ղľáԾ
Letisko Charles de Gaulle, 19. marec 2019 13:55
Vraciam sa zknižného salónu Livre Paris, kde bola Bratislava ville invité àl´honneur. Stratím tam čiernu koženú rukavicu, neviem kde, ani ju nehľadám, viem, že je to zbytočné, takisto ako hľadať stratený čas... Neviem, kde:
Pri prezeraní stánku siluminovanými stredovekými rukopismi alebo varabskom stánku skoránmi, alebo vstánku nazvanom Gutenberg, kde za sklom malý robot práve „vyrába knihu“, alebo keď si listujem vkrásnej knihe oMallarmém, alebo vsrdci výstaviska, kde tróni Gallimard – najväčšie anajprestížnejšie vydavateľstvo. Vezmem si odtiaľ katalóg edície La Pléiade averím, že budem zneho rozumieť aspoň mená autorov (keď už francúzsky na môj veľký žiaľ nerozumiem), ktorých diela vtejto edícii kompletne vychádzajú.
Aj vnašom elegantnom otvorenom stanovisku (navrhol ho pán Choma) prevláda francúzština, hodinu po hodine sa striedajú autori, ich prekladatelia amoderátori.
Ballu moderujú perfektnou francúzštinou M. Vallová aM. Havran, Pavla Rankova zasvätene tiež skvelou francúzštinou L. Hurajová. Antológiu slovenskej ženskej poézie Les Danubiennes (som vParíži vďaka poézii avydaniu knihy) moderuje jej francúzska prekladateľka J. Bodou. Sedím so slúchadlami na ušiach apokúšam sa sledovať obšírne asofistikované otázky prekladateľky aodpovedať aspoň na časť znich, Mária Ferenčuhová suverénne odpovedá plynulou francúzštinou, M. Moulney číta naše básne vo francúzštine, ja prečítam jednu vslovenčine, na viac nezostane čas...
Časť tohto textu píšem na lavičke neďaleko Eiffelovej veže: až teraz zblízka (nie z pohľadníc) som pocítila, aká je to úžasná stavba: oceľové čipky vpletené do elegantných stĺpov. Geniálny Eiffel navrhol niečo, čo je vpodstate neužitočné, ale nádherné, dovoľuje pozerať zvýšky do diaľky (ja smojou fóbiou nepozriem ani zokna štvrtého poschodia..., ale milujem lietadlá, cítim sa tam hore ako doma: bližšie ksebe...).
Teraz späť ku knihám. Ku knižnému salónu vParíži sa podarilo vydať takmer tridsať kníh vpreklade. Predávali sa vnašom stánku E101, kde bolo celý deň veľmi živo azaujímavo: návštevníci počúvali adiskutovali, potom si vstánku pri občerstvení posedeli, viedli rozhovory odborné aj súkromné.
Moji francúzski priatelia filozof Jan Šebestík apoetka afilozofka Antonia Soulez (jej otec pochádzal zvýchodného Slovenska) sa vyjadrovali ovšetkom vsuperlatívoch, po predstavení antológie poézie Les Danubiennes sme si ešte vypočuli koncert súčasnej slovenskej hudby apozreli výstavu fotografií P. Župníka. Porozprávali sme sa sprekladateľkou S. Majerskou, ktorá preložila Fragment (rytierskeho) lesa môjho obľúbeného Ivana Štrpku, nechýbala prekladateľka Dominika Tatarku, priateľka Sabine Bollack. Tatarku poznala aj osobne (očarila ho, asi vzájomne, apreložila), prezradila mi, že by rada preložila Slobodov Rozum...
Balla mi pri spoločnom lete do Paríža prezradil, že nechodí rád na miesta, kde si nemôže kúpiť aprečítať knihu. Nemôžem povedať to isté: jazykový nedostatok vyrovnávam vdychovaním atmosféry pulzujúceho veľkomesta, vraciam sa na miesta, ktoré som navštívila už predtým, nevynechám Musée de l´Orangerie: Monetove á navždy na tom istom mieste, štyri poloovály obrovskej maľby, steny prispôsobené obrazom (pred rokmi sa mi podarilo byť v miestnosti celkom sama pred zatvorením múzea v strede vsrdci krásy ako uPascala). Na niekoľko dní sa odtrhnúť od všetkého. Vidieť Cézanna, obraz Mont St. Victoire amyslieť na jeho: „...dívajte sa dobre, lebo za chvíľu všetko zmizne...“
Mám dobrý pocit zcesty (pokračujem vpísaní na letisku pred odchodom zParíža), zprezentácie slovenskej literatúry vo francúzštine.
Ktomu, že píšeme, patrí aj to, že to približujeme ľuďom, tentoraz sprostredkovane cez preklady. Amyslím, že nie je celkom na mieste falošná skromnosť niektorých kolegov: nerada čítam, nerada chodím na prezentácie, vlastne ani nie som spisovateľ… Ak to tak cítia, treba to urobiť tak ako Salinger: dôsledne s dvojmetrovým múrom anaozaj sa už nikdy neukázať, aj to je akceptovateľné.
Spomenula som si: na letisku vo Viedni pred odletom do Paríža 16. marca som ešte mala obe rukavice, lebo Vlado Balla, vpre mňa novom elegantnom imidži, keď som si ich navliekala, povedal: „Mal som si aj ja vziať rukavice.“
Kprítomnosti našej „literárnej výpravy“ vParíži možno ešte citát kolegu Pavla Vilikovského (ktorý tam mal najviac preložených kníh): „...netreba si zvykať nadlho, ale boli sme tu“, ja dokladám TAM.
19. – 31. marec 2019, Bratislava
Mila Haugová je poetka aprekladateľka, naposledy jej vyšla kniha Archívy priestorov (LIC, 2018).
