ղľáԾ
Autori knihyJašo na jarmokupredstavujújarmok ako miesto, ktoré patrilo tradičným remeselníom, kde ukazovali a predávali svoj kumšt.
Keď sa povie jarmok, predstavíme sistrelnicu, farebné sladkosti, balóny, plastové hračky, drahé kolotoče ahektolitre burčiaku.
V Uličke starých remesiel sa maľuje na sklo, pečú medovníky, vyrezávajú drevené koníky, kujú podkovy apletú košíky. Náznak moderného sveta cítiť len vreťazovom kolotoči niekde na začiatku textu a vjednej zmienke otablete.
Inak príbeh na moderný svet rezignuje. Mohol by sa teda pokojne odohrávať aj pred sto rokmi. Nejde tu však len oremeslá, ale hlavne omalú Barborku ajej psíka Jaša, ktorí sa zhodou všelijakých nešťastných náhod jeden druhému stratia. Akeďže sú nerozluční priatelia, neúnavne sa navzájom hľadajú v„udičke stálych vesiel“, pričom vkaždom stánku objavia nové veslo. Teda remeslo. Remeselníci sú prívetiví ľudia, ktorí vďačne ukážu aokomentujú svoju prácu. Anemajú problém sBarborkou a psíkom komunikovať - majolikár Jaša zveční na jednom zodžbánikov. Dokonca aj medovnikárka, ktorú na začiatku Jašo vystrašil, sa s ním asBarborkou neskôr „zmieri“ avenuje im zadarmo medovníkovú kosť. Tú Barborka prinesie domov mame, aby sa nehnevala. Všetko je teda tak, ako má byť.
Autorka Soňa Uriková vpríbehu často používa humor, ktorý nie je prvoplánový ani infantilný a slovnými hračkami pobaví aj dospeláka.Vie sa hrať smotívmi adetailmi, ktoré vpríbehu šikovne variuje.Knižke by svedčalo aj viac takýchto originálnych momentov. Keďže remesiel je veľa, kniha sa im venuje len „zrýchlika“ ana hlbšiu analýzu jednotlivých remeselných odvetví nie je priestor. Preto sa remeslá predstavujú ešte raz, ato na konci knižky - za príbehom vakomsi zhrnutí. Text je už len čisto informatívny apostráda hravosť, ktorú autorka využívala vpríbehovej časti, čo je trochu škoda.
Pekným aautentickým momentom je predstavenie skutočného psíka Jaša. Trochu to pripomína Karla Čapka, ktorý si zaobstaral sučku hrubosrstého foxteriéra - Dášeňku anapísal o nej knižku. Neposedná sučka vnej zažívaso svojím pánom Karlom všelijaké dobrodružstvá a stala sa miláčikom detských čitateľov niekoľkých generácií.
Sympatická je ajpodpora nechcených atýraných psíkov, ktorá deti prinúti zamyslieť sa nad zodpovednosťou pri starostlivosti osvojich domácich miláčikov.
Príbeh Jaša amalej Barborky sa snaží vytvoriť ideálny anostalgický obraz „starého dobrého sveta“, kde má všetko svoj poriadok akončí sa dobre. Nemusí to byť nutne negatívum, ale treba myslieť na to, že detský čitateľ žije vo svete, vktorom sa niekedy bojí, nerozumie mu apociťuje neprávosť. Skrátka, moderný svet je plný kontradikcií, čo však neznamená, že je horší. Náučný charakter knižky je príliš očividný akeby sa trochu zvoľnil, neuškodilo by to ani predstavovanému folklóru, ani príbehu.
Tereza Oľhová(1988)
Vyštudovala scenáristiku naFTF VŠMU vBratislave. Debutovala spolu sMartinou Sľúkovou knižkou Inak sa mám fajn, vydala literárny portrét Jany Oľhovej Nespúšťaj oči ztrate! amomentálne dokončuje detskú knihu Posledný permoník. Sosestrou Máriou spolu vytvorili komiks žá. Prispieva do časopisu Bublina.
Foto: Tomáš Kompaník
