ղľáԾ
„Pravdou našej spoločnosti nemôže byť to, čo zabíja, čo nás štve dusí, čo nás vháňa do osamenia blázincov, nech si ju vykladajú, ako chcú, vykladači sprideleným mozgom,“ napísal Dominik Tatarka vzávere svojej slávnej prózy Démon súhlasu. Asi sa zhodneme, že ide onadčasové konštatovanie.
Takisto sa asi zhodneme, že dnes by sa našlo len zopár súčasníkov, ktorí by boli schopní povedať, že aktuálnemu stavu slovenskej spoločnosti môžeme byť za niečo vďační. Ja som však jednu takú vec našla. Zdá sa mi, že vďaka súčasnej spoločenskej politickej situácii Dominik Tatarka zažíva akési znovuzrodenie aj včasti spoločnosti, pre ktorú literatúra nemusí patriť knajdôležitejším veciam vživote. Jeho odkaz podčiarkuje a zvýrazňuje inscenácia Tatarka vSND, ktorá sa stretla nielen s mediálnym záujmom, ale aj so značným ohlasom na sociálnych sieťach. Ak ste predstavenie nevideli, predpokladám, že ste sa sodkazom naň stretli vnejakom rozhovore, komentári či v inom mediálnom výstupe. Aspoň raz.
Zdá sa, že dnešok so všetkým, čomu nás vystavuje, je pre Tatarku ideálny čas. (Nemyslím zmarketingového hľadiska.) Ako potvrdenie môžeme vnímať aj fakt, že Artforum vminulom roku vydalo tri Tatarkove knihy – Pannu zázračnicu, Prútené kreslá Démona súhlasu. Trojica kníh nadväzuje na dávnejšie vydané tituly, áč zroku 2013 sešte mierne iným formátom, na zápisky Sám proti noci zroku 2017, ktoré vyšli vtom istom šate ako recenzované trio. Vydavateľstvo tak čitateľom dáva možnosť kompletizovať si autorovo dielo vo vizuálne lákavej podobe.
Č
Čítanie Tatarkových textov vroku 2025 je zrejme očosi menej literárne očosi viac filozofické, sociologické či historické. Čitateľ si musí nevyhnutne všimnúť, že historický spoločenský kontext vPanne zázračnici nie je zanedbateľný, že to určite nie sú len kulisy príbehu. Vojna, neistota nebezpečenstvo sú rovnako významné postavy ako napríklad tá nesúrodá skupina umelcov neumelcov, ktorá prahne po Anabelle jej priazni. Tradične opakované interpretácie onepolapiteľnej inšpirujúcej múze jej možných inemožných ľúbostných avantúrach sa možno na chvíľu dostanú do úzadia. Anabella bez vojnovej Bratislavy by však nebola pannou zázračnicou. Arovnako to platí o Prútených kreslách. Teda nie rovnako, ale ešte väčšmi. Vtejto novele očloveku odnikiaľ, o človeku zkrajiny nikoho, oBartolomejovi Slzičkovi vcudzom meste plnom cudzích ľudí, zohráva rozpad Československa a nástup druhej svetovej vojny vjeho živote, nielen tom parížskom, rovnako dôležitú, ak nie dôležitejšiu úlohu ako Daniela. Otom, čo politika spoločenské usporiadanie znamenajú vkontexte nielen čítania, ale aj vzniku vydávania Tatarkovho Démonu súhlasu, sa azda netreba ani zmieňovať.
Smútok, bolesť a slzy
Tatarkovi protagonisti, ktorých charakterizuje nielen vnútorný chaos, ale aj ich mená, sa nachádzajú uprostred spoločensko-politického zmätku. Akoby mená hrdinov vtroch prózach smerovali od smútku cez slzy kbolesti. Durdíkova prezývka Tristan konotuje smútok (latinské triste, francúzske tristesse), hoci vknihe rozprávač viackrát opakuje, že nikto nevie, prečo sa tak Durdíkovi vlastne hovorilo. (Čo môže byť, samozrejme, aj Tatarkov zámer, ako ten smútok zbytočne nezdôrazňovať, skôr spochybňovať nechávať to na čitateľoch.) VPrútených kreslách je protagonistom Bartolomej Slzička vDémonovi súhlasu zas Bartolomej Boleráz. Isteže, pri Bolerázovi je takýto výklad očosi menej viditeľný ako vprvých dvoch prípadoch, keďže slovo DZá má vslovenčine iný význam (označuje krušpán) zhodou okolností ide aj o pomenovanie obce. Fonetická stránka zrejme bola pre Tatarku dôležitejšia (všimnime si podobnosť hlások vmene priezvisku, istý náznak kakofónie), tak sa môžeme domnievať, že prvá časť mena naozaj súvisí sbolesťou. Najmä vkontexte ostatných mien priezvisk jeho postáv to dáva zmysel (Bartolomej Boleráz Valizlosť Mataj.) Aj keď interpretačná hra s večne zeleným krušpánom by pri Bolerázovi, jeho správaní uvažovaní, stála za to tiež...
Ľahkosť čítania
Je zaujímavý pocit prečítať si Tatarkove knihy len tak, svedomím, že vás znich nikto nebude skúšať. Naozaj môžem povedať, že teraz, sodstupom času s očosi vyššou mierou dobrovoľnosti radosti, som čítala tieto tri prózy inak ako predtým, to nenarážam len na DZԲԴDzť literatúry. Teraz som čítala Tatarku pomalšie hlbšie. (Odporúčam to každému, pretože pri rýchlom čítaní sa nám ľahko môže stať, že si mnoho nevšimneme.) Napríklad, je až fascinujúce, ako má vPanne zázračnici každá veta minimálne dva významy, ako sa Tatarka hral so slovami, nielen so sémantikou, ale aj formou, ako používal novotvary, resp. svojské vlastné odvodeniny, hoci na hrane spisovnosti, vždy však maximálne efektívne i zrozumiteľné – rôzne vysvetliteľné viných kontextoch. Napríklad: „Tvorili temný vlčí les. Predstierali čosi znázorňovali už svojou polohou, najviac domáci pán Kadanec Vratko Ormis, ktorí sa snažili zrejme nájsť svoju polohu ako predtým. Naliehali všetci na ňu, akoby ju boli vyčkávali od počiatku, keď tu ešte nebola, ťažili ju tým viac, že si umienila podať im pomocnú ruku. Bolo sa jej treba trochu uvoľniť od nich, porozletieť. Mala krídla ivtáčie veľké oči dákej sovy, trochu vyjavené, kde sa to dostala, ale nevládala sa nadniesť, akoby jej boli letky prisadli.“ (Panna zázračnica, s. 49 – 50). Tatarka sa vtomto texte nehrá len sumelcami neumelcami, ktorých Anabella naťahuje. Hrá sa sčitateľom, ktorý musí akceptovať pravidlá tejto hry, aby mal zčítania čo najväčší pôžitok.
Démon súhlasu nie vždy vie, ako chutí moc
Pred čítaním, počas čítania ipo ňom sa zrejme viacerým čitateľom vynorí vhlave otázka, prečo sa Démon súhlasu vučebniciach dlhé roky spomína jedným dychom sMňačkovou prózouAko chutí moc. Čo tie knihy vlastne spája? Resp. spája ich niečo iné ako cesta ich autorov od socialistického realizmu, resp. angažovanej spisby obhajoby komunistického režimu ijeho praktík, na opačný breh?
Isteže, paralely vidíme alebo si ich nájdeme – odkrývanie dovtedy zakrytého, hľadanie pravdy, pomenúvanie vecí pravými menami pod. Znie to ako všeobecné vzletné frázy, lebo tak ako mnoho vecí, ktoré sa opakujú vučebniach, to všeobecné vzletné frázy aj trochu sú.
Keď si však položíme tieto dve knihy vedľa seba – knihy, ktoré nastavili zrkadlo režimu – zistíme, že Tatarka ktomu pristúpil odvážnejšie (štylisticky, obsahovo, tematicky). To, akým spôsobom vDémonovi súhlasu charakterizuje život v jednejkrajine, sa len ťažko opisuje. Využíval na to prostriedky siahajúce od absurdného fantasy či sci-fi až po filozofické traktáty. Zjazykového hľadiska je Démon súhlasu špecifický vtom, že jeho dynamiku vytvárajú (abstraktné) podstatné mená hra snimi. Opakovanie slov ako figúra, figúrka, činovník, činiteľ, súčasník, súhlas, ich tvarov rôznych derivátov, pomáha gradácii deja.
Apotom je tu ešte mozog – spôsob, akým Tatarka pracuje smotívom mozgu, je jedinečný, hoci dvojaké narábanie spolysémickým slovom asi nikoho nezaskočí. Najmä však vpasážach, v ktorých Tatarka opisuje „centrálny orgán ľudskej nervovej sústavy“, nájdeme viacero skvelých motívov. Napríklad pomiešanie mozgov Boleráza Mataja znich vyplývajúce Bolerázove úvahy: „Mnohí naši súčasníci rozmýšľajú cudzím mozgom ako ja teraz po smrti. Nosia včrepoch kašu cudzích mozgov ako ja teraz mozog Valizlosťa Mataja. Namýšľajú si, že si preformovali mozog sú svätosväte presvedčení, že týmto svojím preformovaným orgánom myslenia ponímajú svet osvietenejšie než vlastnou hlavou. Nespokojnosť svlastným mozgom je vlastne vlastnosť pokroková, mnohí moji súčasníci priam horia vášňou formovať miesiť mozgy mozgom, ktorý si požičali. Atak vdobrej snahe miesia, hnetú iba kašu.“ (Démon súhlasu, s. 9)
Kontext
Tri Tatarkove texty vznikli vrôznych dekádach 20. storočia. Okrem toho, že všetky ich aktuálne vydania vArtfore vychádzajú zverzií neskôr revidovaných autorom, ich spája očosi viac. Drží ich pokope spisovateľova filozofia, nielen jeho poetika. Spolu sjeho esejami zápiskami tvoria súdržné dielo, ktoré vydáva jasný odkaz ojeho svetonázore. Jeho vzťah ku kultúre, knárodu, ženám iumeniu – to sú všetko otázky, ktoré sú prítomné na stránkach všetkých Tatarkových textov. Kontext je špeciálne dôležitý pre interpretáciu Prútených kresiel, ktorých motívy témy nachádzame vďalších jeho prácach. Aintertextualita zas zohráva významnú úlohu pri čítaní Démona súhlasu, keď spolu srozprávkou O vládcoviFigurovi, prítomnou vtomto vydaní, vytvárajú prózy súdržnú dvojicu.
č
Čítať Dominika Tatarku je estetický filozofický zážitok vakomkoľvek rozpoložení vakomkoľvek čase. Čítanie jeho textov vtakej turbulentnej a nebezpečne absurdnej dobe, akú práve žijeme, nám však interpretáciu očosi zjednodušuje. Alebo, ako zrejme vidno aj ztohto textu, upriamuje pozornosť na spoločenské politické otázky prítomné vjeho dielach. Isteže, môže to byť aj na škodu veci, pretože čítanie troch textov dnes nás môže odpútať od iných tém motívov, ktoré sú vnich prítomné, rovnako dôležité nemali by hrať druhé husle. Je však možné, že takýto prístup knim nám otvorí oči poukáže na veci, ktoré vtýchto prózach sú, akurát sme ich zrôznych dôvodov neregistrovali neprikladali im dostatočný význam.
Áno, bolo by určite oveľa krajšie čítať tieto tri Tatarkove knihy včase, vktorom by všetci chápali, že v kultúre sa nevyjadrujú len umelci, vkultúre sa vyjadruje celý národ, ako poznamenal vo svojej eseji Kultúra ako obcovanie. Ale hrajme stým, čo máme. A terazto sú napríklad aj nové vydania troch dôležitých kníh slovenskej literatúry 20. storočia.
Foto: archív SLC
