ղľáԾ
Anton Hruboň akol.: Fašizmus náš slovenský. Korene, podoby areflexie fašizmu na Slovensku (1919 – 1945)
Bratislava: Premedia, 2021
Rozmanité aspekty druhej svetovej vojny afašistickej ideológie sú aešte veľmi dlho budú jedným znajvyhľadávanejších objektov záujmu európskej historiografie i širšej verejnosti. Výnimkou nie je ani Slovensko, kde boli možnosti historického bádania ainterpretácie niekoľko desaťročí obmedzené aväčšinou účelovo inštrumentalizované vprospech panujúceho režimu.
Pluralita názorov, ktorú priniesol rok 1989, sa veľmi skoro prejavila vášnivými diskusiami o charaktere vojnového slovenského štátu, odboja a činnosti konkrétnych osobností. Po tridsiatich rokoch výskumu apolemík prichádza na trh publikácia s ambíciou prinavrátiť politicky zneužívanému pojmu fašizmus vážnosť a„vrátiť ho do slovenských dejín“ ako plnohodnotnú súčasť historických apolitologických vied snázvom Fašizmus náš slovenský.
Snahou publikácie, na ktorej participoval kolektív mladších, no pomerne dobre etablovaných historikov a historičiek pod vedením Antona Hruboňa, bolo pozrieť sa nadomáce variácie fašizmu zeurópskej perspektívy scieľom pochopiť, čo vlastne bol slovenský fašizmus, resp. fašizmus na Slovensku, aké boli jeho podoby, kto boli jeho nositelia či aké boli jeho sociálne akultúrne korene. Autori pritom chápu fašizmus, opierajúc sa o politického teoretika ahistorika Rogera Griffina, ako revolučnú ultranacionalistickú politickú ideológiu, ktorej cieľom je vytvorenie duchovne obrodenej spoločnosti nového typu. „Kľúčovými zložkami fašizmu sú pritom revolučnosť, utopickosť, ultranacionalizmus a mýtus oznovuzrodení národa (tzv. palingenéza)“. (s. 11)
Radikáli vHSĽS
Prvá ajadrová kapitola publikácie sa venuje slovenskému fašizmu reprezentovanému prúdmi a osobnosťami Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Pri radikalizácii ľudáckej politiky zohral kľúčovú úlohu už vdvadsiatych rokoch neskorší predseda vlády aminister zahraničných vecí Vojtech Tuka. A. Hruboň približuje jeho mysticko-nacionalistickú spisbu, ako aj podiel na založení militantnej organizácie Rodobrana. Tá „pre Tuku predstavovala akési laboratórium pre klonovanie hnutia nového typu, ktoré zároveň bude platformou kvalitatívne nového národa, naplneného hodnotami očistenými od socialisticko-liberálnej ‚dekadencie‘.“ (s. 43)
Vtridsiatych rokoch fašizácia politiky HSĽS pokračovala, čo súviselo nielen snástupom mladšej generácie reprezentovanej Karolom Sidorom, bratmi Ďurčanskými či Alexandrom Machom, ale aj so zahraničnopolitickou situáciou. A. Hruboň poukazuje na objavujúce sa sympatie voči nacistickému Nemecku, antisemitizmus, no predovšetkým na posadnutosť konšpiračnými teóriami; všade azároveň nikde prítomným nepriateľom sa stal „medzinárodný židoboľševizmus“.
Vzáverečnej časti venovanej medzivojnovému obdobiu autor konštatuje, že „politická komunikácia strany najneskôr od začiatku druhej polovice 30. rokov vykazuje znaky priblíženia sa k množine európskeho fašizmu. Na druhej strane, fašistická identita bola drvivej väčšine členov ivedenia HSĽS cudzia; ľudáci sa identifikovali ako autonomisti, resp. nacionalisti. To sa však smeniacim profilom strany nijako nevylučuje – koniec koncov, človek, ktorý myslí alebo koná ako fašista, si to zďaleka nie vždy uvedomuje.“ (s. 83)
Vcentre naratívu sledujúceho obdobie rokov 1939 – 1945 sú politici aideológovia, ktorých historiografia sa tradične nazýva ako radikálne krídlo HSĽS, vHruboňovom poňatí ide o revolučných národných socialistov. Všíma si ich podiel na premene spoločnosti, antisemitskej aprotirómskej politike či vnútropolitických sporoch stzv. umierneným krídlom. Vzávere kapitoly autor ponúka zaujímavú definíciu ľudáckeho režimu, ktorá vychádza zeurópskych komparatívnych výskumov: „Režim Hlinkovej slovenskej ľudovej strany zrokov 1938 – 1945 mal pôvodne nacionalisticko-autoritatívny ráz, ktorý sa pod vplyvom domácich azahraničných faktorov transformoval na režim národnosocialistického (fašistického) typu anásledne zmutoval do formy hybridného režimu bez jasnej politickej identity.“ (s. 174) Či sa táto definícia ujme, zostáva otvorené.
Vábenie Nemcov a Maďarov
Prvá štúdia vkapitole snázvom Menšiny na Slovensku afašizmus sa zaoberá Karpatonemeckou stranou ajej cestou zperiférie politickej scény až do pozície jedinej povolenej strany nemeckej menšiny na Slovensku, známej ako Deutsche Partei. Ako ukazujú autori Michal Schvarc aAnton Hruboň, jej úspech bol do veľkej miery naviazaný na nemecký národný socializmus asesterskú Sudetonemeckú stranu Konrada Henleina. Kryštalizačným bodom, vktorom sa strana prihlásila k „zásadám nacionálnosocialistického svetonázoru“, bol rok 1938 v kontexte stupňovania požiadaviek henleinovcov voči ČSR. Ako uvádzajú autori na margo politiky strany, „Nacionálny socializmus mal byť všeliekom na nakopené problémy, hoci medzi nemeckým obyvateľstvom na Slovensku nemal ako ideológia žiadnu tradíciu avo svojej podstate bol importovaným artiklom.“ (s. 191)
Vprípade maďarskej menšiny sa autori venujú predovšetkým jej angažovaniu vrámci národnostnej sekcie pomerne marginálnej Národnej obce fašistickej s názvom Árijský front, pričom prinášajú zaujímavú informáciu, že: „V záverečných dvoch rokoch pôsobenia NOF na prvorepublikovej politickej scéne patrili organizácie ÁF na juhozápadnom Slovensku vôbec knajaktívnejším zložkám vnútorne sa rozleptávajúcej fašistickej strany.“ (s. 214) Vojnovej Maďarskej strane na Slovensku pod vedením Jánosa Esterházyho sa autori zneznámych dôvodov nevenujú.
Sionisti vhnedých košeliach
Vseptembri roku 1933 pochodovalo Bratislavou dvadsať uniformovaných mladých mužov vhnedých košeliach smodrými výložkami. Išlo očlenov židovského mládežníckeho hnutia Betar, ktoré patrilo krevizionisticky orientovanému sionizmu vedeného Vladimírom Žabotinským. Ideológia hnutia, ktoré sa uchytilo aj vČSR, sa vyznačovala odmietaním ľavicovej verzie sionizmu a požadovala agresívnejší program budovania židovského štátu, pričom zastávala tvrdý postoj voči arabskému obyvateľstvu vPalestíne. Vzhľadom na nacionalizmus, ideológiu telesnosti, odpor voči marxizmu či spôsoby vonkajšej prezentácie sa nemožno čudovať, že kritici hnutia zradov ľavice, miestne úrady, ale aj programoví antisemiti označovali hnutie za fašistické. Autorka novátorskej štúdie Denisa Nešťáková na margo tohto označenia uvádza, že viaceré črty „revizionistického hnutia vo všeobecnosti, ale aj vpodmienkach ČSR aneskôr Slovenského štátu naznačujú priamu inšpiráciu fašistickou ideológiou. Avšak mnohé ztých dobových dôvodov, ktoré opozícia revizionistov používala na ich obvinenie zfašizmu, sfašizmom vôbec nesúviseli amoderným vymedzením definície fašistickej ideológie by neprešli.“ (s. 241)
áečná štúdia Mareka Syrného na malom priestore pomerne zrozumiteľne aprehľadne približuje korene acharakter protifašistického odboja na Slovensku vobdobí druhej svetovej vojny. Len ťažko však možno súhlasiť sautorovým tvrdením, že „o reálnom antifašizme môžeme hovoriť až po nastolení ľudáckeho režimu.“ (s. 250)
á
Ciele, ktoré si kolektív autorov stanovil, sa podľa nášho názoru naplniť podarilo. Publikáciu vnímame ako zaujímavý počin, ktorý má pri štipke dobrej vôle potenciál prispieť ku kultivácii diskusií oslovenských dejinách presahujúcich akademické kruhy. Samozrejme, pohľad na dejiny cez periskop definície je redukujúci amalo by ho doplniť štúdium ďalších zdrojov; bohatý poznámkový aparát pod čiarou ktomu priam nabáda. Publikácia obsahuje aj desiatky (nie notoricky známych) obrazových prameňov.
Ivan Stodola (1987)
Doktorand na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa históriou a didaktikou.
