ղľáԾ
ٴǰčԾ Mila Urbana, jednej znajvýraznejších osobností slovenskej medzivojnovej literatúry, si Literárne informačné centrum pripomenulo na odbornom seminári, ktorý sa uskutočnil 21. septembra 2004 vBratislave.
Seminár sa konal pod názvom Peripetie hľadania Mila Urbana abol pokusom, po desiatich rokoch od vedeckej konferencie, ktorú vroku 1994 pripravil Biografický ústav Matice slovenskej, znova zhodnotiť dielo (alebo aspoň niektoré jeho aspekty) novelistu arománopisca, ktorého novely aromán Živý bič majú dodnes inšpiratívny vplyv na rozvoj našej národnej literatúry. Vúvodnom slove to riaditeľ LIC Alexander ᲹDzí formuloval slovami, že užitočnejšie ako robiť zUrbana klasika, „je čítať ho ahľadať vňom živý materiál pre literárny vývin apre slovenské myslenie. Zanechal po sebe veľké svedectvo nabité slovenským sociálnym humanizmom, prekypujúcou túžbou po modernosti austavične sa dovolávajúce nových časov“. Ďalej ᲹDzí uviedol, že Urban okrem šiestich veľkých románov atroch kníh noviel napísal aj štyri knihy memoárov, anapriek mnohým nežičlivostiam, ktoré sprevádzali vydávanie jeho diela po roku 1945, apo dlhých obdobiach, keď sa ojeho diele nemohlo písať, vzniklo ojeho tvorbe okolo 300 odborných štúdii abibliografia oM. Urbanovi – nielen novelistovi, ale aj významnému publicistovi – obsahuje 1 300 položiek. Patrí aj knajprekladanejším slovenským spisovateľom – jeho diela vyšli v11 jazykoch av 16 zahraničných vydaniach.
Na seminári odzneli referáty literárnych vedcov akritikov PhDr. Adely Žilkovej, doc. PhDr. Ladislava Čú, CSc. aPhDr. Petra ղča PhD.
Odborná pracovníčka Ústavu slovenskej literatúry SAV A. Žilková sa vo svojom referáte snázvom Prvé tvorivé obdobie Mila Urbana sústredila na podrobnú textovú a významovú analýzu Urbanovychranných noviel Jašek Kutliak spod Bučinky aRozprávka oLabudovi. Pri hodnotení Urbanovho miesta vliterárnom procese medzivojnového obdobia uviedla, že patrí medzi prvých autorov, ktorí sa označujú ako tvorcovia lyrizovanej prózy. Zdôraznila, že oԴDZý textoch sa „vďaka ich významovej nahustenosti, práci strópmi afigúrami, dômyselnej výstavbe aspôsobu rozprávania dá hovoriť ako olyricky koncipovaných. Na rozdiel od románov, ktoré nasledovali, je Urban – novelista skôr intímnym ako sociálnym lyrikom“.
Vysokoškolský pedagóg LadislavČúzy na úvod svojho referátu uviedol, že zvlastnej skúsenosti môže potvrdiť neochabujúci záujem oUrbanove dielo medzi svojimi študentmi – najmä pokiaľ ide ojeho novelistiku aromán Živý bič. Zhodne sA. Žilkovou konštatoval, že od predchádzajúcej realistickej tradície slovenskej prózy sa Urban odklonil „zvýšenou lyrizáciou, ktorá nemala len estetický účinok, ale stala sa aj prostriedkom prehlbovania svojráznej psychologickej kresby postáv. Vo svojich prvých novelistických prózach oslabil dejovú líniu na úkor neraz symbolického stajomňovania vnútra prostého človeka. Urbanove postavy sa neraz dostávajú do sporu skolektívnym vedomím dediny. Ich konanie ovplyvňuje tradícia, primitívnosť ich životnej filozofie ovplyvnenej existenčnými problémami aetikou formujúceho akceptovania kresťanského Boha. Vjeho prvých prózach sa objavuje aj veľa skepsy, tajomnosti, osamotenia aneriešiteľnej dezilúzie, ktoré do určitej miery korešpondujú spocitmi človeka moderny.“
Vďalšej časti svojho referátu sa LadislavČúzy sústredil na zmeny poetiky ԴDZý próz, ktorej príčiny sú dodnes aj literárnej vede nejasné. Najvýraznejšie sa to prejavilo na románe Hmly na úsvite. Prvé vydanie vyšlo vroku 1930 avnasledujúcich dvoch vydaniach (1941, 1970) urobil Urban mnohé podstatné zásahy do príbehu, postáv acelkového estetického vyznenia románu. LadislavČúzy konštatoval, že sa „ zvýšila sociálna kritickosť celého románu. Znížila sa spiritualita, najmä vo vzťahu kosudovosti akakceptovaniu viery ajej miesta vživote človeka, ado popredia sa dostávala mimovoľne myšlienka oúlohe triedneho uvedomenia“. Podľa Čú tieto programové zmeny, najmä vo vydaní zroku 1970, môžu súvisieť sdobovým tlakom na autora, ale umelecky dielu ublížili. Na záver svojho referátu LadislavČúzy konštatoval, že Urbanova próza má po vynútenej odmlke po roku 1945 zostupnú tendenciu. Napriek tomu ostáva Milo Urban jednou znajvýraznejších osobností slovenskej medzivojnovej prózy.
Kritik aesejista Peter ղč predniesol príspevok snázvom Etos Mila Urbana (Expresionizmus, sociálny vzdor atabu racionality), ktorý bol interdisciplinárnym pohľadom na zložité okolnosti životných osudov autora, ale rovnako aj mimoliterárneho osudu jeho diela, ktoré bolo po roku 1945 až do konca jeho života „permanentne vtreste“. Vtejto súvislosti Peterղč uviedol, že „typicky slovenská (tvrdohlavo hlavajovská, horalská) pasívna rezistencia voči mocným tohto sveta vytvorila vpovojnovom období zvláštne moderné tabu – tresty, ako bol ten Urbanov...“, čo ho viedlo ku konštatovaniu, že „Mila Urbana teda nemusíme (a vari ani nesmieme, či aspoň nemáme) vnímať len ako autora veľkej prózy – teda cez poetiku tvorcu románových postáv. Je tu ešte jeden Milo Urban – vitálna postava spisovateľa – takisto vytvorená spisovateľom Milom Urbanom, ktorá stojí pred nami ako antický ÉTHOS – charakteristické bytie, ľudská identita vyhnanca-stoika spovojnovým sídlom, na celé štvrťstoročie, vzápadoslovenskej obci Chorvátsky Grob...“. Vďalšej časti svojho podnetného referátu analyzoval ղč rôzne typy etosu vsúvislosti svnútornými väzbami ԴDZý postáv vjeho novelách anajmä vrománe Živý bič. Na záver referátu citoval zlistov Mila Urbana RudolfoviDilongovi aAndrejoviMrázovi, ktoré dotvárajú obraz M. Urbana ako pragmatického účastníka medzivojnového literárneho akultúrneho diania na Slovensku.
Po prednesení referátov pokračoval seminár diskusiou, vktorej vystúpili literárni vedci Mária Bátorová aStanislav Šmatlák. M. Bátorová ocenila ղčov interdisciplinárny pohľad na Urbanovo dielo, ktorý by mohol byť vbudúcnosti dobrým východiskom ku komplexnejšiemu, aj semioticky výraznejšie orientovanému výskumu Urbanovho diela. Ssúvislosti sopakujúcimi sa pokusmi o „demontáž Urbanovho diela“ uviedla, že je to postoj charakteristický pre situáciu, ktorá vuplynulom období panovala vnašej kultúre. Zmeny postojov M. Urbana kvlastným textom označila za „symptóm storočia“. StanislavŠmatlák upozornil na fakt, že rok 1904, keď sa narodil MiloUrban, je aj rokom narodenia aj AndrejaMráza, IvanaHorvátha aLacaNovomeského, ďalších veľkých literárnych tvorcov – apre všetkých je charakteristické, že veľmi mladí (okolo dvadsiatky) vstúpili do slovenskej literatúry ako zrelí tvorcovia. Podľa neho to treba pripísať skutočnosti, že po skončení prvej svetovej vojny apo vzniku Česko-slovenskej republiky, ktorá znamenala aj národné oslobodenie Slovákov, prichádza do literatúry generácia tvorcov, ktorí umelecky veľmi rý