ղľáԾ
Mgr. Karol Csiba, PhD. (1975) sa narodil a žije v Bratislave. Vsúčasnosti je pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV. Venuje sa predovšetkým slovenskej autobiografickej próze 20. storočia. Okrem toho pravidelne reflektuje aktuálnu slovenskú prozaickú tvorbu. Vsúčasnosti je hlavným redaktorom časopisu Slovenská literatúra – revue pre literárnu vedu. Zároveň je zodpovedným redaktorom časopisu Jazyk aliteratúra. Napísal literárnohistorickú monografiu Privátne – verejné – autobiografické (SAV, 2014), je tiež spoluautorom publikácií Hľadanie súčasnosti : Slovenská literatúra začiatku 21. storočia (Literárne informačné centrum, 2014), Autor asubjekt (Literárne informačné centrum, 2016) a Spisovateľ akosociálna rola (Veda, 2018).
Literárny kritik sa musí spoliehať na svoju intuíciou podkutú schopnosť orientovať sa vneprehľadnom priestore literárnych textov. Berie na seba úlohu prejsť sa týmto „neprebádaným“ priestorom av tomnajlepšom prípade si vyberá stratégiu dôveryhodného azároveň čitateľsky príťažlivého partnera na dialóg oumení. Aby som bol úprimný, nekladie si otázky, čo je ešte literatúra ačo už nepatrí do priestoru jej výskumu. Dôvodom je nechuť konštruovať dajaký umelý príbeh, vktorom sa zdôrazňuje rozdiel medzi literárnou aneliterárnou rovinou. Oveľa inšpiratívnejšie je hľadanie prvkov, ktoré skúmajú, modifikujú a menia podobu dovtedajšej podoby rozprávania. Domnievam sa, že žiadny literárny text nie je izolovaný od iných textov. Každý znich je však nezameniteľným spôsobom zapletený do aktuálnej siete znakov. Pred literárnym kritikom sa tak otvára celé pole možností, vychádzajúcich znachádzania rôznych stratégií aväzieb, zktorých sa dajú odvodzovať aj širšie súvislosti akontexty jedného vydavateľského roka. Pri jeho spracovávaní si uvedomuje skutočnosť, ako narastá kvantum literárnej produkcie. Hoci už dopredu rezignoval na úplnosť jeho hodnotenia, považuje za nevyhnutné pozrieť sa pri príprave textu na celú ročnú produkciu (veď ako inak). Jej výsledkom by mohol byť výber, ktorý by obsahoval niekoľkých podskupín:
Prvých desať...
dzá Juraja Bindzára Zvon. Vidiecky román so zlým koncom (ORMAN) ma zaujal už svojím názvom, najmä jeho druhá časť. Ide o moderne napísaný text bez viditeľného príklonu kakejkoľvek spoločenskej aliterárnej tradícii. Autor si síce vyberá vidiecku tematiku, využíva ju však na to, aby začal uvažovať opôvode apodobách zla anajmä otom, ako mu vôbec čeliť. Uznajte, táto perspektíva ani náhodou neobchádza idylické obrazárne morálne zdatnej slovenskej dediny. Dokazuje to obsadenie príbehu. Konfrontujú sa tam rozličné skupiny postáv, ktorých rozdeľuje sociálny status, náboženstvo, politické presvedčenie apod. dzá nešetrí ani asociálmi, hoci toto označenie je vtomto prípade trocha nepresné, keďže úplne „normálneho“ hrdinu vnej asi nenájdete. Takmer každý znich si prináša dajaké skryté anie práve publikovateľné dedičstvo zminulosti. Všetko podstatné sa ale odohráva vtesnej blízkosti kostolného zvona, ktorý je priesečníkom drvivej väčšiny interesantných epizód audalostí. Na začiatku druhej kapitoly sa oňom píše: „Srdce zvona vie, ako to všetko bolo, lebo má lepšiu pamäť ako srdce ľudí. Stane sa strašné nešťastie“ (s. 33). Najdôležitejšou príbehovou líniou vrománe je teda príbeh zvona, spájajúceho všetko podstatné, predovšetkým postavy zrôznou minulosťou anejasnou budúcnosťou. Najmä prítomnosť je vtexte sprevádzaná masívnym zabíjaním. Autor neznižuje jeho tragiku, no vjeho geste vidíme aj trochu irónie. Tvorca nám jednoducho nepodáva správu osebe, namiesto toho sa remeselne zmocňuje témy apodáva nám bez aviváže. Oceňujem, že jeho spôsob rozprávania nevyžaduje dodatočné historické verifikácie, hoci faktov tu nájdeme hromadu. Namiesto toho zdôrazňuje fiktívnosť toho celého, čoho výsledkom môže byť práve exponovanosť krvavých scén, sarkazmus, irónia avneposlednom rade dojem, že si svoje morbídne scény literárne celkom užíva. Je dokonca možné, že čitateľov aj zámerne provokuje. Pohybuje sa naprieč históriou, no téma je aj tak súčasná azo súčasnosti. Vyberá si dedinský kolektív na slovensko-moravských hraniciach, ktorý dopĺňa orovnako bizarné postavy zcudziny, no toto uzavretejšie zoskupenie treba vnímať ako istú synekdochu. Správa, ktorú oľuďoch podáva, nie je ani vnajmenšom pozitívna. Autor tento morálny rozmer svojho románu zvláda. Ani vnajmenšom netlačí na pílu, hoci posolstiev by sme si tu našli hneď niekoľko. Oveľa silnejšie sa však tlačí do pozornosti jeho kompozičná zručnosť. Aj preto je jeho dielo napriek prítomnej fascinácii zlom čitateľné.
Útla kniha Jany Bodnárovej ٳܰá (TRIO Publishing) je zmierlivým spojením klasických pravidiel prozaického žánru slyrickosťou, ktoré funkčne spochybňuje literárno-druhové bariéry. Rovnováha azároveň pnutie medzi naoko rozdielnymi rozprávačskými silami sú viditeľné najmä vprvej časti Performancie noci. Odkrývajú savnej minuciózne zachytené drobné životné okamihy, ktoré autorka vypĺňa postavami pohybujúcimi sa na okraji spoločnosti (bezdomovci, alkoholici, prostitútky). Spôsob ich zobrazenia však nie je depresívny, nočná atmosféra im naopak dodáva zvláštne čaro, ktoré je založené na subjektívnom pohľade prekračujúcom dennú realitu. Tento fakt zvýrazňuje vtextoch hudobný rytmus, prítomný aj vúplne banálnych, no esteticky nasýtených situáciách, akým je napríklad sneženie či padanie listov. Inokedy sa vtichu rozliehajú zvuky zbytov, ich sociálnych zariadení. Tieto okamihy prispievajú kcelkovej harmónii, prítomnej vrozprávaní a postavenej na spojení smútku spozitívnejšími emóciami, ktoré deklarujú silu noci ajej efektívnosť: „Je nízka apodobá sa skôr na chlapca ako na ženu neurčitého veku. Oblečená chodí vjednom atom istom, odkedy sa zjavila vmeste: modré rifle, kockovaná pánska košeľa, prešívaná vetrovka atenisky. Spieva vždy iba vnoci. Pretože jej stanovište je na rohu banky aoproti je ďalšia banka azboku už iba cesta, nikto ju neokrikuje, aby stíchla. Vlastne skoro ani nemá poslucháčov okrem niekoľkých opilcov, nejakých ľudí rozchádzajúcich sa znočných barov aherní, dvoch-troch taxikárov, ustaté prostitútky, pár bezdomovcov...“ (s. 32). Upokojujúca je tiež autorkina schopnosť pozorovať všetko naokolo, ktorá sa neuspokojuje spohľadom zvonku, ale postupuje smerom dovnútra, do privátnych priestorov sledovaných cez okno. Najmä prvá časť knihy je konštruovaná ako súbor do seba zapadajúcich fragmentárnych výjavov. Ich spojenie vytvára obraz noci, odhaľujúcej svoj potenciál. Do jej mozaikovitej askôr komornej ucelenosti vstupuje rad postáv narúšajúcich svojou činnosťou jej pokoj. Iba málokto tu odpočíva. Spoločným motívom drobných príbehov je samota, realizovaná na rôznych miestach, no sidentickým zafarbením. Autorka aj vtomto prípade rešpektuje intímny charakter samoty anepúšťa sa do jej analýzy. Jednotlivé existencie pozoruje zdostatočnej vzdialenosti, čitateľom ich predstavuje diskrétne. Intenzitu osamotenia nezvyšuje psychologizovaním, vo všetkých jej realizáciách ju načrtáva tak, aby sa mohla následne presunúť kďalšiemu príkladu. Nie je to znak povrchnosti, odkrýva skôr zvláštnu spolupatričnosť medzi rôznymi osudmi. Na svoje osamotenie je každý jednotlivec sám, no zároveň ho spája s ostatnými isté puto.
Samota je kľúčovým motívom aj v druhej časti nazvanej Tí, ktorí odišli, ktorá je kompozične ucelenejšia. Odhaľuje jemne zachytený vzťah medzi starnúcou osamelou ženou smalým dievčaťom. Autorka vnej ponúka citlivo zaznamenanú reflexiu starnutia na jednej strane, paralelne stým odhaľuje rozvíjajúci sa vzťah medzi vekovo výrazne rozdielnymi postavami. Literárne presvedčivým spôsobom sa vnej pohybuje medzi nostalgickejšími spomienkami anaopak pozitívnejšou súčasnosťou, vracajúcou starnúcej protagonistke chuť do života: „Odkedy k nej chodila Eli, začala lepšie spávať. Neskoro večer alebo dokonca vnoci už nepotrebovala ísť von. Aj keď sa občas prebudila na búšenie srdca. Alebo naopak, ako keby stisnuté prestalo biť“ (s. 103). Aj preto stojí Bodnárovej kniha za čitateľskú pozornosť.
Musím sa priznať, že vprípade zbierky próz Ivany Dobrakovovej Matky akamionisti (Marenčin PT) som dlhšie ako zvyčajne uvažoval nad samotným titulom. Na postavy matiek sú čitatelia pri tejto autorke už tradične zvyknutí, no vspojení skamionistami mi na tom celom niečo nesedelo, resp. zlyhávala mi hypotetická predstava obudúcom čítaní. Viem, znie to viac ako laicky, no občas uvažujem aj nad takýmto niečím anavyše sa ktomu hneď úvode aj priznávam. Menším sklamaním je vtomto prípade banálna odpoveď, ktorú som našiel až vzáverečnej poviedke (Veronika). Autorka vnej rozohráva viacnásobné, sexualitou naplnené internetové flirtovanie mladej Veroniky, vktorom sa stráca hranica medzi fikciou avonkajším svetom. Zapadá sem aj intenzívna komunikácia s vodičom červeného kamióna, evokujúceho vmojom prípade umasteného vodiča nákladiaku vtielku. Vtomto prípade je jeho obraz skôr romantický: „Kamionista Rico má dlhý červený kamión, Véronique to imponuje, červené kamióny sa jej zdajú hrozne sexi, viac než zelené či modré či sivé, Véronique si predstavuje, že ten kamión je čistý, žiadny prach zdiaľnice ciest benzínových púmp, skrátka, čistý červený kamión aurčite aj bez nejakého hnusného nápisu, obrázka, žiadna krava na ňom neolizuje šťastného roľníka, žiadna prsnatá blondína neponúka keksíky, proste žiadna reklama, nič, len napnutá krvavočervená plachta, tridsaťtonový náklad aza volantom Rico romantik“ (s. 137 – 138). Ktejto skôr virtuálnej komunikácii kladie ako istú opozíciu vzťah mladej protagonistky sjej kultivovanou amálo ráznou matkou. Napriek využitiu kontrastu je poviedka menej rozpracovaným textom azaostáva za zvyšnými štyrmi.
Aj vnich sa rozličným spôsobom realizuje téma ženy, presnejšie matky astým súvisiaca analýza vzťahov v nefungujúcichrodinách, vktorých dominuje viac ako komplikovaný vzťah ženských hrdiniek smatkami. Do príbehov sa tak organicky posúvajú rôzne formy sociálnych či psychických disfunkcií protagonistiek, mimo nestoja ani mužskí hrdinovia (poviedka Otec). Svoju funkciu tiež plnia motívy osamotenia, životného zlyhania či odcudzenie, ktoré dodávajú súboru poviedok tematickú homogénnosť. Tú autorka variuje prostredníctvom jemných modifikácií spôsobu rozprávania, hoci jeho základné východiská, expresívnosť aintenzita zostávajú podobné, miestami rovnaké, čo zbierke trochu škodí. Neprekračuje rámec každodennosti, no vtých literárne najvydarenejších poviedkach (Ivana) pracuje s perspektívou prekračujúcou bazálny životný horizont čitateľov. Napriek opakovaniam ponúka prozaička ucelený súbor poviedok, potvrdzujúci jej schopnosť ponúknuť autentický príbeh, rezonujúci aj po jeho prečítaní.
Tematickú kostru prózy Denisy Fulmekovej Doktor Mráz (Vydavateľstvo Slovart) tvorí príbeh právnika Alberta Mráza – protestanta so židovským pôvodom ajeho katolíckej manželky adcéry zfiktívneho malého slovenského mesta Himberany. Autorka vňom kombinuje niečo vymyslené spresnejšie zachovanými historickými faktmi. Pre začiatok príbehu je dôležitý dátum apríl 1939. Práve vtedy nachádza doktor Mráz vľudáckom periodiku Gardista článok osebe. Vňom píše anonym oprekrstenom židovskom advokátovi, ktorý si zmenil svoje pôvodné meno Marton na Mráz, aby mohol naďalej „bohatnúť na úkor Slovákov“. Takýmto spôsobom začína Denisa Fulmeková zobrazovať trpký osud rodiny na pozadí boja omoc, túžbe po zbohatnutí na úkor druhých, čo vytvára obraz protekcionizmu slovenského vojnového režimu avzťahov medzi samotnými členmi Hlinkovej strany agardy. Príbeh doktora Mráz je vyrozprávaný vdvoch rozprávačských kódoch, medzi ktorými nie je napätie. Okrem neutrálnejšieho rozprávania vtretej osobe ponúka aj oniečo subjektívnejšie spomienky Mrázovej dcéry.
Doktor Mráz je dejovo astavebne pomerne súdržnou prózou. Pre samotnú autorku je vojna to, čo spomínajúca protagonistka trpezlivo vyberá zo svojejpamäti, na druhej strane niečo, čo tvorí pozadie neutrálnejšieho príbehu. Nevytvára však komplikované „laboratórium“, vktorom by bolo možné skúmať kritériá pre určenie viny azodpovednosti za činy páchané počas vojny. Kombinuje sa tu jednoduchý jazyk stým politickým (dôsledok preštudovaných archívnych materiálov) atýmto spôsobom je pomenovaná aj vina. Do istej miery sa však problematizuje hranica medzi tými, ktorí sú chápaní ako páchatelia anaopak obete. Štruktúra rozprávania je vymyslená tak, aby obe línie tvorili celok. ʰó týmto spôsobom pripomína stavebnicu, kde musí všetko do seba zapadať. Neumocňuje ju ani extra dramatický aprekvapujúci koniec, skôr sa všetko plynulo dorozpráva. Okrem toho tu máme postupne sa rozvíjajúci milostný príbeh (medzi dcérou doktora Mráza amladým medikom), ktorý končí smrťou lekára-snúbenca na východnom fronte. Zdá sa, že aj vtomto prípade sa organizácia prózy celkom pohodlne opiera o „veľké dejiny“. Práve tie sa starajú ozápletky, miestami niektorých hrdinov vynášajú, väčšinou im ale pripravujú prekážky, ktoré musia zdolávať. Vtomto smere je však autorka striedma. Neponúka zložité reflexie, filozofovanie ani erotiku. Vystačí si spríbehom na pozadí historických udalostí. Na dejiny sa odvoláva ako na niečo, čo by sme mali ako čitatelia poznať. Otázkou zostáva, či sa jej vpríbehu, ktorý jej ponúka história, darí skúmať skryté amenej prebádané medzery. dzá však nie je typickou knihou oholokauste. Je skôr rozprávaním oobetiach, páchateľoch (teda o Slovákoch) či len tých, ktorí sa počas druhej svetovej vojny snažili nejakým spôsobom prežiť.
Kniha Mila Janáča Milo nemilo (vydavateľstvo Kráľovstvo dokonalosti) má hlavnú postavu, ktorou je vtomto prípade jedna gelnická krčma. Toto tvrdenie je síce pritiahnuté za vlasy, no nie je ďaleko od pravdy, hoci autor ponúka dostatočné množstvo „ľudských hrdinov“ atiež protagonistu/rozprávača. Svoje veselé príbehy má však aj spomenutá krčma, ktorá sa tu, mimochodom, teší kolektívnej obľube, čo dokumentuje aj otvorené vyznanie: „My, Gelničania, ľúbime krčmu. Anielen to. My všetko na svete zmeníme na krčmu, takže krčiem máme vždy dostatok. Ako čas bežal, úspešne sme na pohostinstvá prebudovali radnicu, zelovoc, jasle, zberňu druhotných surovín, dokonca aj staničné hajzle. Pravda, éra tej záchodovej krčmy dlho netrvala. Otvárali ju ráno otretej abarmankám sa za pár mesiacov podarilo poslať na druhý svet prakticky celú klientelu. Toto sú skutočné dejiny, anie súčasť fikcie. Aj dnes platí, že kto chce spoznať elitu, musí do ulíc vyraziť na svitaní alebo ešte za tmy. Piják profík totiž nie je žiadny domased“ (s. 26). Zcitovaného úryvku vyplýva konštatovanie, že krčma je centrom apriestorom socializácie inak značne asociálnych figúrok.
Samotný príbeh je jednoduchý apriamočiary. Všetko podstatné sa tu krúti okolo muža, ktorý sa stane krčmárom, no okrem toho aj on sám intenzívne pije afetuje. Na základe tohto primárneho obrazu by sme ho mohli postaviť do čela skupiny krčmových „asociálov“, no nebola by to úplná pravda. Najmä v tejto postave odkrýva autor dve roviny svojho rozprávania. Spája vnej hyperbolizovanú extrémnu realitu východoslovenského regiónu strochu rafinovanou intelektuálnosťou, ktorá sa ukazuje napríklad pri naznačenej vzdelanosti „krčmára“, presne diagnostikujúceho svet okolo. Niečo podobné dokazujú aj knihy na jeho toalete. Tento princíp je dôležitý aj pre celkovú autorskú stratégiu. Dochádza vnej kistému napätiu medzi týmito dvoma svetmi, čo sa dá vnímať ako pohyb medzi vysokým anízkym. Aj preto prekračuje rozprávanie rámec čisto zábavných príbehov zkrčmy. Tvorca podriaďuje tejto stratégii jazyk. Ten je vtomto prípade presný, dynamický aakceptuje istú mieru, hoci sa tu píše onemiernosti. Rozprávanie je vtipné, sarkastické. Autor sa ukazuje ako dobrý pozorovateľ, od udalostí si udržuje viditeľný odstup. Zachytáva extrémnu tému, no zpitia nerobí akýsi miestny folklór. Neponúka hlboké reflexie, nefilozofuje, takmer nič nevysvetľuje, skôr disciplinovane dodržiava ním zvolený štýl, ktorý mu sedí. Viditeľné je to vmomentoch, keď toto pravidlo poruší aobčas začne hľadať pointy, ktoré pôsobia trochu zbytočne abez významu. Tieto miesta pôsobia skôr rušivo avyvolávajú skôr otázniky, ako máme ku knihe pristupovať ači sme náhodou iba poslušne neprijali pravidlá autorskej hry. Domnievam sa však, že Janáč svoju tému zvláda, literárne fungujú aj jeho hodnoty postavené na hlavu. Oto ostatné sa pri čítaní postará samotná gelnická krčma.
Synekdochu toho, čo ponúka čitateľom kniha Ivana Medešiho Jedenie (Východoslovenské združenie VALAL), prezrádza už jej záložka, vktorej sa píše: „Šestica šťavnatých literárnych chodov zo súčasnej Vojvodiny sa podáva bez servítky. Prekypuje drsnou balkánskou psychogroteskou ižalúdok dráždiacim stredoeurópskym naturalizmom, tou najintímnejšou kultúrnou endoskopiou ibizarnou paranojou nacionalizovanej postjuhoslovanskej spoločnosti. Mladý dolnozemský autor pripravil svoje delikátne menu najtemnejších pudov, nemorálnych, no úprimných pohnútok zvieraťa vnašich útrobách, plného žiadostivosti, hladu astrachu, ale ineviazanej živelnosti anebontónovej otvorenosti“. Sprenášaním toho všetkého mu pomáhajú jeho vlastní protagonisti, zapadajúci do pomerne pestrej mozaiky personálnych typov. Nájdeme tu predovšetkým postavičky zabsolútneho okraja spoločnosti, slušnejšie povedané alkoholikov anarkomanov, hoci význam týchto pomenovaní intenzitou prežívania ďaleko prekračujú. Vtomto smere sme vprípade autora svedkami takmer klinického pozorovania „okolitého“ sveta zvnútra, čím dochádza k zvýrazneniu predstavy autentickosti aurčitej bezprostrednosti. Akoby sme boli vintenzívne prežívaných momentoch oveľa bližšie pri postavách, ktoré by sme mimo literatúry pravdepodobne ani nechceli stretnúť. Charakterizuje ich strata možnosti rozhodovať osvojich pochybnostiach aneistotách, keďže sú riadené zvonku, resp. prostredníctvom determinácií (génov, prostredia apod.). Okrem ľudských figúrok to platí napríklad aj oučiteľoch zposlednej poviedky Svetlo života: „Zajtra ipozajtra šiel Krištof do školy načas. Dokonca bol na všetkých hodinách. Učiteľky div netlieskali od šťastia. Hádam nie, že si vieme dať polhodinovú kávu bez jediného srania? Je veru možná taká zmena? Veru, káva vyšla“ (s. 211). Aj ich vystavuje autor rôznym výzvam, ktoré im ako inak, komplikujú život. Práve tento rozmer dodáva poviedkam zámernú nejednoznačnosť, hoci už dopredu môžeme tvrdiť, že to celé nie je iba ochľastaní afetovaní. Tvorca si jednoducho našiel produktívnu tému asnaží sa ju maximálne vyčerpať.
Toto úsilie si ale miestami vyberá drobnú, no viditeľnú daň. Občas sa vrozprávaní totiž trochu strácame. Strata orientácie však nie je fatálna, väčšinou stačí iba trpezlivé akceptovanie autorského jazyka. Práve ten je vprípade šestice poviedok kľúčový (nesmieme zabúdať ani na fakt, že prózy z knihy Jedenie do „našej“ slovenčiny preložil Maroš Volár). Funkčným aktéme priliehajúcim spôsobom totiž autor valcuje obraz života na vidieku. Táto tendencia nie je vprípade slovenského literárneho prostredia nová, no intenzita, sakou knej prozaik pristúpil, nie je každodennou auž vôbec nie takto suverénne zvládnutou záležitosťou. Textom nechýba originalita asnaha narušiť akékoľvek estetické či dejové klišé. Aj preto by bolo chybou pristupovať knim iba cez prizmu razantného rozprávačského výrazu, hoci ani jeho samotná provokatívnosť sa vliterárne relevantných diskusiách určite nestratí.
Hlavná hrdinka prózy Vandy Rozenbergovej Tri smrtky sa plavia (Vydavateľstvo Slovart) sa predstavuje hneď vjej úvode. Opôvode svojho mena hovorí: „Krstné meno mám po džúse, priezvisko po pápežovi. Volám sa Karola Vojtylová aniektorí ľudia si myslia, že po pápežovi mám aj to krstné, keďže on bol Karol, ale mýlia sa. Moji rodičia si kedysi kupovali džús vmodrej plechovke avolal sa Karola. Prázdne plechovice smodrým obalom sme mali všade aj potom, čo sa Karola prestala vyrábať anahradil ju Zeus. Brat, ktorý sa narodil po mne, sa už volal Zeus. Nie, robím si žarty. Volá sa Paťo. Dlho som ho nevidela“ (s. 5). Už táto odľahčená vstupná charakteristika poukazuje na jej nejednoznačnú identitu. Na jednej strane stojí obraz adoptovaného rómskeho dievčaťa, neskôr dospelej ženy, spomínajúcej na predchádzajúce živorenie vnevyhovujúcej búde, vktorej sa tiesnila so súrodencami, alkoholickou matkou aotcom. Túto etapu Karolinho života pripomínajú okrem vlastného rozprávania aj potkanie uhryznutia, ktoré predstavujú vjej ďalšom živote stigmu, fungujúcu ako jedinečný, no zároveň ambivalentný znak. Protagonistke dodávajú tieto stopy zranení punc akejsi nechcenej exkluzívnosti, zároveň sú jej najbolestnejšou pripomienkou niečoho, čo do istej miery tají. Ešte intenzívnejšia je však potreba otom hovoriť anásledne niečím pozitívnym kompenzovať.
Inokedy hrdinka prekvapuje akademickými znalosťami okultúre alebo diskusiami ofinančných transakciách súčasného suseda. Podobným spôsobom pristupuje autorka aj kostatným postavám. Ani tie nie sú definované jednoznačne, zapadajú skôr do situácií, vktorých je dôležitý „rozprávačský“ pohľad Karoly. Ich charakter vyznieva napriek vážnym životným situáciám občas skôr parodicky, čo môžeme zpohľadu celej prózy hodnotiť ako znak významovej nejednoznačnosti. Podobným spôsobom pristupuje autorka aj kcelkovej štruktúre rozprávania. Karola vňom odhaľuje rôzne momenty z vlastného života, noparalelne si stíha všímať akomentovať konanie ďalších postáv. Vytvára tým rad drobných príbehov spočetným personálnym zastúpením. Informácie oudalostiach aich účastníkoch majú väčšinou osobný charakter, no rozprávačka sa nezaťažuje extra podrobnými závermi. Väčšinu motívov nápadito načrtne, no len málokedy ich aj uzavrie. Próze tak na prvý pohľad akoby chýbala presnejšia štruktúra, namiesto toho pripomína voľnejšie atrochu mätúce spojenie epizód, sprostredkovaných prostredníctvom dominantného rozprávača. Napriek tomu konštatujem, že kompozícia románu drží pokope. Autorka šikovným spôsobom využíva kombináciu množstva informácií sich následným zahmlievaním avýsledkom je zaujímavé dielo. Jej rozprávačom je Rómka Karola, no nemenej dôležitá je aj sonda do princípov fungovania špecifickej rodiny, ktorá odráža všetky komplikácie, no najdôležitejšie sú tu citové spojenia jej členov. Aj ztohto dôvodu je próza viac ako inšpiratívnym literárnym dielom.
Kniha Mareka Vadasa Zlá štvrť (KK Bagala) pre mňa zostáva aj po druhom čítaní anáslednom internom uznaní jeho remeselnej zručnosti menšou hádankou. Zvedavo sa pýtam, ako ktejto knihe vlastne pristupovať. Zformálneho hľadiska ju tvorí pomerne veľké množstvo krátkych próz, ktoré sa žánrovo približujú poviedkam, hoci úplne presne by som ich nedefinoval. Už aj preto, že nefigurujú osamotene, ale zapadajú do celkovej štruktúry. Tá by sa pri istom prižmúrení oka dala vnímať ako veľmi voľne zošnurovaný román. Ak si vtejto súvislosti dokonca nalistujeme vslovníku jeho definíciu, neboli by sme ďaleko od pravdy. Aj vtomto prípade by som ale na presnejšie žánrové rámce dobrovoľne rezignoval, nie sú tu vlastne podstatné. Oveľa dôležitejšie je samotné rozprávanie príbehov, čo uprostred jednej z časti naznačuje aj prozaik: „Dajte si pražmu, hovorím Vám. Najlepšie sú vstánku uIreny. Poviem vám zatiaľ príbeh. Nie, bude to jeden príbeh azároveň množstvo príbehov. Žiaden znich sa nemohol odohrať osamotene. Každý osud závisí od ostatných naokolo. šٰ sa menia, ovplyvňujú vďaka najdrobnejším momentom, ktoré do nich naraz zasiahnu“ (s. 13). Stýmto predpokladom by sa dalo súhlasiť. Jednotlivé príbehy charakterizuje prelínanie realistickejších momentov stými fantazijnými. Inokedy sú využité hororovo podfarbené motívy alebo dokonca prvky akčnejšieho napätia. Ani jedna ztýchto rovín ale nezodpovedá extrovertným polohám rozprávania, práve naopak, aj za týmito príznakmi evidujeme isté introvertné autorské gesto. Práve tento fakt knihe pomáha. Introvertnosť rozprávača by sme si však nemali zamieňať za nejakú jeho precitlivenosť. Vtomto prípade ide skôr ovýsledok jemného spojenia prozaického základu sistou lyrickosťou aasociatívnosťou.
Iným drobným otáznikom je africký domicil príbehov, ktoré sú situované do nejakého, pravdepodobne kamerunského mesta Akwa. Vadasova bezprostredná skúsenosť sreáliami vtejto chvíli nie je až taká dôležitá, oveľa zmysluplnejšia by bola vbudúcnosti pravdepodobne debata ojeho tamojších literárnych inšpiráciách. Otázkou zostáva skôr zvláštna exkluzívnosť priestoru, do ktorého vkladá svoje rozprávanie. Zdá sa, že týmto spôsobom vytvára štylisticky triezvy aakceptovateľný literárny konštrukt. Inšpirácia Afrikou tu asi nikomu neprekáža. Práve do jej rámca sa zmestia príbehy zbaru Na konci sveta či baru Na úrovni. Podobné je to aj smiestnym neúmerným pitím, ktoré má svoje regionálne špecifiká, no zhody snašou domácou tradíciou alkoholizmu by sme našli vprvom ťahu: „Zastavím sa uprostred ulice, rozhliadnete sa ačo vidíte? Každý pije. Ja samozrejme, chlastám tiež, nebudem zapierať, ale umňa je to iné. Ja bojujem sdémonmi. [...] Rozmýšľam, prečo chlastajú všetci ostatní. Je to záhada, lebo na prvý pohľad by cudzinec netipoval, že nám niečo chýba. Dobre, rozbité ulice asplašky pred domami, ale to nie je nič, kvôli čomu by sa človek chcel prizabiť alkoholom“ (s. 34). Kniha Zlá štvrť však aj vďaka tomu nie je veselou knihou opití. Rozpráva skôr oviacnásobnom strácaní, ktorému je vystavený protagonista. Strácajú sa tu postavy, stará sláva anajmä inkriminovaná africká krčma. Domnievam sa ale, že ktéme alkoholu dajaký smútok trochu pasuje.
Prozaická kniha Pavla Vilikovského Rajc je preč (PETRUS) je trpezlivým rozpomínaním rozprávača/autora na všetko, čo bolo ačo mu vsúčasnosti už akosi chýba. Rekapitulácie života také bývajú avýnimku netvorí ani táto srozprávačským prehľadom askúsenosťou vyrozprávaná próza. Namiesto očakávanej smútočnej nostalgie nám však autor ponúka trochu iný obraz jeho doterajšej existencie, hoci opakované titulné heslo „RAJc je preč“ by mohlo dokazovať finálnu rezignáciu mužského protagonistu. Ten je vtomto prípade ešte vitálny, čo nezabúda pripomenúť aj vzávere textu: „Ešte vždy mi oniečo ide, mám takú potrebu. Nutkanie. Vterajšie všedné dni mi ide napríklad oto, čo najlepšie spísať tento vymyslený vlastný životopis. Bisztosítás – bisztonság, ako by povedal môj posmrtný strýko: poistenie je istota. Chcem byť ešte zaživa svojím vlastným pozostalým, lebo čo ak tí ostatní, praví pozostalí nebudú na mňa zvedaví? Text mi prichádza tajnou poštou, odo mňa ku mne – je nás vtom poštárskom rade viacero arozličných, nečudo, že zposledných úst neraz vyjde čosi celkom iné, ako pošepkali prvé. Nemyslím klamstvo, ale keby aj, na tom nezáleží. Ide jednoducho oto, prežiť všedný deň; podľahnúť na chvíľu ilúzii, že keď bude mať zmysel, budem mať zmysel aj ja“ (s. 283 – 284). Prežitie všedného dňa je tu naozaj jedným zkľúčov kčítaniu. Neexistuje moment, situácia či časovo dotovanejšia epizóda, ktorá by nestála za pozornosť. Pre dobro čitateľa nie je spomínajúci rozprávač iba vnímavým pozorovateľom. Ktejto slušnej výbave prikladá viaceré verzie literárneho humoru avtakejto vtipno-sebaironickej atmosfére sleduje fázy života. Ponúka ich serióznejšie analýzy, ktoré však nechápe ako životne dôležité. Práve naopak, nebojí sa ich pripojiť kčastým karikatúram. Väčšinu času zostáva jeho rozprávanie civilné aaj týmto spôsobom sa približuje kjazyku každodennosti. Takejto vecnosti však nechýba umeleckosť. Vychádza najmä zautorovej schopnosti stále napísať literárne zaujímavú vetu, schopnú napriek jej lyrickej striedmosti vyprodukovať neočakávanú asociáciu.
Na toto všetko sme pri prózach Pavla Vilikovského vlastne zvyknutí, väčšina čitateľov takéto opakovania pravdepodobne aj očakáva. Vtých najlepších momentoch, ktorých je tu, mimochodom, veľa, spája naoko málo dramatické životné okamihy, akoby vystrihnuté zcurricula každého znás sich presnou diagnostikou, ktorá im dodáva potrebné umelecké vzrušenie. Rušivé nie sú vtejto súvislosti ani početné odkazy na anglickú literatúru. Nepoučujú, sú skôr ďalšou rovinou autorovho vymysleného rozpomínania sa. Práve cez literárne predobrazy sa dokáže očosi tesnejšie prepracovať krozboru rodinných vzťahov či kvlastnému fungovaniu vo svete. Vyrovnávanie sa sneprítomnosťou otca anaopak sprítomnosťou matky, resp. starej matky nie je preto onič menej sugestívne. Aj túto kombináciu knižnosti skaždodennosťou drží autor vakejsi rovnováhe.
Ballova zbierka poviedok Je mŕtvy (KK Bagala) je skôr súborom žánrovo rôznorodých próz. Napriek ich formovej heterogénnosti sa dotýkajú identického sveta, vktorom je ballovský protagonista vsadený dospoločnosti. Čitateľská „zábava“ začína pri sledovaní toho, ako ači vôbec sa do fungovania tohto priestoru zapája. Autorova literárna hra, ktorej sa dá ešte stále dôverovať, ponúka celkom určite viaceré kódy čítania, no vkaždom spôsobe sa asi prepracujeme khrdinovi, prežívajúcemu pocit osamotenia. Väčšinou vedome sa jeho uvažovanie aidentita oddeľuje od sveta, prestáva niekam patriť. Dochádza ktomu aj vprípade, že sa protagonista dokáže bez problémov socializovať. Jeho uvažovanie je väčšinou presné, dokáže sa vyjadrovať prostredníctvom jazyka filozofických kategórií. Čo to ale pre mňa ako priemerného čitateľa vlastne znamená? Obávam sa, že iba rad ďalších otázok, končiacich v prehlbovaní inak drobných čitateľských neistôt. Dotýkajú sa napríklad toho, akým spôsobom ado akej miery sa protagonista orientuje vo vlastnom bytí, keďže navonok deklaruje integráciu do spoločnosti, no pociťuje niečo úplné iné. Rovnako ma zaujíma, či je prítomný subjekt iba vhodným materiálom, na ktorom dokáže autor niečo manifestovať atýmto spôsobom ťahať za jeho nitky. Vďaka tomu sa však otvorí ďalší nepatrný problém súvisiaci stým, či sa dá naznačenej textovej hre prozaika dôverovať iba zpohľadu jeho viac či menej skrytej filozofie, alebo to má na svedomí autentickosť vjeho rozprávaní. Prikláňam sa ktomu, že jeho písanie nie je ani vtejto knihe iba textovým konštruktom, hoci občas to tak vyzerá. Viditeľné je to napríklad v zobrazení krutosti, exponovane zobrazenej vpróze Ahoj, Evička: „Ležal ožratý pod drezom apýtal sa ma, kde je. [...] Kopem ho do rebier, skrúca sa pod drezom, tam ho kopem, kde sa práve skrúca, akričím, čo ty ideš vyskakovať, hoci leží, nevyskakuje, ale keby neležal, zasa by vyskakoval, tuším som ho dvakrát kopla už aj do ksichtu, tam som trafila, nemôžem za to, zuby na dlážke, všetko krvavé, ale vlastne, keď už kopem, tak poriadne, akričím, či je to tvoj byt – či je to akože jeho byt –, akeď sa mu niečo nepáči, tam je súd, napadni ma súdnou cestou ahneď budeš vriti! Veď on keby zgegol, mám problém ho aj pochovať. [...] No daj takému do ruky rodný list! Pôjde na mestský úrad atam ho odpíšu stým, že ho ani nemajú vsystéme“ (s. 87 – 88). Aby to náhodou nikoho nemýlilo aútlocitnejšie konštitúcie neodradilo od prípadného čítania: Ballova kniha dokáže byť aj veľmi rafinovane vtipná, dokonca zábavná, pričom akýkoľvek úsmev na tvárí neznamená, že by sme mali vrámci uchovania dobrých medziľudských vzťahov automaticky vyhľadať odbornú pomoc. Aj vtých najvyhranenejších polohách si autor udržuje od svojho písania odstup, niekedy stojí až príliš ďaleko. Niečo podobné však vtextoch radí aj samotným čitateľom. Možno práve takto si vychutnajú autentickosť jeho písania, ku ktorému sa oplatí vrátiť. Opakovane.
Úvodná próza zbierky Dušana Dušeka Strih vetra (Vydavateľstvo Slovart) nazvaná vzhľadom kjej obsahu symptomaticky ʰň začína takouto spomienkou: „Po strýkovi Gabrielovi, bratovi starého tatka, zostala vrodine iba hrubá nemocničná kniha vroztrhanej plátennej väzbe, ktorá nalepeným štítkom na titulnej strane oznamuje, že ide ochorobopisy zgynekológie, ročník 1925; popri práci vnemocnici mal aj vlastnú prax. Stretol som sa sním jediný raz vživote. Mohol som mať vtedy asi desať rokov. Nosil briadku; vlasy mu rozdeľoval pútec. Poúčal ma: ‚Pozor na úd. Pravidelne umývať.‘ Pomrkával na starého tatka: ‚Krátkosť slova nám ponúka bohumilé zväčšenie, ale pozor, aby zneho nebol údenáč, ten má smutné oči. Radšej oňom nehovoriť. Vždy len konať. Votrieť sa ním do priazne.‘ Starý tatko prikyvoval; nalieval bratovi šampanské“ (s. 9). Do výraznej miery predznamenáva charakter celej knihy, vktorej naozaj dochádza kviacnásobnej rekapitulácii prežitého života, rozlomeného na milión drobných spomienok na niečo, čo sa niekam nenávratne stratilo. Podobne ako vcitovanej pasáži sa nevyhýba šteklivejším okamihom, no rozprávaniu onich ponecháva nenápadnosť ačasto aj chlapčenský pohľad, obsahujúci zvedavosť azároveň skrytú hanblivosť a poetickosť. Rozprávač vjednotlivých žánrovo rôznorodých textoch uteká do minulosti, no ani náhodou vnej neupratuje spôsobom, aby nám ju ponúkol vlineárnej podobe. Zodpovedá tomu aj jeho rozprávanie, ktoré nie je vyšpekulované tak, aby výsledok pripomínal dokonalú súhru. Autor vytvára mozaiku obrazov, tie však do seba nezapadajú ako stavebnica. Vzbierke próz sa celkom voľne prepletajú spomienky na minulosť, retrospektívy sdrobnými introspekciami rozprávačových vnútorných stavov. Ten je pozorovateľom azároveň účastníkom udalostí. Keď potrebuje, oprie sa o širší historický kontext: „Slovensko sNemeckom bojovalo proti Sovietskemu zväzu. Vyhrali sme: dodnes je nad Bratislavou socha sovietskeho vojaka. Aj môj strýko vyhral. Narukoval do Rýchlej divízie, čo bola špeciálna jednotka slovenskej armády, jej elita, vyslaná na východ, kde slávila samé víťazstvá, ako otom trúbili vnovinách abájili vkinách, vo filmových týždenníkoch Nástup“ (s. 27 – 28). Knemu neraz priraďuje celkom osobnú spomienku: „Na vojenčine som stratil rok života. Dni sa vliekli, mesiace meškali, čas sa menil na chumáče prachu, čo sa mi povaľovali po všetkých zastrčených kútoch pamäti – aich sivá farba sa stala zhmotnením akejsi viditeľnej ničoty aprázdnoty“ (s. 29). A práve toto privátne spomínanie je základom autorovej zbierky. Vďaka prenesenej váhe na individuálnu pamäť nemusí byť pre čitateľa skúsenostne dôveryhodná, hoci vprípade Dušeka očitateľských pochybnostiach nikto nehovorí. Nielen preto si môže dovoliť žánrovo rôznorodý súbor próz, ktoré spolu nie vždy ladia aobčas sa nám vzpiera aj tendencia kspomienkovej sentimentálnosti. Medzier by sme nakoniec našli viacero. Chuti pozorovať úsilie otextovo tvrdo vydretý obraz pamäti sa to však určite netýka.
Ak by si chceli urobiť čitatelia iba stručnú predstavu o tom, aký typ hrdinov sa asi nachádza v knihe Václava Kostelanského վٳó (KK Bagala), možno by im stačila nasledovná ukážka zpoviedok Keď je tvrdo: „Rum nepijem od troch rokov. Natiahlo ma vtedy zneho, vydávil som sa pod nohy otcovi, ktorý mi do tuzemského od malička máčal cumeľ. Bol to môj prvý poriadny pohárik atakéto zlyhanie. Obrátil som ho do seba, ako baba vyvrátil von asklamal rodičov. Otec sa otočil ma matku avraví: Neviem, či ten chalan nebude teplý. Nie som. Len mi prestal chutiť rum. Otec mi neveril“ (s. 47). Vzdialene pripomína konštatovanie, diagnostikujúce život na našom území vnedávnej minulosti. Podľa neho je život na severoslovenskej dedine taký neznesiteľný, že sa vtriezvom stave takmer nedá prežiť. Autor sa do takýchto sociologicky „závažných“ debát nepúšťa, občas sa dokonca zdá, že nedebatuje vôbec. Ako vprípade spomenutého dedinčana, ktorému prestal chutiť rum. Inak je to chlap, zpohľadu veku čítaj chlapec, ako sa patrí. Okrem alkoholického nechutenstva robí radosť svojim rodičom ajedenástim sestrám. Dokonca aj otca presvedčí osvojej heterosexualite. Nič na tom, že mu chýbajú odseknuté aodrezané prsty. Ani to pitie ho už spoločensky nediskriminuje, ku šťastiu mu chýba iba dajaká manželka, veď je už predsa šiestakom na základnej. Situáciu vystihuje posledná veta: „Tak takýto je život unás hore“ (s. 52). Vzbierke poviedok však nenájdeme iba absurditami vyplnené hyperboly dedinského života, ktoré vminulosti úspešne rozvíjali napríklad Václav Pankovčín a predovšetkým Peter Pišťanek. Porovnávať diela sútlou knihou veľmi veľmi nechcem, no ich inšpirácie sú viditeľné.
Spodobnou razanciou sa autor púšťa do stručného portrétovania mestských postavičiek. Začína stým už vúvodnej poviedke ŽDzť. Na satirickom príklade mladého, možno nádejného, no najmä nepracujúceho umelca podáva svoj obraz získavania grantov, kde oveľa viac ako talent zaváži konzumácia alkoholu aschopnosť sa pobiť vnajzapľuvanejšej krčme. Naoko sociálnejší motív spracováva vtexte Dobre je na svete, zachytávajúcom jeden deň zo života alkoholu holdujúceho invalida, čo len potvrdzuje autorovu tendenciu všímať si postavy zokraja spoločnosti. Potešujúce je, že ich nezneužíva na vlastnú exhibíciu úvah ostave spoločnosti. Málo štylizovaným spôsobom vkladá svojich protagonistov do príbehov aďalej onich nemudruje. Práve to je na jeho písaní sympatické.
Za možno najzaujímavejší text vsúbore próz Milana Zelinku Blízke diaľavy (Vydavateľstvo Matice slovenskej) považujem trochu paradoxne ten najkratší. Autor ho nazval veľavravne Balada olajne. Okrem čitateľskej úspornosti dokáže osloviť najmä tým, že mu nechýba humor. Nevravím, že je jeho vtipnosť postavená na celkom originálnom tragikomickom základe, podobných prípadov by sme našli vo svetovej aj slovenskej literatúre slušnú kopu. Zelinka však vtexte nezabúda na vlastný rukopis, ktorý má vdomácom kontexte svoje miesto. Okrem zábavy sem totiž vkladá aj jeho špecifický pohľad (provincionálny vpozitívnom zmysle slova) na jednotlivca ajeho pozíciu vspoločnosti, kde nič nie je také zlé, ako sa na prvý pohľad zdá. Balada olajne začína takto: „Otázka, komu máme nahlásiť prítomnosť veľkého hnedého ľudského lajna, ktoré sme istého rána objavili vrohu autobusovej zastávky, lebo strašne smrdelo, spôsobila našej rodine nemalé starosti. Naozaj sme nevedeli, do čej kompetencie toto lajno patrí: či do pôsobnosti technických služieb alebo do pôsobnosti majiteľa autobusovej zastávky“ (s. 116). Po viac ako veľavravnom úvode začína autor rozkrúcať rodinnú diskusiu oinkriminovanom probléme. Napriek názvu ani vnajmenšom neskĺzava do fekálnej komiky, to zdôrazňujem iba na okraj. Využíva skrytý potenciál banálnej situácie arozširuje ju takmer až po hranice odkrývania medziľudských vzťahov vsúčasnom malomeste. Poviedka však vrcholí zárodkom manželskej hádky, ktorá zvolené riešenie problému sexkrementom na verejnom priestranstve nakoniec nuluje. Ako vtejto súvislosti konštatuje potenciálny riešiteľ, „manželky treba poslúchať, vedia sa hneď nasrdiť ačloveku strašne pomstiť. Jedno mizerné smradľavé lajno na zastávke autobusu nestojí za to“ (s. 118). Zelinka na malej ploche odkrýva špecifický svet, kde sa mu zmestia viaceré detaily vzťahov.
Naopak oniečo menej vydarené sa ukazujú vknihe časti, využívajúce formu listov. Patria sem prózy Listy pre Klaudiu ajej družky zo súboru aBlízke diaľavy. Najmä vprvej opúšťa autor drobnú situačnosť apokúša sa reflektovať širšie spoločenské dianie. Podáva správu osúčasnosti, paralelne zachádza, no nevyhýba sa ani historickým kontextom. Pisateľ listov Števo Relich ponúka oblúk námetov vhodných na uvažovanie. Presúva sa od vyjadrenia úcty kpracovitosti východoslovenských žien, cez folklór až po dejiny svetovej politiky, ktoré spája scelkom privátnymi situáciami ačinnosťami: „Známky schýbajúcimi zúbkami som mienil vyradiť: bez milosti ich zožmoliť do guľky azahodiť do koša. Najprv som začal Rakúšanmi [...] Žiaľ, nemohol som knim zostať celkom objektívny. Najväčšmi som im zazlieval, že sa po roku 1849 celkom na nás vykašlali aaj neskôr si ich žandarméria ustavične hľadala zámienky na to, aby nás žandári mohli biť“ (s. 40 – 41). Vtýchto častiach jeho rozprávanie stráca iskru atrochu aj nápaditosť. Oveľa istejší je napokon aj vstvárňovaní prírodných motívov, ani vnich mu nechýba humor, priliehavý jazyk ačo je vjeho prípade asi najdôležitejšie, záujem očloveka.
Stoja za pozornosť... hoci...
dzá Michala Havrana Otec bol vstrane (Marenčin PT) ponúka rozprávanie otom, ako sa dalo/dá na našom území zapliesť so všetkými revolučnými zmenami spoločnosti od prevratu vroku 1948 až po novembrovú revolúciu. Všíma si najmä to, ako sa dalo vyhnúť mlynčeku dejín azostávať na tej „správnej“ strane barikády. Takýto postoj si zaslúži „poriadnu“ reflexiu, najlepšie subjektívnu, aby bolo literárne striedanie faktov sfikciou patrične ošetrené. Autor si na túto už trochu špinavú prácu vyberá niekoho, kto vsebe udržiava v napätí medzi umením areálnou históriou. Kľúčom ktakmer všetkému je rozprávanie básnika-straníka, čo sa ukazuje ako logická voľba. Ozvyšok rozprávania sa stará jeho syn. Pred čitateľom sa postupne odkrýva bilancovanie bývalého prominentného umelca, no ambície autora siahajú ešte ďalej. Reflexia jednotlivca sa má stať dokumentom dobovej spoločenskej atmosféry iosobných snáh jednotlivca. Všetko je opretéoudalosti mimo literárneho textu, v tomto smere je próza celkom jednoznačná. Autorské úsilie sa však trochu míňa s vlastnou literárnosťou, čo nijako nesúvisí stým, aká je čitateľnosť diela. Vjeho samotnom základe mi však chýba iskra, niečo, čo by nútilo čitateľa sknihou aspoň miestami nesúhlasiť. Tematickou šírkou si autor nepodkopáva iba estetické rámce, ale rovnako aj spoločensko-diskusný charakter diela. Vzoštíhlenejšej podobe by však mohol výraznejšie osloviť čitateľov.
ʰó Iris Kopcsayovej Životná poistka (Marenčin PT) je primárne ostarnutí, resp. ostratégiách, ako ho ignorovať alebo aspoň oddialiť. Zknihy vyplýva, že je to márne, napriek tomu by som to tak tragicky nebral. Hovorí sa tu ospôsoboch, ako tomu celému prejsť cez rozum, pomocnou barličkou by mohlo byť intenzívnejšie životné nasadenie, no istotu, že savyhnete záveru života, vám nikto negarantuje. Aj tie najpríjemnejšie spomienky na dovolenky či lásky sa totiž definitívne niekde stratia ado posledného dejstva odchádzame zúfalo opustení. Otvorenú zábavu vknihe teda asi nenájdete, skrytého humoru je tam už opoznanie viacej. Hlavné protagonistky sú tu dve. Nezamestnanú „starú dievku“ Táňu nám autorka hneď vúvode predstavuje rok pred jej päťdesiatkou asi takto: „Táňa leží vobývačke na roztiahnutom neustlanom gauči vobrovských bielych spodných nohavičkách avyťahanom bielom tričku, neupravená anenamaľovaná. Fajčí. Pod tričkom sa jej črtá vyduté brucho aplochá hruď. Celulitída astriami poznačené nohy má napnuté aroztiahnuté. Naťahuje sa“ (s. 7). Oniečo mladšia azdanlivo spokojnejšia Regina je síce zamestnaná, no svoju prácu nenávidí. Vzťahovú otázku definuje vjej prípade autorka nasledovne: „Aj Reginin svet bol svetom bez muža. Jej manžel nezomrel, ale pochovala ho zaživa. Samozrejme, iba vmyšlienkach. Jednoducho naňho prestala myslieť. Prestal pre ňu existovať. Rozviedli sa dávno asmanželom prerušila všetky styky, vídali sa len občas, pri náhodných stretnutiach vmeste alebo na spoločenských podujatiach“ (s. 11). Okrem toho nám próza ponúka príjemne civilné rozprávanie, vystrihnuté so života súčasnej Bratislavy. Autorka je vnímavým pozorovateľom ahoci sa občas nevyhne floskulovým pohľadom na svet, jej knihe nechýba ľahkosť, ktorú si však nemôže zameniť za zjednodušovanie. Jej ústredná téma totiž nie je jednoduchá ani náhodou.
Zbierka poviedok Uršuly Kovalykovej Čisté zviera (Divadlo bez domova) obsahuje pätnásť spoločensky angažovaných príbehov. Takéto všeobecnejšie označenie nechápem ani náhodou negatívne, hoci o vplyve ideologických foriem na umeleckú literatúru si máme právo myslieť čokoľvek. Ak sa zameriame iba na túto knihu, ukáže sa, že autorka takúto duplicitu vo svojich textoch zvláda, popri sondách do dnešnej spoločnosti stíha pracovať aj na ich estetickej rovine. Kľúčová zostáva aj tu reflexia existencie žien, prežívajúcich vlastné pochybnosti o ich fungovaní vo svete. Jej hrdinky podliehajú vnútorným konfliktom, stratám sebavedomia či neschopnosti zaradiť sa spoločnosti. Do mozaiky ženských typov Kovalyk zaraďuje aj postavy sdiagnózami, ako to vidíme napríklad vpoviedke Čisté zviera. Hlavná hrdinka je tu charakterizovaná asi takto: „Adria sa ztoho snažila vykľučkovať, začala zoširoka sendogénnou psychózou... Nakoniec to musela vyklopiť. ‚Paranoidná schizofrénia, ale mám ju pod kontrolou.‘ Ako nejakú divokú šelmu na reťazi. Sedí sňou ráno na záchode, sňou sa sprchuje, fajčí aj nakupuje. Sú spolu dvadsaťštyri hodín denne. Ibaže vždy je tam tá možnosť, že sa nakoniec šelma urve, vystrčí pazúry aurobí smrtonosný skok“ (s. 158 – 159). Aj vďalších poviedkach sú najzaujímavejšie práve tie okamihy, v ktorých sa protagonistkám nedarí skrotiť živočíšnu, resp. pudovejšiu stránku vlastnej osobnosti. Nerealizuje sa to iba vprípadoch, ktoré sú postavené na medicínskych diagnózach amy im ztohto dôvodu celkom dobre rozumieme. Niečo podobné tu prežívajú aj hrdinky, ktoré len nemajú rady literárne podujatia.
Už ztitulu štvrtej knihy Jána Púčeka Med pamäti (Literárna bašta) by sa dala vhrubých obrysoch odhadnúť jej téma, napojená na stále výživné korene literárneho historizovania, ku ktorému sa pripájajú patálie sindividuálnou, resp. kolektívnou pamäťou. Následné čítanie by tento predpoklad potvrdilo. Kniha sa skutočne dotýka udalostí 20. storočia. Naliehavosť stupňujú väčšinou traumatické spomienky jednotlivcov či celých rodín na všetko, čo podliehalo katastrofám tzv. veľkých dejín kontinentu. Kniha je postavená na intímnom monológu, čo formálne potvrdzuje aj jej podtitul Štyri naivné monológy. Vnich autor formuluje kľúčové otázky, dotýkajúce sa mozaiky ľudských príbehov. Čitateľsky vzrušujúci pocit z rozpletania niekoľkých osudových križovatiek protagonistov sa však vplnej miere nedostavuje. Namiesto toho si uvedomíme viacero nedostatkov. Spomenul by som prvoplánový charakter jednotlivých príbehov, hraničiaci spovrchnosťou. Okrem toho mi vtextoch chýba aj okúsok viac literárnosti, keďže ide stále oumenie anie opodrobný záznam stretnutia dvoch ľudí, oktorom sme iba informovaní, ako to čiastočne vidno napríklad vtexte Štvrtý monológ: Pán T.: „Pán T. má vočiach zvláštnu, starostlivo tlmenú radosť. Prišiel za ním niekto neznámy, niekto, kto sa ho chce pýtať na mesto, ktoré pomáhal zakladať. To je, ako keď smutného starkého poprosíte, aby Vám porozprával ovnúčatách“ (s. 118). Ani náhodou však nechcem povedať, že autor nevie písať, to určite vie. Vprípade tejto knihy mám však pocit, povedané obrazne, že dostihový kôň nemal svoj najlepší deň. Za prirovnanie spisovateľa kdostihovému zvieraťu sa, samozrejme, ospravedlňujem.
Precízne zostavené ačasovo presne vyselektované antológie pôvodných literárnych diel dokážu vypovedať oliterárnom živote viac ako mnohé syntézy literárnych dejín. Odôvodoch nie je dôležité hovoriť, každý zorientovaný čitateľ tuší, včom je problém. Aj takáto akademickejšia vsuvka môže byť prológom kuvažovaniu nad knihou, ktorej sa predchádzajúce úvahy tak trochu dotýkajú. Charakter časovo vymedzenej antológie má totiž aj publikácia Poviedka 1996 – 2016 (KK Bagala). Vychádza pri príležitosti jubilea a ponúka dva pohľady. Vprvom rade je to reflexia samotnej súťaže Poviedka, ktorá dvadsať rokov svervou mapuje akékoľvek poviedkárske ambície slovenského pospolitého ľudu. Dve dekády rokov už stoja za zmienku areflexia tohto obdobia dokáže zhodnotiť životaschopnosť celého projektu. Vtomto smere vydavateľstvo ajeho kľúčový partneri obstáli. Druhý pohľad je síce trochu širší, norovnako výberovým spôsobom poukazuje na tendencie súčasnej slovenskej poviedky. Oba uhly pohľadu predstavujú každý zvlášť jednu zlegitímnych odpovedí na otázku, kam sa slovenská literatúra od polovice deväťdesiatych rokov posunula aaká je jej poloha dnes. Tých bystrejších afuturisticky založených čitateľov môže podobný vydavateľský počin nakopnúť dokonca ktomu, aby začali uvažovať aj o jej najbližších perspektívach, keďže charakter literatúry sa údajne po rokoch vupravenej verzii vracia.
Knižne spracovaný spätný pohľad na dvadsať rokov vydávania súborov poviedok obsahuje úvodný komentár Matúša Mikšíka apredovšetkým výber textov, reprezentujúcich jednotlivé ročníky súťaže. Pri čítaní zisťujeme, akým zásadným spôsobom sa menila poetika aaké podoby experimentu nám toto obdobie ponúklo. Rovnako tu nájdem texty sprepracovanými pointami asprvkami absurdnejšieho humoru, tu svieti napríklad poviedka Rada Olosa Lepoldov aspäť: „‚Veľmi dobre viem, čo je filozofia. Vbase som si prečítal celého Platóna. Mal som na to dosť času. Akopec vecí mám rozčítaných, ale za slušné správanie ma pustili. Tým horšie pre nich. Ja si to ešte dočítam‘“ (s. 48). Súťaž napokon neohŕňala nosom ani pri typoch žánrovej literatúry, čím dokázala nepredpojatosť aotvorenosť jednotlivých porôt. Aj preto konštatujem, že publikácia funkčne zrekapitulovala to, na čo by sme mohli zabudnúť. Predstavuje tiež komplexnejší obraz osúťaži, ktorá je celkom určite potrebná, už len preto, aby sme si slovenskú poviedku nezamieňali za literárnu oslavu folklóru, črpákov či idylických chalúpok kdesi vúdolí. Zachytávanie zaujímavých autorských konceptov sa nie vždy kryje sadekvátnou estetickou hodnotou. Antológia vybraných próz však ukazuje, že toto úsilie nie je márne. Viac ako symbolicky potvrdzuje toto konštatovanie publikačný výstup z minuloročnej súťaže Poviedka 2019 (KK Bagala).
Priznávam sa, nie som fanúšik spisovateľských stratégií, pri ktorých sa ako pri hone na zajace vytrúbi do sveta všetko, čo autor prežil, naštudoval, odpozoroval, vkrajnom prípade od niekoho ukradol. Ešte horšie je to vprípadoch, keď sa tento nespracovaný materiál dostane do textu avtakejto podobe vydrží až do poslednej strany. Nechcem tým povedať, že niečo podobné sa priamo dotýka knihy Arpáda Soltésa ň (Ikar), no na viacerých miestach sme k tomuto pocitu veľmi blízko. Deje sa to napriek tomu, že hovorím odiele spisovateľsky celkom schopného tvorcu, ktorý vie poskladať inteligentnú vetu. Veľmi často ju však prevalcuje množstvom informácií, mien, dejových slučiek apod. Dokáže tiež pracovať snapätím, to sa mu všaknivelizuje zvoleným jazykom. Necharakterizuje ho iba expresivita, ktorá za iných okolností čitateľom poznajúcim modernú literatúru neprekáža. Vprípade tejto prózy má reč za úlohu autenticky vystihovať prostredie slovenskej mafie. Úspešnosť autorského úsilia nie je ani náhodou stopercentná, práve naopak, vybraný jazyk ju neraz zrádza. Až príliš často sa podobá na trochu samozrejmé frázy spontánnej žurnalistiky, ktorá vtých najhorších verziách najprv koná, potom oprobléme sdostatočným odstupom uvažuje. Profesionálne determinácie autora ma vtomto prípade nezaujímajú, text bojuje sám za seba. Zmôjho pohľadu nie je tento proces vždy úspešný, čo dokazujú aj takéto skôr všeobecné konštatovania: „Napokon si uvedomí, že aj tento príbeh je vo svojej podstate prostý. Moc, peniaze asex. Asi aj drogy achľast. Hŕstka ľudí, ktorí uverili, že môžu všetko. Ajeden obyčajný vydierač, ktorý drží väčšinou znich za gule. Systém bežal hladko, až kým sa nezačal zadrhávať na Ondrovi. Nič zložité. Netreba ani kresliť“ (s. 303). Aby som to celé zhrnul atrochu nešetrne zjednodušil, próza je napriek jej avizovanej fiktívnosti skôr výsledkom autorského hnevu zvývoja slovenskej politiky ajej prepojenia naorganizovaný zločin. Čitateľom, ktorí otomto vzťahu nikdy nepočuli, jej čítanie pravdepodobne neublíži. Zvyšku ale nemá ako literárny text veľmi čo ponúknuť.
Nájdu si svojich čitateľov... určite...
dzá Petra Juščáka Balkan Blues (Marenčin PT) ocenia najmä čitatelia preferujúci príbehy onedávnych konfliktoch na území bývalej Juhoslávie. Neupozorňujem tu vžiadnom prípade na nejaké sadistické tendencie časti čitateľskej obce, iba sa snažím vysvetliť záľubu vsledovaní života pre nás trochu bizarných figúrok, ktoré na pozadí fatálnych konfliktov prežívajú svoje denné radosti a predovšetkým smútok. Autorova kniha síce rozpráva oživote po srbsko-kosovskej vojne, no obrazy ľudských tragédií sú vnej prítomné. Necharakterizuje ju ale depresívnosť, práve naopak, tvorca sa vintenciách situačnej únosnosti snaží pracovať aj shumorom. Štýl rozprávania nesúperí so zložitosťou témy, je zrozumiteľný, bez extra zložitých šifier. Literárne prijateľným spôsobom tak znovu potvrdzuje svoju potrebu nanovo prežívať dejiny. Partnerov do dialógu onich určite nájde.
Na knihe Lojza Marsinu Upratovanie vlunaparku (Verbis) je vprvom rade nápadná jeho zvláštna poetickosť, ktorá posúva tradičné hranice priestoru ačasu. Zvláštne pomotané sú aj zmienky orôznych postavičkách, čarodejníkoch či permoníkoch. Aby toho nebolo málo, ústredná postava Daniel si začína upratovať vsebe aj mimo seba avďaka tomu začína fyzicky miznúť. Tento proces strácania sa začína už vúvode: „Mal by si si poupratovať, – povedal Justín Danielovi asi poldruha roka predtým, než sa stal priesvitným. Vyzerá to tak, že tvoj pobyt sa na tomto svete čo nevidieť skončí. Sedeli vzáhradnej reštaurácii aDaniel permoníkovi ukazoval pravú nohu, zktorej mu zrazu vten deň pri rannom sprchovaní zmizol palec. No, že zmizol pri sprchovaní, to sa nedá povedať, jednoducho keď sa utieral, zistil, že ho nemá“ (s. 10). Nielen poznámka o „potrebe“ upratovať, ale aj takmer všetko ostatné v rozprávaní provokujú ku kladeniu otázok, či si tento typ literárneho textu vyžaduje špecifického čitateľa. Takého, ktorý neakceptuje iba logicko-fyzikálne pravidlá fungovania sveta. Vprípade, že knim patríte, kniha vás môže zaujať a navyšepríjemne pobaviť.
Priaznivci kúpeľných dobrodružstiev ocenia pravdepodobne knihu Juraja Šebestu Hévíz 2090 (Culture Positive). Mondénnosť voľnočasového prostredia sa vliteratúre centrálnej časti Európy už akosi spája stémou minulosti abudúcnosti tohto regiónu. Atmosféra kúpeľov však historicky stiera akékoľvek ostré hrany udalostí, ktoré by boli vinom prevedení oveľa naliehavejšie. Autor má jasný rukopis avie, očom chce písať, zvláda aj háklivosť témy, ktorá je čistou špekuláciou. Inteligentnou acelkom určite aj čitateľnou.
Na záver...
Vzávere ešte spomeniem autorov adiela, ktoré napriek výhradám vnímam ako súčasť inšpiratívnejšej a literárne zaujímavej časti minuloročnej produkcie nedebutových kníh. Celkom určite sem patria: Marek Boško Vitajte vKĽDR (Ikar), Peter Getting Polámané nohy baletiek (Marenčin PT), Maxim E. Matkin Zvláštne šťastie (Vydavateľstvo Slovart), Viliam Klimáček Mária Sabína (Marenčin PT), Márius Kopcsay Stena (Marenčin PT), Peter Krištúfek Lady Xanax, pán Snehulienka a ja (Marenčin PT), Pavol Rankov Legenda ojazyku (Vydavateľstvo Slovart).
Ak by sme chceli hovoriť otom, čo robí literárny kritik s textami, mohli by sme dospieť knázoru, že to vlastne nie je práca, ktorá by smerovala kodhaleniu pravdy. Pravdepodobne nejde ani onastavenie exaktného hodnotového rastra či presnej hierarchie diel aich tvorcov vnejakom čase. Ide skôr opozorovanie jazyka spisovateľov aosnahu zachytiť to, ako sa rečové akty vdejinnom čase menia, transformujú avneposlednom rade po istých ozdravných kúrach vracajú späť na literárnu scénu. Literárny kritik je teda kurátorom výstavy diel, ktorým na vlastnú zodpovednosť pripravil vernisáž. Ojednu sa usiluje aj tento výberovo-hodnotiaci text.
