. Otázkou však potom ostáva, či ide stále oUčiteľa alebo len o manipulátora, keďže nenaučil svojich žiakov to podstatné – samostatne akriticky myslieť; zároveň takýto „učiteľ“ predsa nezachoval pátos potrebnej 徱šٲԳ, ktorá vzťahu učiteľ – žiak dodáva životne potrebnú azdravú dynamiku.
Táto polemika by sa však mohla stať bezpredmetnou, keby ľudia nehľadali „učenia“ vzmysle návodu, ako žiť svoj život, respektíve návodu na „objavenie“ pravého zmyslu života. Pretože ten sa ٱǰí vlastným pričinením, vlastným žitím atrápením. Anikde nie je napísané, že na konci čaká človeka jasná aھԾíԲ ǻDZď. Táto predstava ba priam protirečí samotnej povahe života. Ten ostáva mystériom. Zvlášť pokiaľ ide obytosť evolučne „poškodenú“ tzv. vyšším myslením. Pretože inak platí prosté: život „je“, „deje sa“. Atu je práve potrebné uvedomiť si dôležitosť filozofie výchovy, vzdelávania, vzťahu učiteľa ažiaka, pretože to je zásadný vzťah, ktorý môže prispieť kautentickosti, kschopnosti zaujať postoj kexistenciálnej situácii človeka ako jednej zforiem života na tejto planéte. Sautorom sa určite možno zhodnúť na tom, že onen príkaz Nietzscheho Zarathustru, venovaný jeho žiakom, aby ho „stratili“ aseba „našli“, by mal byť posledným slovom každého výnimočného Učiteľa ksvojim žiakom.
Výchova, vzdelávanie je vždy lekciou oslobode
VSteinerovom „polylógu“, mnohovrstevnom interkultúrnom rozhovore sdejinami, do popredia jasne vystupuje aj starogrécky motív paideia – výchovy ako štátotvornej činnosti, ktorá vnáša do dynamiky vzťahov medzi jednotlivcom, spoločenstvom asvetom rozmer jednak estetický, religiózny, ale aj etický. Podoba kultúry národa zrkadlí ideály, ktoré sa formujú, premieňajú aodovzdávajú práve prostredníctvom určitej filozofie výchovy, vzdelávania. Autor správne oživuje dávno zabudnutý motív previazanosti učiteľského poslania azdravého verejného života. Nielen vedy, ale aj filozofia, literatúra apoézia či šport – toto všetko vychováva, šľachtí človeka. Otázka slobodnej akritickej spoločnosti teda nepoukazuje na koncept vzdelávania vduchu jednotlivých „predmetov“ výuky, ale skôr vzmysle spoločného životného zamyslenia zrôznych perspektív. To je presne výzva, ktorú priniesol nihilizmus, no doteraz nebola vo filozofii vzdelávania plne reflektovaná. V súvislosti s myšlienkou, že štát by mal byť školou etiky, sa zvlášť vslovenských reáliách prepadáme skôr do bezodnej priepasti hanby apohŕdania. A kým nebude možné vškolách realizovať občiansku výchovu sjej náležitým dôstojným významom, pretože tu bude absentovať vzťah politiky koddanej službe občanom, len ťažko budeme môcť na Slovensku hovoriť okultúre či dokonca oslobodnej spoločnosti.
Vek neúcty ajeho vplyv na zmysel učenia
Okrem Steinerovho sympatického uctenia si Nietzscheho ako učiteľa avychovávateľa je určite dôležitou súčasťou knihy aj kritika akademickej filozofie, ktorá je vdôsledku požiadaviek na tzv. vedecký výkon de facto impotentná. Autor neobchádza ani americké špecifiká filozofie výchovy, ktorá sa pohybuje vmóde straty ilúzií (s. 138). Provokatívne tematizuje dokonca Erosa intelektu ajeho dvojznačnosť. Od týchto myšlienok eseje prechádzajú kjadru veci, ku kríze humanitných vied ako takých, ato vdôsledku násilnej snahy byť poplatný dobe; navyše všadeprítomný apel na tzv. politickú korektnosť ničí autenticitu plurality názorov. Na záver Steiner reflektuje „múdrosť, ktorá nestarne“ – judaizmus, ale aj náboženstvá, resp. etické systémy Indie, Číny či Japonska. Záverečnou výzvou autora je, aby sme pochopili vzdelanie avýchovu ako konštanty ľudskej existencie askúsili si uvedomiť vážnosť revolúcie vo vedomí, ktorú prináša rozvoj technológií ainformačných vied, pretože to bude mať zásadný vplyv na podobu kultúry, ktorá sa zatiaľ nesie vznamení vyzývavej bezočivosti, zrkadliacej sa vprostej situácii vtriede: „Kto musí vojsť, aby študenti vstali?“ (s. 195)
Eva Dědečková (1988)
Filozofka apublicistka. Vyštudovala filozofiu adejiny filozofie na UPJŠ vKošiciach ana Univerzite Karlovej vPrahe. Pôsobí ako vedecká pracovníčka na Filozofickom ústave SAV vBratislave. Venuje sa fenomenológii, prednostne kozmologickej filozofii výchovy Eugena Finka aFriedricha Nietzscheho.
Foto zdroj: The Nexus Institute / Wikimedia Commons
George Steiner: Lekcie majstrov
Preklad: Martina Ivanová
Bratislava: Artforum, 2022
